Z tých tisíc rokov bolo niekoľko storočí, keď bola Lužica súčasťou Českého kráľovstva. Dnes sa to vidí tak, že to bolo kráľovstvo, kde sa hovorilo po česky a že voči Lužickým Srbom sa prejavovala nejaká špeciálna ústretovosť - tak to úplne nebolo, už v tom čase bola šľachta i mestá v Lužici nemecká. Ale Lužických Srbov sa nikto nesnažil plánovane vymazať z mapy, tak ako sa to dialo počas budúcich storočí, naposledy pod vedením Rakúšana Adolfa Hitlera. Dvakrát, v roku 1918 a 1945, sa Lužickí Srbi pokúsili pripojiť k Čechom a Slovákom a s nimi vytvoriť jeden spoločný štát. Vtedy ich bolo ešte nejakých tristotisíc a dávalo to zmysel. V roku 1991, keď sa spájalo Nemecko, sa už na Lužických Srbov všetci vykašľali. A namiesto toho, aby im Nemci vytvorili napríklad nejakú spolkovú krajinu, tak ich, naopak, medzi dve spolkové krajiny, Sasko a Brandebursko, rozdelili.
Odvtedy Lužickí Srbi miznú, niežeby ich niekto plánovane likvidoval, ale v Nemecku panuje taký korektne nemecký nezáujem. Keď ma srbská škola málo žiakov, zavrie sa a spojí sa s nemeckou, pretože predpisy predsa platia pre všetkých. Ďalšou morovou ranou pre zvyšky Lužických Srbov je vyľudňovanie východného Nemecka ako takého. Z dvadsaťmiliónového NDR je dnes pätnásť miliónov a devätnásť percent z tých piatich miliónov emigrantov na bohatší západ a juh Nemecka sú mladí. Toto ekonomické púšťanie žilou sa v Lužici kombinuje s mediálnou realitou, ktorá, s výnimkou rádia a štvorstránkových novín, je nemeckojazyčná.
Jednoducho, krátko a stručne, Lužickým Srbom hrozí to, čo mi hovoril jeden z mladých členov stále ešte existujúcej českej Spoločnosti priateľov Lužice: "Do päťdesiatich rokov bude po probléme."
O tom, že z mapy Európy zmizne jeden nie síce veľký, ale dôležitý národ, posledný svojho druhu, takmer nikto nevie. Sami Nemci to kamuflujú tým, že po celej Lužici sú dvojjazyčné nápisy - úplný opak toho, čo sa deje na Slovensku alebo v českom Těšínsku. A to aj na miestach, kde nijakí Lužickí Srbi trebárs už polstoročie nie sú. Napríklad v Spreewalde, ktorý Lužickí Srbi volajú Blota, pár desiatok kilometrov pod Berlínom. Tým Berlínom, ktorý pred tisíc rokmi tiež založili ako hradisko v Spandau Slovania.
Odvtedy Lužickí Srbi miznú, niežeby ich niekto plánovane likvidoval, ale v Nemecku panuje taký korektne nemecký nezáujem. Keď ma srbská škola málo žiakov, zavrie sa a spojí sa s nemeckou, pretože predpisy predsa platia pre všetkých. Ďalšou morovou ranou pre zvyšky Lužických Srbov je vyľudňovanie východného Nemecka ako takého. Z dvadsaťmiliónového NDR je dnes pätnásť miliónov a devätnásť percent z tých piatich miliónov emigrantov na bohatší západ a juh Nemecka sú mladí. Toto ekonomické púšťanie žilou sa v Lužici kombinuje s mediálnou realitou, ktorá, s výnimkou rádia a štvorstránkových novín, je nemeckojazyčná.
Jednoducho, krátko a stručne, Lužickým Srbom hrozí to, čo mi hovoril jeden z mladých členov stále ešte existujúcej českej Spoločnosti priateľov Lužice: "Do päťdesiatich rokov bude po probléme."
O tom, že z mapy Európy zmizne jeden nie síce veľký, ale dôležitý národ, posledný svojho druhu, takmer nikto nevie. Sami Nemci to kamuflujú tým, že po celej Lužici sú dvojjazyčné nápisy - úplný opak toho, čo sa deje na Slovensku alebo v českom Těšínsku. A to aj na miestach, kde nijakí Lužickí Srbi trebárs už polstoročie nie sú. Napríklad v Spreewalde, ktorý Lužickí Srbi volajú Blota, pár desiatok kilometrov pod Berlínom. Tým Berlínom, ktorý pred tisíc rokmi tiež založili ako hradisko v Spandau Slovania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.