Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spoločný chlieb, spoločný stôl

.časopis .ostatné

Čo je podstatou teologického ekumenického výskumu? Je trochu odlišný od ekumenických modlitebných stretnutí a seminárov. Ide totiž kriticky k jadru problému a dotýka sa vecí, ktorým sa ony snažia múdro vyhnúť.

Čo je podstatou teologického ekumenického výskumu? Je trochu odlišný od ekumenických modlitebných stretnutí a seminárov. Ide totiž kriticky k jadru problému a dotýka sa vecí, ktorým sa ony snažia múdro vyhnúť.


Teologický ekumenický výskum sa zaoberá priamo teologickou podstatou problému, ktorý spôsobuje rozdelenie cirkvi a hľadá teologické prostriedky na znovuvybudovanie jej jednoty. V prípade modlitebného spoločenstva je múdra a potrebná tolerancia. V teologickom výskume sa narába s realitami, ktoré sú často jednoznačné a ich interpretácia pripúšťa iba malú mieru tolerancie.

.ekuména ako manželstvo
Je zrejmé, že aj v teologickom výskume je dôležitý Duch zjednotenia. Jeho vanutie má však viac formu „veterných systémov“ než „homogénnej víchrice“. Oba prejavy vanutia Ducha sú už od prvých Letníc v Jeruzaleme legitímne – či už ide o uchvátenie celej osobnosti Kristovým Duchom, alebo o hľadanie zákonitostí v Božom zjavení s dôrazom na spásu človeka a aplikáciu tradovaného a napísaného Božieho slova v reálnom živote.
V istom zmysle slova možno prirovnať vzťah k ekuméne k zrelému partnerskému vzťahu: Je v ňom prítomná vášeň a zároveň sa snaží stáť pevne na zemi a rieši každodenné životné situácie. Partnerov navzájom viaže zásadné smerovanie: svoj vzťah vnímajú ako dobrý, potrebný a robia všetko preto, aby sa stále skvalitňoval. Tak ako si zrelý partnerský vzťah vyžaduje zrelých ľudí, tak si aj zrelý vzťah k ekuméne vyžaduje zrelých kresťanov. Paralela s partnerským vzťahom môže pokračovať v tom, že okrem zrelých partnerských vzťahov existujú aj nezrelé: spôsobené nezrelosťou partnerov, vnímaním vzťahu ako niečoho nanúteného, bez čoho by sa žilo ľahšie, nezáujmom o partnera či neochotou na úprimný dialóg kvôli presvedčeniu o svojej pravde. Aj vzťah k ekuméne môže vykazovať podobné  defekty: kresťanská nezrelosť partnerov dialógu (fundamentalizmus, xenofóbia, neschopnosť samostatne myslieť), vnímanie ekumény ako niečoho nanúteného (bolo by lepšie bez nej, ale ak už tu je, musíme to nejako prežiť), nezáujem o partnerov ekumenického dialógu (nezáujem o prácu Božieho Ducha v iných cirkvách, pretože je otázne, či v nich vôbec pôsobí), neochota na úprimný ekumenický dialóg kvôli presvedčeniu o svojej pravde (vyjadrené starým zvolaním „aby sa všetci heretici a schizmatici vrátili do pravej – teda tej našej – cirkvi“).
Toto prirovnanie kladie „zázračné“ zrkadlo pred každého kresťana a pýta sa, kde je v tejto problematike jeho srdce. Vôbec pritom nezáleží na tom, aký je väčšinový postoj obyvateľstva. Ak niečo robí väčšina, ešte to nemusí byť záruka pravdy.

.obilie a burina
My ľudia akosi ľahšie prídeme na to, ako by veci nemali vyzerať, než na to, ako by vyzerať mali. Pred skĺzaním do negativizmu nám bráni Evanjelium. Napríklad známe Kristovo podobenstvo o pšenici a kúkoli. Súčasný ekumenický dialóg sa prirodzene snaží objaviť dobré obilie a odstraňovať zlú burinu. Obilie môže byť podstatou kresťanstva, života s Ježišom v celej rozmanitosti jeho rôznych foriem a zákonitostí. Burina je, naopak, to, čo dusí život kresťana.
Človek pátrajúci po obilí pritom musí byť opatrný a múdry, pretože burina môže mať krásne kvety a môže vyzerať dokonca pôsobivejšie než obilie. Ježiš v podobenstve hovorí o trpezlivosti, lebo ak by sme chceli vytrhnúť burinu, mohlo by sa ľahko stať, že spolu s ňou odstránime aj obilie. Konečné rozlíšenie je rezervované až na čas žatvy – deň súdu na konci sveta.
Obilie môže symbolizovať rôzne dobrá, ktoré nám Boh ponúka v uskutočňujúcom sa nebeskom kráľovstve. Je však jedno dobro, ktoré má k obiliu zvlášť explicitný vzťah – chlieb. Chlieb nie iba na nasýtenie tela, ale celej osobnosti človeka. A tak, mysliac na dobro nebeského chleba a čítajúc slová Evanjelia, máme tri možnosti.
Prvou z nich je nechať celé rozlišovanie medzi chlebom a burinou nepovšimnuté a čakať na koniec sveta. V praxi to môže vyzerať ako bezhraničný eklekticizmus duchovna a pozitívnych energií.
Druhou možnosťou je pokúsiť sa nielen rozlíšiť dusivú burinu, ale aj „trochu“ pomôcť Bohu pri jej vyplievaní a pálení.
V minulosti doslova upaľovaním ľudí podozrivých z pestovania „buriny“ – hoci mohlo ísť o šľachtenie obilia. Dnes sa vyplievanie buriny vykonáva menej telesne bolestivými sankciami vo forme zákazov či cirkevných trestov. Pritom sa zabúda na Ježišovo napomenutie, že hoci sa má rozlišovať, nemá sa vytrhávať. V praxi je taký postoj podobný viac paranoidnému hľadaniu problémov a nebezpečenstiev než poukazovaním na dobro obilia. Tento postoj môže mať v praxi podobu pyšného vystatovania sa svojím receptom na výrobu nebeského chleba a pohŕdaním inými „hladošmi“ túžiacimi po eucharistickom jedle.
Treťou možnosťou je vedomie existenciálnej potreby jedenia božieho chleba už tu na zemi. Ak nám dal Kristus k dispozícii seba v chlebe (bežný pokrm) Eucharistie, a nie výlučne v mystických zážitkoch dotýkajúcich sa transcendentna, znamená to, že chce, aby sme jedli nebeský pokrm už tu na zemi, nie až v nebi. Je tu veľa buriny, ale potrebujeme urobiť všetko pre to, aby sme eucharistický chlieb mohli jesť. Hladný človek vie, že ak nebude jesť, tak zomrie. Robí teda všetko preto, aby si zaobstaral stravu. Ak vnímame Ježišovu eucharistickú reč, počúvame, že tu nejde o nutričný doplnok na zoštíhlenie postavy, ale podstatné jedlo potrebné na prežitie.

.stôl a stoly
Dôležitý nie je len chlieb, ale aj spôsob jedenia – spoločenstvo, ktoré má podobné znaky ako súrodenecké spolunažívanie. Mať spoločný chlieb, ale aj spoločný stôl. Zo stola sa totiž nielen je, ale sa pri ňom často riešia problémy, je svedkom krásnych či smutných životných príbehov. Eucharistický stôl je spojený s vnímaním Krista prítomného v každej (aj tej najmenšej) čiastočke nášho života. V priebehu histórie sa za kresťanské spoločenstvo považovalo spoločenstvo vyznávajúce panstvo Ježiša Krista, Božiu Trojicu, existenciu cirkvi a sviatostí. Táto viera sa kodifikovala do formy prvých kresťanských symbolov s Apoštolským vyznaním viery. S tým, ako sa do kresťanského učenia vnášali gnostické a iné negatívne prvky vplývajúce na samotnú podstatu kresťanstva, Nicejsko-carihradské/konštantínopolské vyznanie zostrilo hranice medzi kresťanstvom a nekresťanstvom – v záujme zachovania neporušenej kresťanskej viery priamo sa opierajúcej o Bibliu a učenie cirkvi. V tom všetkom bol stále centrálnou postavou Ježiš – pravý Boh a pravý človek, Pán vesmíru a cirkvi. Potom sa začalo zdôrazňovať usporiadanie cirkvi, jej manažment, čoraz viac sofistikovaná skladba členov a vytváranie nových zákonitostí vplývajúcich na spásu človeka. Univerzálne kresťanské spoločenstvo sa začalo deliť na „našich“ kresťanov a „iných“ kresťanov. S tým sa rozdelil aj spoločný eucharistický stôl. Ale nie do reštauračných boxov, ktoré by poskytovali väčšie súkromie na budovanie spoločenstva a prácu na prínose k spoločnému „švédskemu stolu“, ku ktorému sú všetci pozvaní. Bolo to rozdelenie na stoly poskytujúce potravu na boj s nepriateľmi, ktorí síce veria v Krista aj v Trojicu, aj v cirkev, ale inak než my. Eucharistický chlieb plný lásky sa zmenil na zdroj sily v boji proti bratom a sestrám. Aj keď sa rétorika tohto boja mení, podstata zostáva tá istá: biblická viera v Krista (prítomná v prvej cirkvi) už nie je dostačujúca. Je potrebné veriť aj v ostatné – teologicky derivované prvky ako podstatné pre spásu. Dnes sa už nemôžeme v mene kresťanstva navzájom zabíjať, tak aspoň zamedzíme prístup „nepriateľov“ k zdroju života – Eucharistii. Na púšti postavíme plot okolo oázy s vodou. Je smutné sledovať ekumenickú rétoriku o vzájomnom zbližovaní sa, keď nie sme schopní uznať, že Apoštolské alebo Nicejské vyznanie viery je dostačujúce na pozvanie k eucharistickému stolu. Ako keby sme tvrdili svojmu bratovi, ako ho máme radi a ako si ceníme jeho vieru a prínos, no odmietneme mu dať jedlo a budeme sa prizerať, ako od hladu zomiera. A nezabudneme mu pritom prízvukovať, že sme jeho kresťanskí bratia.
Eucharistia, ktorá vylučuje kresťanských bratov a sestry zo spoločného stolovania, je bolestnou skúsenosťou. Cirkev uskutočňujúca takúto Eucharistiu je zahľadená viac na burinu než na obilie. Je to veľmi náročná a komplikovaná téma. Spôsob, akým by sme ju mohli vyriešiť, je poslúchnuť volanie Božieho Ducha a robiť všetko preto, aby sme sa dostali k obiliu. Nie tak, že vytrháme burinu – to je Božia práca. Možno by stačilo, aby sme sa burine (nech už vnímame pod slovom „burina“ čokoľvek) vyhli.
Chlieb je jedlom – posilou pri každodennom živote, nie odmenou za dobré správanie pre „našich“ cirkevníkov. Je to Boží dar pre veriacich v Krista. Jeho jedenie v kresťanskom spoločenstve je vyznávaním viery v Krista, demonštrovaním jednoty cirkvi, ako aj prejavom spoluprežívania svojich životov. Kiež by sa spoločná viera v Krista – vykupiteľa človeka stala dostatočným dôvodom na spoločné eucharistické stolovanie.

.juraj Ševčík
Autor je teológ.

Téme ekumény sa budeme venovať na väčšom priestore v budúcom .týždni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite