Spojenci?

Hoci sú si Amerika a Európa blízke spôsobom života a rešpektom k právam jednotlivca, ich spojenectvo v NATO je oslabené pre rozdielne chápanie bezpečnosti. Predchádzajúce americké vlády na Európu apelovali, aby zvýšila investície do obrany, budovala jednotky schopné nasadenia a nespoliehala sa na to, že mier, aký sa podarilo dosiahnuť vnútri Európy, je samozrejmosťou aj v iných častiach sveta. Kandidáta Obamu vítali v Európe desaťtisíce prívržencov ako „európskejšiu“ tvár Ameriky. Keď však ako prezident požiadal svojich najbližších spojencov o zvýšenie počtu jednotiek v Afganistane, dostal menej ako potreboval. NATO, chrbtová kosť Západu počas studenej vojny, tak chradne svojim členom pod rukami. Je to iba pre stratu najvýraznejšieho spoločného záujmu z minulosti – teda sovietskej hrozby?
Na Blízkom východe má Amerika spoločné záujmy s viacerými arabskými štátmi, od Saudskej Arábie po Egypt, najbližším spojencom je však Izrael, jediná demokracia široko-ďaleko, blízka hodnotami a podobným videním sveta. S jedinou výnimkou Suezskej krízy v roku 1956, keď Izrael spolu s Britániou a Francúzskom zaútočil na Egypt, stála Amerika po boku Izraela a mala pochopenie pre jeho potrebu brániť sa okolitým arabským štátom i palestínskym teroristom. Nedávny výbuch americkej zlosti na pokračovanie židovskej výstavby vo východnom Jeruzaleme však vyzeral ako vyjadrenie hlbšej americkej nespokojnosti. New York Times, blízky Obamovi, k tomu napísal, že Izrael si musí vybrať, či chce byť demokraciou, židovským štátom, alebo štátom kontrolujúcim Západný breh, pričom môže mať hociktoré dve z tých vecí, nie však všetky tri. Povedie teda zjavná izraelská snaha mať všetky tri veci k oslabeniu americkej podpory? Alebo budú v hre najmä americké záujmy vo vzťahoch s moslimským svetom, ktoré povedú Washington k oslabeniu vzťahov s Jeruzalemom? Alebo zostanú Amerika, Európa a Izrael naďalej hodnotovými spojencami, občas sledujúcimi svoje vlastné – od tých druhých odlišné – záujmy?