Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

New York Márie Modrovichovej

.časopis .osobnosti

Myslím, že každý spisovateľ skôr či neskôr narazí na mantinely písania príbehov – keď literárne možnosti zrazu vyzerajú zúfalo oklieštené psychologickým z čias antiky.

Každý človek má len určitý počet vzťahových osôb – stvoriteľov (gréckych bohov), s ktorými môže mať konflikt v podobe nevhodnej obety, rodičo-vraždy a podobne. Literatúra, tá, ktorá sa dá čítať, zväčša pojednáva práve o vzťahoch, a ak je dobre napísaná, obyčajne má štruktúru derivovanú z antiky.
Počet možností síce nie je malý, ale je konečný. Bojuje sa v rámci poľa štylistických možností.
O to viac ma prekvapuje cesta, na ktorú sa vydalo „vizuálne“ umenie. Estetika je dávno pasé, ale až teraz som si uvedomila, že diela vystavované v galériách moderného umenia so mnou komunikujú prostredníctvom príbehov. Naratívne. Nevyvolávajú pocit vo forme (vizuálneho) zážitku, ale vedú diskurz. Vezmime si dve veľké výstavy, ktoré v poslednom čase otriasli „výtvarným“ New Yorkom: veľká retrospektíva performancie umelkyne Mariny Abramovićovej v MOMA a výstava super-populárneho Tina Sehgala v Guggenheime. Tam, kde Abramovićová zaujíma takmer výhradne masochistický prístup, Sehgal núti návštevníka galérie zážitok si odpracovať. Príklad: Abramovićová si v jednom zo svojich starších diel vyreže žiletkou do brucha komunistickú hviezdu; Sehgal vás v rámci projektu Tento pokrok na prízemí galérie vybaví dieťaťom, ktoré s vami konverzuje na tému Pokrok, až kým po točitej rampe Guggenheimu nedôjdete na prvé poschodie, kde sa vás ujme tínedžer a tak ďalej až po najvyššie poschodie a najstaršieho sprevádzača. Sehgalov prístup je (pre mňa) zaujímavejší, pretože vedie dialóg smerom von, Abramovićová sa (mi) často zdá bolestne uzavretá vo vlastnom monológu – keď som ju videla v MOME strnulo sedieť za stolom (celá výstava nesie názov práve tohto diela: Umelec je prítomný) uprostred haly, s divákmi zvedavo nazízajúcimi zo strán, a predstavila som si, že ju v rovnakej polohe čaká ešte vyše 600 hodín, bolo mi jej najmä ľúto. 
Obidvaja však komunikujú pomocou sémantických konotácií, literárne. Ja sa naivne a nevzdelane pýtam: nie je to škoda? Abramovićovej tvár, mastnú od celodenného sedenia a búšenie po holých prsiach si budem pamätať presne dovtedy, kým dopíšem tento stĺpček. A keď dostanem chuť na dobre vyrozprávaný príbeh, otvorím si knihu alebo pôjdem do kina. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite