Trhovisko na Miletičke je jedno z neprávom opomínaných centier Bratislavy. Nie div, že sem chodí veľa ľudí: zoženiete tu rifle, bundy aj módne doplnky, deti si tu nájdu hračky z umelej hmoty, ich matky jablká a pomaranče, otcovia neodolajú lákadlám bufetov a viech. Multikultúrna spoločnosť, o ktorej snívajú intelektuáli, je tu samozrejmosťou: obchodníci z Vietnamu a Číny susedia s maďarskými predavačkami zeleniny a peruánskymi píšťalkármi, medzi nakupujúcimi vidieť ženy v domácnosti, dobre oblečených manažérov aj zarastených bezdomovcov.
To však zďaleka nie je všetko. Na severnej strane tržnice, kúsok od viechy ponúkajúcej „Račiansku zabíjačku” sa nachádza Dom T&D, v ktorom sídli divadlo elledanse.
.vlastné divadlo
Zakladateľkou a kľúčovým človekom divadla elledanse je Šárka Ondrišová. Vyštudovaná baletná choreografka desať rokov spolupracovala s tvorcami činohier, opier, muzikálov, chvíľu viedla poloprofesionálne tanečné divadlo. „Pri muzikáloch, operách či činohrách je choreograf len jedným kolieskom veľkého stroja,” hovorí mi Šárka v príjemnej kaviarni divadla elledanse. „Som za tú skúsenosť vďačná – popri všetkých tých režiséroch som sa veľa naučila.” Jedného dňa sa však rozhodla, že už toho má dosť. „Je veľká sila, keď si človek môže robiť veci podľa seba, mať svoj priestor a napĺňať vlastné predstavy.” Tak vznikla predstava o vlastnom divadle. Vznik elledanse úzko súvisel s fyzickým priestorom, kde by také divadlo mohlo pôsobiť. Hľadala preto vhodnú sálu, ale nikde to nebolo ono. „Tak sme prišli k tejto budove,” hovorí Šárka. „Patrila firme, ktorú vlastnil môj manžel so svojimi bratmi. Firma sa delila a táto budova nám prischla. Najjednoduchšie a z finančného hľadiska najvýhodnejšie by bolo budovu predať, ale manžel mi ju zveril s tým, že sa o ňu treba starať po všetkých stránkach, čo nie je ľahké.”
Budova bola v dezolátnom stave, no Šárku napriek tomu očarila a v októbri 2007 sa v nej konalo prvé predstavenie. „Bol to vlastne krst budovy. Pozvali sme sem tanečníkov všetkých žánrov a niekoľko hercov, ktorí tu večer urobili veľký program.” Druhý deň bol „dňom otvorených dverí”, keď sa tancovalo od desiatej rána do desiatej večer, pričom každému tanečnému štýlu bola vyhradená jedna hodina. Tento slávnostný začiatok divadlo elledanse veľmi dobre charakterizuje. Je to totiž divadlo, ktoré je prístupné a komunikuje. Hoci je jeho základným výrazovým prostriedkom tanec, zďaleka sa vyhýba snobizmu, ktorý býva – nie vždy oprávnene – spájaný s baletom. Hoci je to divadlo „alternatívne,” nie je určené len pre zasvätených insiderov, čo sa kochajú v umení, ktorému ľudia mimo ich subkultúry nerozumejú.
.tanec a divadlo
Elledanse je otvorený divadelný priestor, v ktorom prebiehajú tanečné workshopy, tancuje sa tu klasický aj moderný tanec, hiphop či brušné tance. „Chceme si vychovať divákov,” hovorí o zmysle workshopov Šárka Ondrišová. Spomína si napríklad na „Street Life Jam”, ktorý v divadle zorganizovali v spolupráci s hiphopovým tanečníkom Johnym Mečochom: „Prišlo 120 súťažiacich – malí, veľkí, tuční, svalnatí – a celý deň predvádzali výkony, z ktorých mrazilo. Celý čas to sledovalo 400 divákov.”
Kľúčové sú však divadelné inscenácie. Hneď prvá z nich – Canto hodno (hlboká pieseň o nej...) - získala tri divadlené Dosky za rok 2008 (najlepšia inscenácia, najlepšia réžia a najlepšia scénická hudba sezóny) a o elledanse sa aj medzi netanečníkmi začalo hovoriť. V apríli 2009 mala premiéru inscenácia Jablko, ktorá síce Dosky nezískala, ale aj autora týchto riadkov zaujala čistou krásou, emocionálnou hĺbkou, výbornou hudbou (Jozef Vlk) a bravúrnymi tanečnými a hereckými (Csongor Kassai) výkonmi. „V pohybe sa človek vyjadrí bez masky – už to, ako si vyzuje topánky, aké má držanie tela, akú má mimiku, hovorí veľmi veľa a nedá sa to oklamať,” hovorí Šárka.
.pocta kravám
„Kravám tu vlastne postavili chrám s tromi loďami,” hovorí Šárka Ondrišová o dome T&D, ktorý bol pôvodne postavený ako bitúnok pri tržnici. „Uvedomili sme si, že prv, než tu začneme stavať niečo nové, musíme sa ešte raz pokloniť histórii tejto budovy.” S nápadom vzdať divadelnú poctu kravám prišla tanečníčka Lucia Blašková, choreografiu vymyslela Šárka Ondrišová s pomocou Borisa Nahálku.
Kravy, mlieko, dojičky, traktoristi, teliatka, kovboji. Krava naivná, trpiaca, uctievaná, posvätná, mýtická. V tom všetkom je prepletený milostný vzťah a s ním súvisiaca neha, závisť, pýcha aj poníženie. Pocta kravám je vytvorená z niekoľkých obrazov rozohraných na minimalistickej, no funkčnej a zrozumiteľnej scéne (seno zo skartovaného papiera vytvára aj iné než maštaľové asociácie). Hoci to celé od začiatku smeruje k rituálnemu tragickému koncu (nakoniec, sme na bitúnku, tak ináč to skončiť ani nemôže), po predstavení nezostáva v mysli dráma, ale mozaika. Niektoré jej kamienky sú vtipné, iné viac či menej dramatické a často vizuálne pôsobivé. Sympatické je, že tanečníci a tanečníčky nepredvádzajú efektné gymnastické kúsky, ale sústreďujú sa na výraz a vzájomne komunikujú. Niektoré výstupy sú na hrane klauniády, no nie je to na škodu veci. Ako problematickú možno označiť alúziu na tanečný kabaret s Gottovým Kovbojom Woodym, ktorého jódlovanie je hudobným lajtmotívom predstavenia. Ako symbol funguje veľmi dobre, no rozbalenie celej pesničky spolu s tanečnou spartakiádou je príliš prvoplánové.
Pocta kravám je sympatické predstavenie, v ktorom – ako v každom dobrom umení – možno obdivovať „čo” aj „ako”. Kravy (mimochodom, veľmi pekné a šikovné) si tú tanečnú poklonu zaslúžia. Nielen divadelníci, ktorí sa týmto predstavením snažia „odkliať” svoju budovu s krvavou históriou, ale aj diváci, ktorí sa na to dívajú, prežívajú na konci istú katarziu. Celé je to vystavané s nadhľadom a vtipom, dievčatá a chlapci z elledanse sú od začiatku do konca pôsobiví. Nepredvádzajú, čo všetko vedia, ale hrajú a tancujú. Neskrývajú sa za svetelné efekty či sofistikované kulisy. Vidíme ich stále, sú blízko, na dosah.
Duše mŕtvych zvierat aj živých divákov sú spokojné. Z bitúnku na Miletičke sa definitívne stalo divadlo. Hoci vo vieche stále ponúkajú zabíjačku.
To však zďaleka nie je všetko. Na severnej strane tržnice, kúsok od viechy ponúkajúcej „Račiansku zabíjačku” sa nachádza Dom T&D, v ktorom sídli divadlo elledanse.
.vlastné divadlo
Zakladateľkou a kľúčovým človekom divadla elledanse je Šárka Ondrišová. Vyštudovaná baletná choreografka desať rokov spolupracovala s tvorcami činohier, opier, muzikálov, chvíľu viedla poloprofesionálne tanečné divadlo. „Pri muzikáloch, operách či činohrách je choreograf len jedným kolieskom veľkého stroja,” hovorí mi Šárka v príjemnej kaviarni divadla elledanse. „Som za tú skúsenosť vďačná – popri všetkých tých režiséroch som sa veľa naučila.” Jedného dňa sa však rozhodla, že už toho má dosť. „Je veľká sila, keď si človek môže robiť veci podľa seba, mať svoj priestor a napĺňať vlastné predstavy.” Tak vznikla predstava o vlastnom divadle. Vznik elledanse úzko súvisel s fyzickým priestorom, kde by také divadlo mohlo pôsobiť. Hľadala preto vhodnú sálu, ale nikde to nebolo ono. „Tak sme prišli k tejto budove,” hovorí Šárka. „Patrila firme, ktorú vlastnil môj manžel so svojimi bratmi. Firma sa delila a táto budova nám prischla. Najjednoduchšie a z finančného hľadiska najvýhodnejšie by bolo budovu predať, ale manžel mi ju zveril s tým, že sa o ňu treba starať po všetkých stránkach, čo nie je ľahké.”
Budova bola v dezolátnom stave, no Šárku napriek tomu očarila a v októbri 2007 sa v nej konalo prvé predstavenie. „Bol to vlastne krst budovy. Pozvali sme sem tanečníkov všetkých žánrov a niekoľko hercov, ktorí tu večer urobili veľký program.” Druhý deň bol „dňom otvorených dverí”, keď sa tancovalo od desiatej rána do desiatej večer, pričom každému tanečnému štýlu bola vyhradená jedna hodina. Tento slávnostný začiatok divadlo elledanse veľmi dobre charakterizuje. Je to totiž divadlo, ktoré je prístupné a komunikuje. Hoci je jeho základným výrazovým prostriedkom tanec, zďaleka sa vyhýba snobizmu, ktorý býva – nie vždy oprávnene – spájaný s baletom. Hoci je to divadlo „alternatívne,” nie je určené len pre zasvätených insiderov, čo sa kochajú v umení, ktorému ľudia mimo ich subkultúry nerozumejú.
.tanec a divadlo
Elledanse je otvorený divadelný priestor, v ktorom prebiehajú tanečné workshopy, tancuje sa tu klasický aj moderný tanec, hiphop či brušné tance. „Chceme si vychovať divákov,” hovorí o zmysle workshopov Šárka Ondrišová. Spomína si napríklad na „Street Life Jam”, ktorý v divadle zorganizovali v spolupráci s hiphopovým tanečníkom Johnym Mečochom: „Prišlo 120 súťažiacich – malí, veľkí, tuční, svalnatí – a celý deň predvádzali výkony, z ktorých mrazilo. Celý čas to sledovalo 400 divákov.”
Kľúčové sú však divadelné inscenácie. Hneď prvá z nich – Canto hodno (hlboká pieseň o nej...) - získala tri divadlené Dosky za rok 2008 (najlepšia inscenácia, najlepšia réžia a najlepšia scénická hudba sezóny) a o elledanse sa aj medzi netanečníkmi začalo hovoriť. V apríli 2009 mala premiéru inscenácia Jablko, ktorá síce Dosky nezískala, ale aj autora týchto riadkov zaujala čistou krásou, emocionálnou hĺbkou, výbornou hudbou (Jozef Vlk) a bravúrnymi tanečnými a hereckými (Csongor Kassai) výkonmi. „V pohybe sa človek vyjadrí bez masky – už to, ako si vyzuje topánky, aké má držanie tela, akú má mimiku, hovorí veľmi veľa a nedá sa to oklamať,” hovorí Šárka.
.pocta kravám
„Kravám tu vlastne postavili chrám s tromi loďami,” hovorí Šárka Ondrišová o dome T&D, ktorý bol pôvodne postavený ako bitúnok pri tržnici. „Uvedomili sme si, že prv, než tu začneme stavať niečo nové, musíme sa ešte raz pokloniť histórii tejto budovy.” S nápadom vzdať divadelnú poctu kravám prišla tanečníčka Lucia Blašková, choreografiu vymyslela Šárka Ondrišová s pomocou Borisa Nahálku.
Kravy, mlieko, dojičky, traktoristi, teliatka, kovboji. Krava naivná, trpiaca, uctievaná, posvätná, mýtická. V tom všetkom je prepletený milostný vzťah a s ním súvisiaca neha, závisť, pýcha aj poníženie. Pocta kravám je vytvorená z niekoľkých obrazov rozohraných na minimalistickej, no funkčnej a zrozumiteľnej scéne (seno zo skartovaného papiera vytvára aj iné než maštaľové asociácie). Hoci to celé od začiatku smeruje k rituálnemu tragickému koncu (nakoniec, sme na bitúnku, tak ináč to skončiť ani nemôže), po predstavení nezostáva v mysli dráma, ale mozaika. Niektoré jej kamienky sú vtipné, iné viac či menej dramatické a často vizuálne pôsobivé. Sympatické je, že tanečníci a tanečníčky nepredvádzajú efektné gymnastické kúsky, ale sústreďujú sa na výraz a vzájomne komunikujú. Niektoré výstupy sú na hrane klauniády, no nie je to na škodu veci. Ako problematickú možno označiť alúziu na tanečný kabaret s Gottovým Kovbojom Woodym, ktorého jódlovanie je hudobným lajtmotívom predstavenia. Ako symbol funguje veľmi dobre, no rozbalenie celej pesničky spolu s tanečnou spartakiádou je príliš prvoplánové.
Pocta kravám je sympatické predstavenie, v ktorom – ako v každom dobrom umení – možno obdivovať „čo” aj „ako”. Kravy (mimochodom, veľmi pekné a šikovné) si tú tanečnú poklonu zaslúžia. Nielen divadelníci, ktorí sa týmto predstavením snažia „odkliať” svoju budovu s krvavou históriou, ale aj diváci, ktorí sa na to dívajú, prežívajú na konci istú katarziu. Celé je to vystavané s nadhľadom a vtipom, dievčatá a chlapci z elledanse sú od začiatku do konca pôsobiví. Nepredvádzajú, čo všetko vedia, ale hrajú a tancujú. Neskrývajú sa za svetelné efekty či sofistikované kulisy. Vidíme ich stále, sú blízko, na dosah.
Duše mŕtvych zvierat aj živých divákov sú spokojné. Z bitúnku na Miletičke sa definitívne stalo divadlo. Hoci vo vieche stále ponúkajú zabíjačku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.