Láskavo mi prostredníctvom médií odkázal, že som „ako ten potápajúci sa zvyšok VPN čakajúci na dorazenie“. Asi mu je ľúto, že pri dvadsiatom výročí Nežnej revolúcie sa na verejnosti ani len nemihol. Nemal prečo. A ani s rolou zakladateľa slovenskej štátnosti to nevyzerá bohvieako, keď ho pri poslednom výročí tak obišli.
Vladimír Mečiar je urazený. Akosi sa z dejín pomaly, ale isto vytráca. Z hlavnej roly boxera sa prekvalifikoval do vedľajšej roly podomového obchodníka s kožkami.
Aj ja by som mu mohol odkázať, že na rozdiel od neho som nepodrážal svojich politických spoluhráčov, nezaložil si stranu mediálnym politickým komplotom, po ktorom začala na Slovensku platiť okrídlená veta o lži ako pracovnej metóde, neprivatizoval do rúk „poctivých privatizérov – mečiarovcov“ a netuneloval sprivatizované podniky. Nerušil som referendum, nedal unášať občanov Slovenskej republiky a neamnestoval únoscov. Nezaviedol som Slovensko do slepej uličky na dráhu mimo Európskej únie a NATO. Nerozlúčil som sa s plačom s televíznymi divákmi, aby som sa mohol naplno venovať svojej malej Elektre.
Ale nestojí mi to za to. Kladiem si otázku, čo tak utužuje vládnu koalíciu? Rozdelila si Slovensko ako korisť. Jeden kradne okatejšie, druhý menej okato. Jeden má na krku nástenky a emisie, druhý tatranské reštitúcie, ktoré sa premiestňujú z miesta na miesto ako zázračný koberec, tretí mýto, kde sa škandál začína netransparentným výberom najdrahšej a najhoršej ponuky a končí sa výbušninou v lietadle.
Prachy, prachy, prachy. Je mi až do smiechu, keď čítam o opakovaných pokusoch nastoliť spravodlivý zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Už desať rokov visí ako dymová clona nad korupčnou korisťou, ktorá sprevádza netransparentné výberové konania a kotí nový a nový majetok, ktorého pôvod už nikto nevyskúma. Nadobúdaniu podozrivého majetku totiž nezabránia nijaké ústavné tančeky okolo retroaktívneho zákona, ktorého podstata je v rozpore s demokratickým právnym štátom, ale len zamedzenie aktuálnej korupcie, v ktorej ekonomická moc prerastá ako oravská slanina politickú. Je to smutné, ale aj dobre mienená spravodlivosť sa tak stala zásterkou pre pokračujúce mafiánstvo a gangsterstvo.
V čom je potom rozdiel medzi Ficom, Mečiarom a Slotom? Všetci sa zhodnú v tom základnom. V korupcii, v nevraživosti voči občanom, osobitne menšinovým, voči slobodným médiám, poctivým sudcom, kamiónistom, správcovským a energetickým spoločnostiam, v nových mediálnych dezinformáciách a komplotoch, ktoré dnes nesú meno Hedvigy Malinovej. Všetci majú svoju pezinskú skládku. Každý sa zaľúbene pozerá na svojho Putina, Miloševiča a Le Pena. Niekedy si robia prieky, ale to na veci nič nemení. Vymenia šachových politických pešiakov v ministerských kreslách, a ide sa ďalej. Napokon, kto si ešte pamätá mená prvých Ficových ministrov životného prostredia, poľnohospodárstva, výstavby, spravodlivosti, obrany a zahraničných vecí?
Všetkých spája neschopnosť spravovať štát tak, aby v ňom platili elementárne pravidlá. Aby civilní cestujúci nenachádzali vo svojich leteckých batožinách výbušniny, kamiónisti nemuseli platiť za cesty, ktorými neprešli, podozriví neutekali policajtom v putách a štát nedotoval sociálne podniky v zásadnom rozpore s európskymi pravidlami o štátnej pomoci.
Predseda vlády je taký, akí sú jeho ministri a ministri takí, aký je ich predseda. Vláda je taká, aké sú jednotlivé strany a strany také, aká je celá vláda. V tom je dnešná vládna koalícia spojená pupočnou šnúrou.
Lebo vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.