Apokalyptické predstavy, vízie konca sveta, či aspoň konca civilizácie v jej dnešnej podobe, sprevádzajú ľudstvo odnepamäti. Sú obsiahnuté v mnohých náboženstvách, ktorých príslušníci sa na posledné hodiny tohto sveta už veľakrát pripravovali. Je však zvláštne, že azda najviac podobných vízií sa objavilo v posledných dekádach, teda v čase, keď sa zdá náboženstvo na ústupe. Možno ozaj platí Chestertonova myšlienka, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, neznamená to, že nebudú veriť ničomu, ale že uveria čomukoľvek.
.jadrová sebadeštrukcia
Jednou z podôb, ktorú na seba berú predstavy o konci sveta v jeho dnešnej podobe, je ľudská sebadeštrukcia. Človek vymyslí nejaký prístroj, zariadenie, princíp, ktorý ho nakoniec zničí. Príkladov z literatúry je veľa. Za všetky spomeňme len Čapkovu antiutopickú hru R.U.R., v ktorej ľudia skonštruujú robotov na to, aby im slúžili, pracovali v továrňach i bojovali, až ich je nakoniec také množstvo, že po vzbure zabijú s výnimkou jedného všetkých ľudí.
Niekedy však nejde len o číru fantáziu. Od začiatku šesťdesiatych rokov, po kubánskej kríze, keď sa svet dostal najbližšie k vlastnej sebadeštrukcii, nabrali predstavy o konci sveta trochu reálnejšiu podobu jadrovej apokalypsy. Fyzici i spisovatelia začali v tom čase ešte intenzívnejšie ako predtým uvažovať nad tým, aké dôsledky by mal „nukleárny holokaust“ na planétu a jej obyvateľov. Vzájomné zničenie oboch najväčších jadrových mocností – Sovietskeho zväzu a Spojených štátov – by podľa vedcov znamenalo úplné vyhubenie ľudskej civilizácie či aspoň (vinou elektromagnetickej vlny) koniec moderných technológií.
Podobný scenár sa dostal, samozrejme, do literatúry i filmu. V Planéte opíc nájdu astronauti po dvoch tisíckach rokov na mieste bývalého New Yorku spoločnosť, ktorej vládnu opice a primitívnych ľudí, ktorí sa modlia k atómovej medzikontinentálnej balistickej rakete. V sérii Terminator sa systém Skynet, stvorený ľuďmi, zmení na akúsi umelú inteligenciu, ktorá povstane proti svojim tvorcom a rozpúta atómovú vojnu.
Oprávnený strach z atómovej vojny zachvátil aj obyčajných ľudí: spomeňme si len na naše branné cvičenia, Albánsko posiate tisíckami malých protiatómových krytov či protesty proti rozmiestňovaniu jadrových hlavíc v západnej Európe.
.preľudnenie a jeho následky
Už dvesto rokov svetom máta aj iná vízia nepekného konca ľudstva: preľudnenie. V roku 1798 vydal Thoma Malthus spis Esej o princípe populácie, v ktorom prišiel s tézou, že príčinou biedy sú ľudské pudy: potravinový a rozmnožovací. Ľudstvo podľa neho nemá neobmedzené možnosti: kým množstvo potravín rastie len lineárne, populácia rastie geometricky. Malthus predpovedal veľké hladomory a epidémie a následný dramatický pokles populácie na takú mieru, aby mala dostatok potravy. Hoci tie predpovede nevyšli a hladomory vznikali najmä v dôsledku činnosti neschopných či všetkého schopných vlád, téza o neblahých následkoch preľudnenia nezomrela. Naopak, v posledných desaťročiach sa opakuje čoraz častejšie.
„Ak sa nezmení súčasný rastový trend svetovej populácie, industrializácie, znečistenia, produkcie potravín a čerpania zdrojov, medze rastu na tejto planéte dosiahneme niekedy v priebehu budúcich sto rokov,“ napísali v roku 1972 manželia Meadowsovci vo svojej slávnej knihe Medze rastu.
Pred „neznesiteľnou hustotou obyvateľstva“ varoval aj John Lovelock vo svojej knihe z konca sedemdesiatych rokov Gaia: Nový pohľad na život na Zemi. Podľa Lovelocka by človek mohol rušivo zasiahnuť do funkčných schopností Zeme v takej miere, že by ju vyradil z prevádzky: „jedného dňa by sa mohol prebudiť a zistiť, že má stále celoživotné zamestnanie technika pre planetárnu údržbu.“ Ak podľa autora vzrastie počet obyvateľov Zeme nad desať miliárd a zvlášť ak ešte porastie spotreba energie, dôjdeme ku konečnej voľbe „buď permanentného zotročenia na väzenskom vraku kozmickej lode Zem, alebo gigasmrti, ktorá by umožnila obnovu sveta tým, ktorí prežili.“
Skutočné orgie apokalyptizmu však prišli až v deväťdesiatych rokoch v súvislosti s debatou o globálnom otepľovaní (viac v článku Radovana Kazdu). Dramatické animácie zaplavených krajín, rozžeravenej planéty, pohybu klimatických utečencov či šírenia nových chorôb nás nenechajú na pochybách, že tentoraz je koniec už skutočne blízko. A tak pokánie, napríklad v podobe uvedomeného rozhodnutia nemať deti, ktoré by inak len zväčšovali uhlíkovú stopu, dnes už nikoho neprekvapuje.
Čo robiť? Ak práve nenastane skutočný koniec, ale len apokalypsa obmedzeného rozsahu, ktorá uvrhne ľudstvo či len preživších jednotlivcov do zúfalej situácie, treba sa snažiť prežiť? Návodom tu môže byť hnutie survivalizmu. Ten internetová encyklopédia Wikipedia definuje ako hnutie jednotlivcov či skupín, ktoré sa aktívne pripravujú na možné narušenia sociálneho či politického poriadku. K oným narušeniam môžu patriť už spomínané katastrofy spôsobené ľudskou činnosťou (znečistenie chemickým či rádioaktívnym odpadom, vojny), veľké prírodné katastrofy, spoločenský kolaps (spôsobený napríklad nedostatkom paliva, elektriny, potravy či vody, počítačové problémy ako napríklad Y2K), ekonomický kolaps, pandémie či všeobecný chaos.
Na stráne survivalist.info a podobných sa tak môžeme dočítať nielen o tom, ako správne skladovať potraviny, vykopať si bunker a zasiať semienka zeleniny po tom, čo už v obchodoch nebude nič, ale aj o tom, ako zapáliť oheň bez zápaliek, ako postupovať pri invázii nepriateľskej armády, či ako si vybudovať atómový kryt.
.aj tak bude koniec
Samé užitočné veci, ale možno ich už nebude treba. Najmä ak koniec sveta príde 21. 12. 2012, teda v deň, ktorý sa dostal do nášho povedomia najmä vďaka novému filmu Rolanda Emmericha 2012 (viac v článku Juraja Malíčka) .
Prečo práve 21. 12. 2012? Vysvetlenie sa dá nájsť napríklad na slovensky písanej stránke rok2012.net: „Zánik sveta v roku 2012 je fenoménom, založeným na špekuláciách a možných apokalyptických udalostiach, ktoré v ten rok môžu nastať... Predpoveď o zániku sveta je založená predovšetkým na 5 125 rokov dlhom Mayskom kalendári, ktorý sa 21. decembra 2012 končí. S týmto dátumom sa stretávajú i ďalšie varovania o klimatických podmienkach od odborníkov v oblasti životného prostredia. Vedci potom dodávajú, že Zem dosiahla „bod zvratu“, ktorý by mohol začať „generovať“ hromadné vymieranie...“
Najhorší možný scenár toho, čo sa v roku 2012 môže odohrávať, je vraj ten, že „príde k nárastu slnečnej aktivity o niekoľko rádov, tak ako vždy po 12-tisíc rokoch“ a „gigantické toky slnečného vetra povedú k zrúteniu magnetického poľa Zeme“, čím „sa uvoľní spojenie medzi železným jadrom a pevným povrchom, magnetické toky rozbehnú nové otáčanie planéty opačným smerom.“
Stránka však varuje pred panikou, chce vraj len „upozorniť na možnú zmenu na planéte Zem, ktorá môže v roku 2012 nastať vďaka unikátnej pozícii jednotlivých planét vo vesmíre.“ A tak ponúka (zrejme optimistický) scenár, podľa ktorého v roku 2012 „dôjde k zrodu novej magnetosféry a prepólovaniu polarít magnetického poľa Zeme“, v súvislosti s čím „z celej elektroniky vrátane všetkých zariadení obsahujúcich nejaké vodiče mnoho nezostane.“ Okrem iného sa zastavia všetky motory, zrúti sa akákoľvek rádiová technika a nevzlietne ani jedno lietadlo. A na záver to najlepšie: „Po skĺznutí pevnej vrstvy zemského povrchu po tekutých vnútorných vrstvách a najmä po okamihu jeho spojenia s novým vzniknutým magnetickým poľom planéty dôjde k prelievaniu morí (zotrvačná pohybová sústava), kde gigantická slapová vlna povstane na každej oddelenej vodnej hladine a skôr ako tie vlny vyčerpajú svoju energiu, obehnú mnohokrát Zem. Najvyššia z tých vĺn dosiahne výšku niekoľko kilometrov.“ Potom už azda nikoho neprekvapí „nepretržité zemetrasenie a horotvorné procesy, ktoré povedú k vertikálnym posuvom o tisíce výškových metrov v rozpätí niekoľkých hodín.“
O blízkom konci čias nás majú presvedčiť aj iné znamenia. Takzvané Malachiášovo proroctvo vraj hovorí o stodvanástich pápežoch, ktorí majú vládnuť od jeho čias, pričom stojedenástym je Benedikt XVI., po ktorom má na Petrov stolec nastúpiť Peter II., prídu veľké pohromy a svet zanikne.
.príťažlivý koniec
Zdá sa, že magická príťažlivosť mýtov o konci sveta je zabudovaná priamo do ľudskej neurobiológie. Nebolo by tých mýtov toľko, keby ľudskú myseľ iba odpudzovali, keby ju zároveň nepriťahovali ako nejaký osudový vír do morskej hlbočiny existenciálnej úzkosti. Monoteistické náboženstvá sú mýtami o scenároch konca sveta pretkané, ale nie iba tie monoteistické. Psychologický kľúč k tej príťažlivosti je tak trochu zabudovaný aj do pôvodného významu slov ako apokalypsa či armagedon. Slovo apokalypsa pochádza z gréčtiny a znamená zjavenie, nadvihnutie závoja, za ktorým vidno budúce udalosti, hoci sa to slovo teraz používa ako synonymum s katastrofou obrovského rozsahu. Pre ľudskú myseľ, nastavenú na plánovanie, na stratégie života, je hra s predvídaním budúcnosti nekonečne príťažlivá, aj keď ide profánne drobnosti všedného života. Ak ide priamo o predvídanie konca celého sveta, je to príťažlivosť priamo magická. Tie pôvodné mýty sú vlastne ešte grandióznejšie – nejde v nich iba o koniec známeho sveta, Zeme, ľudstva, ale o koniec čias, všetkého, existencie ako takej. Úzkosť spojená s citovým prežívaním takejto udalosti, ak je spojená s konkrétnym scenárom a očakávaným dátumom, sa môže premeniť na mocný citový opiát, ak tomu človek naplno uverí. Ale svoju vzrušujúcu fascináciu má aj nezáväzné pohrávanie sa s touto predstavou, keď je narkotikum strachu dávkované „bezpečne“ a racionalita skepticizmu nedovolí, aby predstava konca sveta ovládla myseľ úplne. V takom prípade však myseľ trvá na nasledujúcej dávke úľavy, na konečnom happy ende.
Latinské slovo armagedon má svoj pôvod v hebrejčine, v slovnom spojení har meggido, čo je „hora Meggido“. Mesto Meggido leží asi 40 kilometrov na západ od južného konca Galilejského mora, a v staroveku sa tam odohrali významné vojenské bitky. Je to miesto predpokladanej veľkej bitky síl dobra a zla na konci čias. Vlastne krátko pred koncom čias. Drámy veľkých osudových bitiek vždy vyvolávali v ľudskej mysli silné emócie. Je to pochopiteľné, lebo ich výsledky mali spravidla silu meniť budúcnosť. To opätovne prežívané vzrušenie z osudovej drámy je rovnakou dávkou citového opiátu, pre ktorú tie príbehy opätovne rozprávame, filmujeme a potom fascinovane pozeráme. Nota bene, ak má ísť o budúcu bitku, ktorá predznamená koniec čias, koniec všetkého, alebo aspoň o bitku, v ktorej víťazné dobro (my) zabráni koncu všetkého.
Ľudská myseľ, ľudský mozog nevyhľadávajú absolútny pokoj, rovnovážny stav, vyhľadávajú vzruch, aktiváciu a poškodzuje ich iba prekročenie kritickej miery vzruchu. Skutočná existenčná úzkosť, strach o holý život, je zničujúca emócia, ktorá zanecháva stopy, ale „bezpečné“ dávky úzkosti nás opájajú. Zdedená chémia nášho mozgu potom predurčuje, čo je tá naša „správna dávka“ úzkosti. Sú ľudia, ktorých mozog jej potrebuje veľa, aby si v tých pocitoch hovel. Tí potom radi riskujú, hľadajú „adrenalín“.
Samozrejme, že príbehy a mýty o konci sveta nie sú tu iba preto, lebo od vekov saturujú potrebu ľudí „bezpečne“ sa báť. To je iba tajomstvo ich úspechu. V prípade náboženských apokalyptických videní a mýtov ide spravidla o sprostredkovanie konkrétneho morálneho, etického odkazu, dramaticky podtrhnutého vyvolanou úzkosťou. Ale platí to o všetkých apokalyptických príbehoch, aj o tých moderných.
Problém je, že apokalyptické mýty nemusia byť iba hrou so strachom, ale môžu sa stať psychopatologickým problémom množstva ľudí, ktorých myseľ ovládnu. Náchylnosť podľahnúť takým mýtom je súčasťou mysle všeobecne náchylnej prijať konšpiračné teórie. A veľmi veľa ľudí má takto postihnutú myseľ. Ak sa viera v prichádzajúci armagedon zmocní príliš veľkého množstva ľudí, ide o kolektívnu psychopatológiu, o ohrozenie fungovania spoločnosti ako takej. Nikto nemôže normálne žiť a pracovať, ak je naozaj presvedčený, že zajtra, alebo čo nevidieť, príde koniec sveta.
.jadrová sebadeštrukcia
Jednou z podôb, ktorú na seba berú predstavy o konci sveta v jeho dnešnej podobe, je ľudská sebadeštrukcia. Človek vymyslí nejaký prístroj, zariadenie, princíp, ktorý ho nakoniec zničí. Príkladov z literatúry je veľa. Za všetky spomeňme len Čapkovu antiutopickú hru R.U.R., v ktorej ľudia skonštruujú robotov na to, aby im slúžili, pracovali v továrňach i bojovali, až ich je nakoniec také množstvo, že po vzbure zabijú s výnimkou jedného všetkých ľudí.
Niekedy však nejde len o číru fantáziu. Od začiatku šesťdesiatych rokov, po kubánskej kríze, keď sa svet dostal najbližšie k vlastnej sebadeštrukcii, nabrali predstavy o konci sveta trochu reálnejšiu podobu jadrovej apokalypsy. Fyzici i spisovatelia začali v tom čase ešte intenzívnejšie ako predtým uvažovať nad tým, aké dôsledky by mal „nukleárny holokaust“ na planétu a jej obyvateľov. Vzájomné zničenie oboch najväčších jadrových mocností – Sovietskeho zväzu a Spojených štátov – by podľa vedcov znamenalo úplné vyhubenie ľudskej civilizácie či aspoň (vinou elektromagnetickej vlny) koniec moderných technológií.
Podobný scenár sa dostal, samozrejme, do literatúry i filmu. V Planéte opíc nájdu astronauti po dvoch tisíckach rokov na mieste bývalého New Yorku spoločnosť, ktorej vládnu opice a primitívnych ľudí, ktorí sa modlia k atómovej medzikontinentálnej balistickej rakete. V sérii Terminator sa systém Skynet, stvorený ľuďmi, zmení na akúsi umelú inteligenciu, ktorá povstane proti svojim tvorcom a rozpúta atómovú vojnu.
Oprávnený strach z atómovej vojny zachvátil aj obyčajných ľudí: spomeňme si len na naše branné cvičenia, Albánsko posiate tisíckami malých protiatómových krytov či protesty proti rozmiestňovaniu jadrových hlavíc v západnej Európe.
.preľudnenie a jeho následky
Už dvesto rokov svetom máta aj iná vízia nepekného konca ľudstva: preľudnenie. V roku 1798 vydal Thoma Malthus spis Esej o princípe populácie, v ktorom prišiel s tézou, že príčinou biedy sú ľudské pudy: potravinový a rozmnožovací. Ľudstvo podľa neho nemá neobmedzené možnosti: kým množstvo potravín rastie len lineárne, populácia rastie geometricky. Malthus predpovedal veľké hladomory a epidémie a následný dramatický pokles populácie na takú mieru, aby mala dostatok potravy. Hoci tie predpovede nevyšli a hladomory vznikali najmä v dôsledku činnosti neschopných či všetkého schopných vlád, téza o neblahých následkoch preľudnenia nezomrela. Naopak, v posledných desaťročiach sa opakuje čoraz častejšie.
„Ak sa nezmení súčasný rastový trend svetovej populácie, industrializácie, znečistenia, produkcie potravín a čerpania zdrojov, medze rastu na tejto planéte dosiahneme niekedy v priebehu budúcich sto rokov,“ napísali v roku 1972 manželia Meadowsovci vo svojej slávnej knihe Medze rastu.
Pred „neznesiteľnou hustotou obyvateľstva“ varoval aj John Lovelock vo svojej knihe z konca sedemdesiatych rokov Gaia: Nový pohľad na život na Zemi. Podľa Lovelocka by človek mohol rušivo zasiahnuť do funkčných schopností Zeme v takej miere, že by ju vyradil z prevádzky: „jedného dňa by sa mohol prebudiť a zistiť, že má stále celoživotné zamestnanie technika pre planetárnu údržbu.“ Ak podľa autora vzrastie počet obyvateľov Zeme nad desať miliárd a zvlášť ak ešte porastie spotreba energie, dôjdeme ku konečnej voľbe „buď permanentného zotročenia na väzenskom vraku kozmickej lode Zem, alebo gigasmrti, ktorá by umožnila obnovu sveta tým, ktorí prežili.“
Skutočné orgie apokalyptizmu však prišli až v deväťdesiatych rokoch v súvislosti s debatou o globálnom otepľovaní (viac v článku Radovana Kazdu). Dramatické animácie zaplavených krajín, rozžeravenej planéty, pohybu klimatických utečencov či šírenia nových chorôb nás nenechajú na pochybách, že tentoraz je koniec už skutočne blízko. A tak pokánie, napríklad v podobe uvedomeného rozhodnutia nemať deti, ktoré by inak len zväčšovali uhlíkovú stopu, dnes už nikoho neprekvapuje.
Čo robiť? Ak práve nenastane skutočný koniec, ale len apokalypsa obmedzeného rozsahu, ktorá uvrhne ľudstvo či len preživších jednotlivcov do zúfalej situácie, treba sa snažiť prežiť? Návodom tu môže byť hnutie survivalizmu. Ten internetová encyklopédia Wikipedia definuje ako hnutie jednotlivcov či skupín, ktoré sa aktívne pripravujú na možné narušenia sociálneho či politického poriadku. K oným narušeniam môžu patriť už spomínané katastrofy spôsobené ľudskou činnosťou (znečistenie chemickým či rádioaktívnym odpadom, vojny), veľké prírodné katastrofy, spoločenský kolaps (spôsobený napríklad nedostatkom paliva, elektriny, potravy či vody, počítačové problémy ako napríklad Y2K), ekonomický kolaps, pandémie či všeobecný chaos.
Na stráne survivalist.info a podobných sa tak môžeme dočítať nielen o tom, ako správne skladovať potraviny, vykopať si bunker a zasiať semienka zeleniny po tom, čo už v obchodoch nebude nič, ale aj o tom, ako zapáliť oheň bez zápaliek, ako postupovať pri invázii nepriateľskej armády, či ako si vybudovať atómový kryt.
.aj tak bude koniec
Samé užitočné veci, ale možno ich už nebude treba. Najmä ak koniec sveta príde 21. 12. 2012, teda v deň, ktorý sa dostal do nášho povedomia najmä vďaka novému filmu Rolanda Emmericha 2012 (viac v článku Juraja Malíčka) .
Prečo práve 21. 12. 2012? Vysvetlenie sa dá nájsť napríklad na slovensky písanej stránke rok2012.net: „Zánik sveta v roku 2012 je fenoménom, založeným na špekuláciách a možných apokalyptických udalostiach, ktoré v ten rok môžu nastať... Predpoveď o zániku sveta je založená predovšetkým na 5 125 rokov dlhom Mayskom kalendári, ktorý sa 21. decembra 2012 končí. S týmto dátumom sa stretávajú i ďalšie varovania o klimatických podmienkach od odborníkov v oblasti životného prostredia. Vedci potom dodávajú, že Zem dosiahla „bod zvratu“, ktorý by mohol začať „generovať“ hromadné vymieranie...“
Najhorší možný scenár toho, čo sa v roku 2012 môže odohrávať, je vraj ten, že „príde k nárastu slnečnej aktivity o niekoľko rádov, tak ako vždy po 12-tisíc rokoch“ a „gigantické toky slnečného vetra povedú k zrúteniu magnetického poľa Zeme“, čím „sa uvoľní spojenie medzi železným jadrom a pevným povrchom, magnetické toky rozbehnú nové otáčanie planéty opačným smerom.“
Stránka však varuje pred panikou, chce vraj len „upozorniť na možnú zmenu na planéte Zem, ktorá môže v roku 2012 nastať vďaka unikátnej pozícii jednotlivých planét vo vesmíre.“ A tak ponúka (zrejme optimistický) scenár, podľa ktorého v roku 2012 „dôjde k zrodu novej magnetosféry a prepólovaniu polarít magnetického poľa Zeme“, v súvislosti s čím „z celej elektroniky vrátane všetkých zariadení obsahujúcich nejaké vodiče mnoho nezostane.“ Okrem iného sa zastavia všetky motory, zrúti sa akákoľvek rádiová technika a nevzlietne ani jedno lietadlo. A na záver to najlepšie: „Po skĺznutí pevnej vrstvy zemského povrchu po tekutých vnútorných vrstvách a najmä po okamihu jeho spojenia s novým vzniknutým magnetickým poľom planéty dôjde k prelievaniu morí (zotrvačná pohybová sústava), kde gigantická slapová vlna povstane na každej oddelenej vodnej hladine a skôr ako tie vlny vyčerpajú svoju energiu, obehnú mnohokrát Zem. Najvyššia z tých vĺn dosiahne výšku niekoľko kilometrov.“ Potom už azda nikoho neprekvapí „nepretržité zemetrasenie a horotvorné procesy, ktoré povedú k vertikálnym posuvom o tisíce výškových metrov v rozpätí niekoľkých hodín.“
O blízkom konci čias nás majú presvedčiť aj iné znamenia. Takzvané Malachiášovo proroctvo vraj hovorí o stodvanástich pápežoch, ktorí majú vládnuť od jeho čias, pričom stojedenástym je Benedikt XVI., po ktorom má na Petrov stolec nastúpiť Peter II., prídu veľké pohromy a svet zanikne.
.príťažlivý koniec
Zdá sa, že magická príťažlivosť mýtov o konci sveta je zabudovaná priamo do ľudskej neurobiológie. Nebolo by tých mýtov toľko, keby ľudskú myseľ iba odpudzovali, keby ju zároveň nepriťahovali ako nejaký osudový vír do morskej hlbočiny existenciálnej úzkosti. Monoteistické náboženstvá sú mýtami o scenároch konca sveta pretkané, ale nie iba tie monoteistické. Psychologický kľúč k tej príťažlivosti je tak trochu zabudovaný aj do pôvodného významu slov ako apokalypsa či armagedon. Slovo apokalypsa pochádza z gréčtiny a znamená zjavenie, nadvihnutie závoja, za ktorým vidno budúce udalosti, hoci sa to slovo teraz používa ako synonymum s katastrofou obrovského rozsahu. Pre ľudskú myseľ, nastavenú na plánovanie, na stratégie života, je hra s predvídaním budúcnosti nekonečne príťažlivá, aj keď ide profánne drobnosti všedného života. Ak ide priamo o predvídanie konca celého sveta, je to príťažlivosť priamo magická. Tie pôvodné mýty sú vlastne ešte grandióznejšie – nejde v nich iba o koniec známeho sveta, Zeme, ľudstva, ale o koniec čias, všetkého, existencie ako takej. Úzkosť spojená s citovým prežívaním takejto udalosti, ak je spojená s konkrétnym scenárom a očakávaným dátumom, sa môže premeniť na mocný citový opiát, ak tomu človek naplno uverí. Ale svoju vzrušujúcu fascináciu má aj nezáväzné pohrávanie sa s touto predstavou, keď je narkotikum strachu dávkované „bezpečne“ a racionalita skepticizmu nedovolí, aby predstava konca sveta ovládla myseľ úplne. V takom prípade však myseľ trvá na nasledujúcej dávke úľavy, na konečnom happy ende.
Latinské slovo armagedon má svoj pôvod v hebrejčine, v slovnom spojení har meggido, čo je „hora Meggido“. Mesto Meggido leží asi 40 kilometrov na západ od južného konca Galilejského mora, a v staroveku sa tam odohrali významné vojenské bitky. Je to miesto predpokladanej veľkej bitky síl dobra a zla na konci čias. Vlastne krátko pred koncom čias. Drámy veľkých osudových bitiek vždy vyvolávali v ľudskej mysli silné emócie. Je to pochopiteľné, lebo ich výsledky mali spravidla silu meniť budúcnosť. To opätovne prežívané vzrušenie z osudovej drámy je rovnakou dávkou citového opiátu, pre ktorú tie príbehy opätovne rozprávame, filmujeme a potom fascinovane pozeráme. Nota bene, ak má ísť o budúcu bitku, ktorá predznamená koniec čias, koniec všetkého, alebo aspoň o bitku, v ktorej víťazné dobro (my) zabráni koncu všetkého.
Ľudská myseľ, ľudský mozog nevyhľadávajú absolútny pokoj, rovnovážny stav, vyhľadávajú vzruch, aktiváciu a poškodzuje ich iba prekročenie kritickej miery vzruchu. Skutočná existenčná úzkosť, strach o holý život, je zničujúca emócia, ktorá zanecháva stopy, ale „bezpečné“ dávky úzkosti nás opájajú. Zdedená chémia nášho mozgu potom predurčuje, čo je tá naša „správna dávka“ úzkosti. Sú ľudia, ktorých mozog jej potrebuje veľa, aby si v tých pocitoch hovel. Tí potom radi riskujú, hľadajú „adrenalín“.
Samozrejme, že príbehy a mýty o konci sveta nie sú tu iba preto, lebo od vekov saturujú potrebu ľudí „bezpečne“ sa báť. To je iba tajomstvo ich úspechu. V prípade náboženských apokalyptických videní a mýtov ide spravidla o sprostredkovanie konkrétneho morálneho, etického odkazu, dramaticky podtrhnutého vyvolanou úzkosťou. Ale platí to o všetkých apokalyptických príbehoch, aj o tých moderných.
Problém je, že apokalyptické mýty nemusia byť iba hrou so strachom, ale môžu sa stať psychopatologickým problémom množstva ľudí, ktorých myseľ ovládnu. Náchylnosť podľahnúť takým mýtom je súčasťou mysle všeobecne náchylnej prijať konšpiračné teórie. A veľmi veľa ľudí má takto postihnutú myseľ. Ak sa viera v prichádzajúci armagedon zmocní príliš veľkého množstva ľudí, ide o kolektívnu psychopatológiu, o ohrozenie fungovania spoločnosti ako takej. Nikto nemôže normálne žiť a pracovať, ak je naozaj presvedčený, že zajtra, alebo čo nevidieť, príde koniec sveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.