Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bez nových pracovných miest?

.richard Freeman .časopis .téma

CAMBRIDGE – Kto bude najdlhšie a najviac trpieť vinou kolapsu na Wall Street a nasledujúcej svetovej krízy v rokoch 2008-2009?

Nie bankári a finančníci, ktorí túto katastrofu spôsobili. Niektorí finančníci, ako Bernard Madoff, pôjdu do väzenia za spreneveru. Ale hoci Maldoff bol iba špičkou ľadovca narastajúcej ekonomickej trestnej činnosti, väčšina podozrievaných finančníkov sa nemusí báť zatknutia, buď preto, že ich správanie bolo iba obchádzaním zákona, alebo preto, že finančne nevhodné správanie subtílnejšej povahy ako sprenevera je často ťažko dokázateľné.

Niektorí šéfovia bánk odídu na dôchodok v hanbe, no s obrovským odstupným , ktoré im zmierni bolesť – ako napríklad 55-milióndolárový zlatý padák vyplatený Ken Lewisovi z Bank of America a 25-miliónová penzia vyplatená Fredovi Godwinovi z Royal Bank of Scotland. Ale vzpružené vládnou peňažnou výpomocou, garanciami a nízkymi úrokovými mierami, mnohé banky  znova začnú platiť svojim top manažérom obrovské bonusy, zatiaľ čo tí rázne bojujú proti reformám, vypracovaným, aby zabránili práve ich riskovaniu a odstupnému.

Porazení z tejto ekonomickej katastrofy sú pracovníci v rozvinutých krajinách, ktorí prijali laissez-faire flexibilitu kapitalizmu amerického typu. Od roku 2007 do októbra 2009 stratili Spojené štáty takmer 8 miliónov pracovných miest, čo zredukovalo pomer zamestnanosti populácie z 63 % na 58,5 %. Miera nezamestnanosti na konci roku 2009 bola viac než 10 %, trvanie nezamestnanosti bolo najdlhšie od Veľkej krízy, miliónom ľudí  sa skrátil pracovný čas a milióny ľudí boli príliš odradení nedostatkom pracovných miest, aby si hľadali prácu.

Rozvinuté štáty Európy, Kanada a Japonsko tiež utrpeli veľký úbytok pracovných miest, ktorý bude trvať dlhý čas. Španielsko, ktoré počítalo s rozsiahlymi zmluvami na čas určitý, zaznamenalo najvyšší nárast nezamestnanosti, pretože španielski pracovníci môžu byť prepustení tak rýchlo ako tí v USA. Niektoré krajiny, napríklad Nemecko, Švédsko a Južná Kórea, „zamaskovali” svoju vysokú nezamestnanosť tým, že platili firmám, aby nechali pracovníkov na svojich výplatných listinách. To môže  fungovať krátkodobo, ale dlhodobo to nie je udržateľné.

Od 80. rokov do polovice prvého desaťročia po roku 2000 zamestnanosť čoraz viac zaostávala za HDP v hospodárskej obnove. Za prezidenta Billa Clintona v Spojených štátoch prebiehalo hospodárske oživenie bez vytvorenia nových pracovných miest, až kým neprišiel koncom 90. rokov boom internetových podnikov a ďalšie podobné za Georgea W. Busha hneď po spomalení ekonomiky v roku 2001. Začiatkom 90. rokov utrpelo Švédsko výraznú recesiu, urýchlenú vysokým nárastom cien nehnuteľností a bankovou krízou. Jeho miera nezamestnanosti vzrástla z 1,8 % v roku 1990 na 9,6 % v roku 1994, než sa ustálila na 5 % v roku 2001. Šestnásť rokov po kríze bola miera nezamestnanosti 6,2 % - viac ako trojnásobok miery z roku 1990.

V roku 1997 bola Kórea postihnutá nielen ázijskou finančnou krízou, ale v záujme získania pomoci sa ocitla pod tlakom USA a Medzinárodného menového fondu, ktorí požadovali,  aby zdvihla úrokové miery a zaviazala sa podniknúť reformy v štýle Washingtonského konsenzu. Zamestnanosť sa obnovila, no prevažne vo forme nepravidelných pracovných miest s obmedzenými benefitmi, nízkymi platmi a malou pracovnou istotou. Nerovnosť tak v Kórei narástla z priemernej úrovne na druhú najvyššiu (po USA) medzi rozvinutými krajinami OECD.

Úbytky na trhu práce si žiadajú masívnu daň na ekonomickom a osobnom blahu. Mladí ľudia, hľadajúci svoje prvé zamestnanie, a skúsení pracovníci, ktorí prichádzajú o prácu na slabom trhu práce, podstupujú ekonomické straty, ktoré pretrvajú po celý ich život. Štúdie dokazujú, že nezamestnanosť znižuje šťastie rovnako ako strata člena rodiny.

Ťažko očakávať, že USA znova získa v dohľadnom čase plnú zamestnanosť. Od roku 1993 do roku 1998 vytvorili Spojené štáty milióny pracovných miest, ktoré zdvihli mieru zamestnanosti o 5,4 %. Ak by zamestnanosť začala týmto tempom stúpať od roku 2010, trvalo by do roku 2015, kým by dosiahla úroveň, na akej bola pred recesiou. A pomalá obnova v USA spomalí obnovu v ostatných rozvinutých krajinách, znižujúc tým aj ich zamestnanosť.

Dlhé, bolestivé obdobie vysokej nezamestnanosti je v protiklade s tým, čo podľa tvrdení väčšiny expertov ekonomický model USA môže kedy vyprodukovať. Od začiatku 90. rokov vnímali mnohí analytici slabé odbory, voľný režim zamestnanosti, obmedzenú právnu ochranu pracovných miest a vysokú fluktuáciu pracovníkov v Spojených štátoch ako hlavné faktory na dosiahnutie nižšej miery nezamestnanosti ako má väčšina európskych krajín. Mnoho krajín OECD iniciovalo rôzne druhy reforiem flexibility v nádeji na zlepšenie svojich ekonomík na úroveň USA.

Názor, že flexibilita je kľúčovým faktorom v zamestnanosti, už nie je obhájiteľný. Vo svojom Prehľade zamestnanosti z roku 2009 OECD podrobne preskúmala politické reformy, ktoré podporovala, a zistila, že nedostatočne pomáhajú krajinám prispôsobiť sa financiami poháňanej recesii. Podľa OECD, „to nevyzerá, že by existoval nejaký výrazný dôvod očakávať, že nedávne štrukturálne reformy spôsobujú, že pracovné trhy OECD sú podstatne menej citlivé na prudké ekonomické poklesy”.

Takže ponaučenie z recesie je jasné. Slabým článkom v kapitalizme nie je trh práce, ale finančný trh. Zlyhania trhu práce uvalia na spoločnosť prinajhoršom mierne náklady za neefektivitu, zatiaľ čo zlyhania kapitálového trhu škodia spoločnosti vo veľkej miere, a  skôr zamestnanci ako páchatelia týchto finančných katastrof trpia najviac. Ba čo viac, globalizácia spôsobuje, že zlyhanie kapitálového trhu Spojených štátov rozšíri biedu po celom svete.

Dlhujeme pracovníkom, ktorí boli obeťou tejto recesie, zreformovanie finančníctva tak, aby pracovalo pre obohatenie reálnej ekonomiky namiesto obohacovania finančníkov. To znamená zmeniť stimuly a pravidlá, ktoré riadia finančný sektor. Keďže sú v stávke aj ekonomiky a pracovné miesta ostatných krajín, tie sú takisto povinné voči svojim občanom tým, že budú tlačiť na Spojené štáty, aby zaviedli zmysluplné finančné reformy.

Richard Freeman  je profesor ekonómie na Harvardskej univerzite a spoluriaditeľ Programu pre prácu a pracovný život na Harvardskej právnickej škole. Je aj Starší výskumný pracovník na trhoch práce v Centre pre ekonomickú výkonnosť na Londýndskej škole ekonómie a riadi SEWP (projekt pracovnej sily vo vede a inžinierstve) v Národnom úrade ekonomického výskumu (NBER).

Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite