Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Po vojne proti teroru

.richard N. Haass .časopis .téma

NEW YORK – základná línia prístupu Baracka Obamu k zahraničnej politike sa stala jasnou v roku 2009. Jeho vláda verí, že Spojené štáty by mali viesť dialóg s ostatnými vládami aj vtedy, ak hlboko nesúhlasia s ich charakterom. Centrum pozornosti americkej zahraničnej politiky presunul z toho, čo robia krajiny na svojom území na to, ako konajú za svojimi hranicami.

Tým všetkým sa Obama odlišuje od svojho priameho predchodcu Georgea W. Busha, ktorého vláda označila určité krajiny za zlé a zväčša s nimi odmietala rokovať; často odmietla spoluprácu s inými vládami, pokiaľ nebola nevyhnutná; a pokúšala sa transformovať ostatné krajiny namiesto toho, aby  ich činnosť ovplyvňovala. Ak sú nejaké paralely medzi zahraničnou politikou Obamu a Busha, tak sa týkajú skôr Bushovho otca, 41. amerického prezidenta, Georgea H. W. Busha.
Diplomacia by sa, samozrejme, nemala posudzovať ako láskavosť či ústupok, ktorý signalizuje „slabosť” . Obama si správne uvedomuje, že je to dôležitý nástroj zahraničnej politiky, ktorý má byť použitý, keď sľubuje lepšie výsledky ako iné alternatívy.
Obama má pravdu aj v tom, že konať v zhode s ostatnými je takmer vždy žiaduce. Výzvy, ktoré najviac charakterizujú dnešnú dobu – zvyšovanie počtu nukleárnych zbraní, terorizmus, globálne klimatické zmeny a pandémie – sa môžu zvládnuť iba kolektívne. Navyše je pravda, že Spojené štáty sú v súčasnosti v ekonomickej aj vojenskej oblasti pod prílišným tlakom na to, aby sa mohli spoliehať výlučne na vlastné zdroje.
Napokon, Obama sa správne sústreďuje skôr na konanie krajín ako na ich charakter. Nejde len o to, že pomoc nechutných vládnych režimov je niekedy nevyhnutná, ale aj o to, že nie je nič ťažšie ako prerobiť vnútorný systém iných spoločností.
No aj napriek týmto postupom, Obamovej rečníckej zručnosti a osobnej popularite (ktorá sa odzrkadlila aj v Nobelovej cene mieru či poklese antiamerikanizmu vo svete), bol rok 2009  pre zahraničnú politiku jeho vlády zložitý.
Ochota komunikovať s vládami však nie vždy znamená aj schopnosť s nimi spolupracovať. Spojené štáty začali raziť pružnejšiu politiku s Iránom a Severnou Kóreou, no ani jeden z týchto štátov im ju ešte neoplatil. Rozumnosť nie vždy prináša výsledky.
Navyše krajiny sa nemusia rozhodnúť pre spoluprácu. Napríklad Čína sa zdráha použiť svoj vplyv na severnú Kóreu zo strachu, že nestabilita na Kórejskom polostrove by mohla viesť k obrovským vlnám utečencov do Číny alebo k zjednotenej Kórei spriaznenej so Spojenými štátmi. Čína  pred týmito alternatívami uprednostňuje radšej nedokonalý status quo.
Zdá sa, že Rusko sa zase zdráha tlačiť na Irán, aby obmedzil svoje nukleárne ambície. Obama intenzívne pracoval na tom, aby zlepšil väzby medzi USA a Ruskom: obojstranná kontrola zbrojenia je opäť prioritou a prezident súhlasil so zmenou plánov na rozmiestnenie protiraketových systémov v Poľsku a Českej republike. Ale ruskí vodcovia znemožňujú tvrdé sankcie, pokiaľ neohrozujú finančné transakcie zamerané na zvyšovanie iránskej podpory moslimských menšín v Rusku. Výsledkom je, že v roku 2010 i neskôr bude zložité pripraviť taký efektívny balík sankcií a stimulov, ktorý by sa tešil širokej medzinárodnej podpore.
Pri prerokúvaní novej zmluvy o zmiernení globálnych klimatických zmien sa diplomatické úsilie  muselo uspokojiť s tým že sa v roku 2009 medzinárodná zhoda nedosiahla a lídri boli nútení svoju úsilie opäť odložiť. S rozvojovými krajinami, obávajúcimi sa dopadu záväzných limitov uhlíkových emisií na ich ekonomický rast, a s nedostatočnou podporou v kongrese USA sa globálna dohoda javí nepravdepodobná aj v roku 2010.
Na strednom východe ostáva pokrok napriek Obamovmu sľubu obnoviť izraelsko-palestínsky mierový proces stále zahataný rozdielnymi názormi na rozsah a obsah dohody, ako aj na spôsob, ako k nej dospieť. Nedostatok pokroku pramení nielen z nesúhlasu s cieľmi, ale aj z neschopnosti rozdeleného palestínskeho vedenia urobiť kompromis. Slabí protagonisti nie sú dobrými úcastníkmi na mierových rokovaniach.
Navyše v tom, čo  Obama môže dosiahnuť, hrá úlohu domáca politika ostaných krajín. Často skorumpovaná a nekompetentná vláda Afganistanu podomieľa úsilie tamojšieho protipovstaleckého boja. Pakistanská vláda nemá rovnaké priority či také isté odhady hrozieb ako jej americký dobrodinec. Žiadne americké vojenské úsilie by pravdepodobne nevykompenzovalo stagnáciu v oslabovaní extrémistov oboch krajín.
Aj domáca politika USA stojí v ceste Obamových zahraničnopolitických cieľov. Absencia zhody vo veci klimatických zmien či odpor Kongresu voči novým obchodným dohodám oslabuje prezidentovu moc. A neochota Ameriky podniknúť zmysluplné kroky na zredukovanie jej vzrastajúceho fiškálneho deficitu ešte viac podkopáva efektivitu jej zahraničnej politiky.
Napokon, niečo z toho, čo si Obamova vláda predsavzala (napríklad zastavenie výstavby izraelských osád) a ako to spravila (mám na mysli Guantanamo) urobilo ťažkú situáciu ešte ťažšou. Je pravda, že svet sa jednoducho stal miestom, ktoré je veľmi zložité aj spravovať, nieto ešte viesť. Éra jednopolárnosti USA po studenej vojne sa skončila vďaka zlému ekonomickému hospodáreniu Ameriky, vojne v Iraku, postupujúcemu vzostupu iných krajín a globalizácii.
Samozrejme, sú tu aj svetlé body. Vzťahy Ameriky s ostatnými veľmocami – Čínou, Indiou, Japonskom, Ruskom, Európou a Brazíliou – sú aspoň také kooperatívne ako konkurenčné; konflikt medzi týmito mocnosťami, ktorý bol dominantnou charakteristikou medzinárodných vzťahov v 20. storočí, je nepravdepodobný. Je možné, že niektoré z dnešných najuzavretejších krajín vrátane Iránu, Severnej Kórey, Barmy, Kuby a Venezuely sa časom otvoria viac a stanú sa menej hrozivými.
Keď to všetko vezmeme do úvahy, prvé dôkazy naznačujú, že to nebude éra hladkého multilateralizmu či amerického vodcovstva. Čoraz viac sa zdá, že pôjde skôr o dobu neotesanú a komplikovanú. Ďalšie tri roky Baracka Obamu v úrade (alebo sedem, pokiaľ ho znovu zvolia v roku 2012), budú pravdepodobne charakterizované tak úspechmi, ako aj nezdarmi.

Richard N. Haass je prezident Rady pre zahraničné vzťahy a autor knihy Vojna z nevyhnutnosti, vojna z voľby: Monografia o dvoch irackých vojnách.

Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite