Šport 2009 - doma

Po historickom postupe na majstrovstvá sveta vo futbale vyzerá toto konštatovanie .týždňa ako úplne prirodzené až samozrejmé, a preto povedzme hneď na začiatku, že postup nehral v našich úvahách rozhodujúcu úlohu. Rozhodli by sme sa rovnako, aj keby sme nepostúpili.

Isteže, futbal sa hrá na góly a ignorovať v športe konečný výsledok je v podstate nezmysel, lenže postúpili napríklad aj Francúzi, ktorí vyradili Írov len vďaka hanebnej ruke Thierryho Henriho (a na rozdiel od referenda nebolo Írom umožnené zápas opakovať). Dôležitejší, ako výsledok, je v skutočnosti spôsob, akým sa ten výsledok dosiahne. A práve v tom spôsobe je veľkosť Vladimíra Weissa.

Tento tréner dokázal už dvakrát – najprv s Artmediou Petržalka, a teraz so slovenskou reprezentáciou – že vie využiť potenciál jednotlivých hráčov aj celého mužstva do miery, ktorú predtým málokto čo i len tušil. Práve rozpoznanie a prebudenie driemajúcich možností je podľa všetkého kľúčovou schopnosťou Vladimíra Weissa. Ide o schopnosť zriedkavú a vzácnu, málokedy doceňovanú, ale o to dôležitejšiu. Takmer všetko okolo nás má potenciál byť oveľa lepším, ako to v skutočnosti je, ale len málokto z nás má schopnosť a odvahu umožniť tomu potenciálu jeho rozvinutie.

Weiss dokázal vykresať výborné, sebavedomé a hlavne obetavé mužstvo predtým z Artmedie, a teraz z reprezentácie. Výsledkom bol vtedy postup do skupinovej fázy Ligy majstrov (a takmer postup do fázy vyraďovacej), a teraz postup na majstrovstvá sveta. V jednom aj druhom prípade ide o výsledky, aké nemajú v slovenskom futbale obdobu.

Ako to ten Weiss robí? Podstatná časť tohto tajomstva je naozaj tajomstvom, ktoré si tréner, samozrejme, necháva pre seba. Ale niečo predsa len vidieť. A to, čo vidno najzreteľnejšie, je v podstate celkom jednoduché – Weissovi na jeho mužstve vždy záleží. Úplne.

Tú obrovskú emocionálnu zaangažovanosť dokáže Weiss preniesť aj na ostatných. Na členov svojho realizačného tímu a najmä na hráčov. A kto je voči takej emocionálnej zaangažovanosti imúnny, ten si vo Weissovom mužstve nájde miesto len veľmi ťažko.

Máločo by však bolo vzdialenejšie pravde ako tvrdenie, že podstata Weissovej práce tkvie v emóciách. Od zloženia mužstva cez taktiku v jednotlivých zápasoch až po načasovanie striedaní – to všetko je výsledok presných analýz a chladných úvah. Práve spojenie rozumu a citu je jednou z Weissových najsilnejších stránok.

To spojenie sa prejavuje nielen v jeho trénerskej práci, ale aj v tom, čo tú prácu nejakým spôsobom presahuje. Weiss si je dobre vedomý mnohých veľmi negatívnych prvkov v riadení slovenského futbalu, štvú ho a snaží sa s nimi niečo urobiť. Nejde však hlavou proti múru, aj tu si vie dobre spočítať, čo môže a čo nemôže viesť k rozumnému cieľu.

O tom, že na Slovenskom futbalovom zväze je čo robiť, si už pomaly aj vrabce čvirikajú. Reprezentačný tréner, ktorému nejde len o reprezentáciu, ktorý nie je slepý voči širším súvislostiam, ktorý má ambíciu zmeniť viac než len výsledky na trávniku a ktorý má okolo seba ľudí, schopných to všetko naplniť – to je nádej celého slovenského futbalu a nielen jedného, akokoľvek dôležitého, turnaja v Juhoafrickej republike.

Kapitán Bostonu Bruins, ktorý bol už v minulosti niekoľkokrát nominovaný na Norrisovu trofej určenú pre najlepšieho obrancu kanadsko-americkej NHL, ju v tomto roku konečne získal. Ide o jedno z najvyšších individuálnych ocenení, aké môže hokejista dosiahnuť.

Ženský hod kladivom nepatrí medzi najsledovanejšie atletické disciplíny, ale bronzová medaila z majstrovstiev sveta má svoj cveng. Najmä, ak je doplnená bronzom zo Svetového atletického finále, striebrom z Univerziády a šiestym najlepším výkonom všetkých čias.

Na grandslamovom turnaji Rolland Garros sa dostala až do semifinále a spolu s Dominikom Hrbatým vyhrala Hopmanov pohár, ktorý je považovaný za neoficiálne majstrovstvá sveta miešaných družstiev. Nebyť zranenia rebra, už by zrejme bola v prvej svetovej desiatke.