Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Potrebujeme pomoc zvonku

.dušan Jaura .časopis .téma

Každé ráno kráča špinavou cestou do špinavej školy. V nej stretáva špinavých spolužiakov a učiteľov, poobede znovu ide domov po známej zablatenej ceste.

Otvorí špinavé dvere svojho bytu a už ho víta špinavý pes, prejde chodbou, minie kuchyňu so špinavými rodičmi, vojde do svojej rovnako špinavej detskej izby a so zablatenými topánkami radostne skočí na svoju špinavú posteľ. Je šťastný, pretože harmonizuje so stavom sveta a takto integrovaný pokojne zaspí... Na druhý deň ráno tá istá blažená rutina. Špinavá cesta, škola aj jej návštevníci a potom znovu tá cesta a špinavý dom. Prechádza špinavou chodbou, míňa psa,  kuchyňu aj rodičov, vchádza do svojej izby a v nej sa uprostred neporiadku na špinavej posteli vyníma natiahnutá čistá plachta. Prvýkrát v živote sa ho dotkne nesúlad a napätie dramatickej odlišnosti, pocíti bolesť. Čudnú plachtu sa pokúsi odstrániť, ale nejde to. Skočí na ňu v topánkach, aby ju zašpinil a integroval, ale ani to sa nedarí. Podivná plachta, nepríjemný výkričník v nás, svedomie. Čo to je a odkiaľ sa vzalo? 
.svedomie podľa Pavla
Ak hľadáme úvahy o stave ľudského vedomia, v Starom zákone ich nájdeme len veľmi zriedka. Mravný záväzok je založený viac na Božích prikázaniach, než pohyboch ľudskej mysle. Stojí a padá so skúsenosťou povinnosti: „budeš, máš... lebo Hospodin si ťa vyvolil“. Pojem „svedomie“ sa objavuje až neskôr, v stretnutí s helénskym spôsobom myslenia. Dá sa to chápať aj vývinovo – psychologicky, ako proces zvnútorňovania vonkajších hodnôt a prikázaní. Nový zákon už helénistický pojem „syneidesis“ pozná a používa, prekladá sa ako mravné vedomie, ako bezprostredné vnútorné vedomie o tom, čo je dobré a čo zlé. Je akýmsi intuitívnym súdom nad činmi, ktoré sme vykonali, prípadne ešte len chceme vykonať. Cez latinské „conscientia“ pojem prešiel aj do moderných jazykov.
Svedomie ako vnútornú moc Božej pravdy vo svojich spisoch zrejme najviac rozvinul apoštol Pavel. V kontraste so zákonníkmi jeho doby ho opisuje ako moc Svätého Ducha, ktorá človeka neznásilňuje, ale naopak, je základom jeho slobody. Tá sa prejavuje vnútorným súhlasom a radosťou. Vonkajšia a vnútorná autorita sú v permanentnom dialógu, vzájomne sa posilňujú, ale nie sú identické. Dobre to vidieť na spôsobe, akým apoštol Pavel v Liste Korinťanom pristupuje k „náboženským vegetariánom“. Ak chcel človek v tom čase mať na obed mäso, bolo potrebné zájsť do mäsiarstva. Problém (aspoň pre niektorých) spočíval v tom, že mäso pochádzalo takmer výlučne z pohanských obetných rituálov. Zvlášť tí kresťania, ktorí konvertovali z pohanstva a ktorí mali silu tých rituálov ešte v živej pamäti, sa pýtajú, či mäso obetované modle môžu jesť. Nemôže ich konzumácia takéhoto mäsa ohroziť? Odpoveď Pavla je šalamúnska: „Niekto verí, že môže jesť všetko, slabý, že môže jesť iba zeleninu. Ten, kto je všetko, nech nepohŕda tým, kto všetko neje a ten, kto neje všetko, nech nesúdi toho, kto všetko je.“ Nie je to problém objektívnej reality, lebo modla je prázdna, a preto sama osebe neúčinná, avšak nie každý má taký slobodný postoj: konzumácia mäsa môže mať na svedomie niektorých z nich až devastačný účinok. Apoštol Pavel preto nabáda k vzájomnej tolerancii slabých a silných.
.slušný človek Himmler
Svedomie v človeku však nie je teritórium, ktoré by bolo raz a navždy obsadené Bohom. Pripomína skôr bojové pole, na ktorom chcú zvíťaziť viacerí. Problémom je práve jeho ohybnosť a flexibilita. Svedomie dokáže blúdiť, byť zmätené, laxné, alebo naopak, až chorobne úzkostlivé... Keď sa svojho času starý rabín pýtal, či po Osvienčime je ešte možné hovoriť o Bohu, podobne sa pýtame, či je ešte možné hovoriť o človeku. Nielen, kde bol Boh, ale aj kde zostal človek a jeho svedomie? Je znepokojivé, že holokaust (šoa) je príbehom ľudí, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu – v prípade Nemecka najmä k luteránskej a katolíckej tradícii. Tí ľudia vyrastali v domoch, školách a kostoloch, kde sa čítala Biblia, v krajine, kde veľká väčšina ľudí bola pokrstená a poctivo platiaca cirkevnú daň. V roku 1946 desať významných psychiatrov skúmalo osobnostné profily popredných iniciátorov a aktivistov tzv. „konečného riešenia“ židovskej otázky. U 95 percent z nich nenašli nič abnormálne, žiadne psychopatické črty, neboli viac narušení, než obyčajní slušní obyvatelia krajiny. Velitelia dvoch „Einsatz kománd“ mali titul PhD., jeden dokonca dva (z kulturológie a antropológie) a aj mnohí iní boli slušne vzdelaní, s jemným vkusom a láskou ku klasickej hudbe. Heinrich Himmler známy aj ako „druhý muž tretej ríše“ a šéf nacistického bezpečnostného aparátu, si ako dvadsaťročný do svojho denníka napísal: „Budem vždy milovať Boha a modliť sa k nemu. Boh mi bude ďalej pomáhať vo všetkých mojich pochybnostiach“. O dvadsať rokov neskôr (Poznaň, august 1944) sa ten istý človek prihovára k davu a hovorí, že z povrchu zemského musí zmiznúť celý židovský národ vrátane žien a detí. Zhruba v tom istom čase svojmu masérovi Kerstenovi vyčíta, že z úkrytu strieľa na úbohé zvieratá, ktoré sa nevinne, bezbranne a nič netušiac pasú na kraji lesa: „Veď to je, keď sa na to lepšie pozrieme, čistá vražda! Príroda je taká krásna, a napokon, každé zviera má právo na život. Práve tento postoj tak obdivujem u našich predkov. Takúto ohľaduplnosť voči zvieratám nájdete u všetkých indogermánskych národov“.
.tajomstvo zla?
Biblická antropológia nachádza svedomie v srdci človeka. Kde máme hľadať korene ľudského zla? Kam siahajú a aké sú hlboké? Hana Arendt v kontroverznej knihe Eichmann v Jeruzaleme hovorí o banalite zla, o priemernom úradníkovi, ktorý sa zriekol zodpovednosti kriticky myslieť a radšej dal prednosť poslušnému fungovaniu v byrokratickej mašinérii. Stal sa človekom, ktorému chýba vnútorná identita a substancia. Arendtovej Eichmann pripomína zvláštny dom z poviedky Michaela Endeho (Dom na periférii), ktorý stelesňuje zlo. Chlapci pri jeho obhliadke zistia, že dom existuje iba zvonku a vnútri nie je vôbec nič. Keď hodia do okna kameň, vyletí identickým oknom z druhej strany domu. Poviedka sa končí slovami: „Je možné, že celé tajomstvo zla spočíva len v tom, že žiadnym tajomstvom nie je.“   
Osvienčim, ale aj iné pomníky slabého, zmäteného a oklamaného svedomia hovoria jasne, že svedomiu sa nedarí, ak je ponechané samo na seba, a preto potrebuje pomoc zvonka. V dnešnej dobe „popovinnej“, v ktorej kraľuje homo psychologicus a alibistické „uhly pohľadov“, nezaškodí pripomenúť, že svedomie v učení Biblie nie je autonómne, ale teonómne. Šanca, že „duch doby“ ho neohne, bude určite vyššia.
Autor je protestantský teológ, učí na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite