Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chalupa na Rieke svätého Vavrinca

.dana Emingerová .časopis .týždeň vo svete

Kanaďan Jacques Morisette a jeho žena Marie sú chalupári. Na víkendy sa vždy vyberú z Quebec City asi 200 kilometrov na východ pozdĺž Rieky svätého Vavrinca na samotu La Grand Qrique neďaleko Tadoussacu.

Čižmy trčia takmer do pol lýtok v sivej brečke kamenitého dna Rieky svätého Vavrinca. Ešte pred niekoľkými hodinami sa tu valili temné vody najmohutnejšieho kanadského veľtoku, v zátoke La Grand Qrique sa zabával tuleň a v diaľke smerom na Tadoussac ste mohli ďalekohľadom pozorovať štvor- až päťmetrové bieluhy, ktoré kedysi námorníci považovali za morské panny.
Teraz na mieste predchádzajúceho veľrybieho raja stojíte uprostred rýchlo usychajúcich chalúh a rieka pred očami kamsi mizne. Máte tak dve hodiny, kým ju morský príliv zase začne vracať naspäť. Ak by človek až do tej chvíle zostal práve tu – asi pol kilometra od brehu, kde sa končí bahno a začína sa hladina –, asi by na pevnú zem nedobehol.
„Svätý Vavrinec pri prílive šprintuje rýchlejšie,“ smeje sa majiteľ zátoky La Grand Qrique Jacques Morisette, ktorý vyženil v sedle nad riekou pozemok s rozlohou 450 árov s „malou“ rodinnou chatičkou. Tak volá obrovský drevený zrub so štyrmi kúpeľňami a šiestimi spálňami, ktorým si v minulom storočí Jacquesov solventný svokor splnil svoj sen o bývaní v romantickej divočine.
„Najzaujímavejšie je to tu na jar, keď sa topia ľady, keď rozlámané kryhy tiahnu pol dňa zo západu na východ a popoludní zase naspäť. Prúd je taký silný, že sa len ťažko dá rozpoznať, kde je vlastne oceán.“
Kým český chalupár kosí trávnik, zalieva záhony a chodí na huby, Jacques Morisette – inak majiteľ cestovnej kancelárie – buduje na svojej „záhradke“, niečo ako Slovenský raj: drevené rebríky cez krkolomné skaliská, mostíky cez vodopády a rokliny. Presekáva úzke cestičky krovinami hustého lesa k vyhliadkam nad riekou a chodí do zátoky strieľať kačice.
Jeho žena Marie, stredoškolská profesorka, potom popri prekliesnených cestičiek stavia malé pyramídy z kamenia, aby sa tu ich návštevy pri výletoch po rozľahlom a divokom teritóriu nestratili. Aj tak sa každá druhá návšteva stratí, lebo krovie zarastá veľmi rýchlo...

.ľadový lov na veľryby

V chladnom ráne vypláva na rieku nafukovací čln zodiak. Jacquesovi hostia dychtia po veľrybách. Na oranžových plávacích vestách majú hrubé bundy a na hlavách kapucne. Severák už na móle reže do tváre, hoci v zátoke je hladina rieky pokojná. Hotové peklo sa začne, až keď čln vyrazí na „šíre more“.
Delta Rieky svätého Vavrinca sa tiahne kanadskou divočinou stovky kilometrov. Pri Tadoussacu, na sútoku s riekou Saguenay, je veľtok už taký široký, že nedovidíte na druhý breh. Príliv a odliv dvíha hladinu o niekoľko metrov. A voda je, samozrejme, slaná, takže do delty vchádzajú veľryby. Nielen malé bieluhy, ale aj vráskavce a vorvane. Najviac ich je práve okolo Tadoussaccu, kde sa Rieka svätého Vavrinca zlieva s mohutnou a krásnou Saguenay, riekou fjordov, bohatou na planktón, ktorý majú morské obry tak rady. Práve tam mieri Jacques.
Vlny pohadzujú čln sem a ta, pobrežie v diaľke rýchlo zmizne v hmle. Hodinu aj dve sa nič nedeje. A odrazu uprostred nekonečných vôd vyrazí kdesi na obzore do vzduchu gejzír. A vedľa neho druhý a tretí. Ľudia na lodi jasajú. Zodiak sa bleskovo blíži k veľrybiemu stádu. Cvakajú fotoaparáty, severák je zabudnutý. Kým však plavidlo dorazí na miesto, obry sa ponoria a zmiznú. Jacques ešte chvíľu bezcieľne manévruje sem a ta, ale hladina sa uzavrela a po veľrybách niet ani stopy.
Ďalšie dlhé minúty pátrania a nikde nič.
Odrazu sa kúsok od člna objaví obrovská zástava rozoklaného veľrybieho chvosta. Nadšení cudzinci prebiehajú z jednej strany paluby na druhú, až ich musí kapitán umravniť, aby plavidlo nepreklopili. Je tu hravé veľrybie mláďa s odpočívajúcou matkou. Tá leží na boku tesne pod hladinou a vyvaľuje na ľudí čiernošedé oko. Malý vráskavec ozrutný meria asi päť metrov a zvedavo krúži okolo oranžového zodiaku. Ľudia nadšene fotia.

.bobrí kolaps v divočine
Kým českého chalupára budia ráno kohúty, Mariu a Jacquesa krik orlieho páru, čo hniezdi na skalách nad zátokou. V noci sa okolo zrubu preháňajú losy, skunkovia, rosomáky, kojoty a medvede.
„Donedávna mi za chalupou bývalo šesť bobrov,“ ukazuje Jacques na skrumáž bielych ochrúmaných kolov na potoku. Žiaľ, stavitelia s ploskými chvostami sa pustili do príliš grandiózneho projektu, takže voda zadržaná ich mohutnou hrádzou zaplavila nielen časť Jacquesovho pozemku, ale aj neďalekú magistrálu, po ktorej vedie po pobreží Rieky svätého Vavrinca hlavný transportný ťah z Quebec City až na Labrador. Výsledkom bol takmer kolaps v rozsiahlom cípe severovýchodnej časti Kanady. A tak úrady pre ohrozenie dopravy rozhodli, že Jacques musí bobrov odstreliť.
„To nezbieraj, mohol by si sa otráviť,“ ukazuje Marie nedôverčivo na krásny kozák v rukách cudzincov. Húb v lese sa chalupári boja. Pravú českú hubovú praženicu najskôr len nedôverčivo ochutnávajú, aby neurazili. Nakoniec však pri večeri zmizne všetka.
Vo veľkej obývacej hale s výhľadom do zátoky La Grand Qrique hreje kozub. V kúte stoja ešte veľké americké kachle.
Slnko zapadlo. Dva kamene pripomínajúce mrože svedčia o tom, že voda od brehov Rieky svätého Vavrinca zasa na pár hodín zmizla.
Na stenách veľkej miestnosti sú knižnice, lovecké výjavy a trofeje. Tetrov, medveď, bobor, rosomák... A je tu aj malý vyrezávaný totem a ručne maľovaný diplom od Indiánov kmeňa Krí pre Mariinho otca – zástupcu starostu mesta Quebec. Okrem iného sa podieľal na založení Múzea civilizácie, kde je veľká časť expozície venovaná pôvodným národom Ameriky a Kanady.
„Čo ho vlastne ťahalo sem do divočiny?“
„Ocko tvrdil, že nám v žilách koluje indiánska krv. Asi preto celý život sníval o tom, že práve toto osamelé divoké miesto kúpi a postaví si tu dom,“ vraví Marie a Jacques dodáva: „To, čo teraz obyčajný človek vníma ako panenskú krásu, on videl ako úpadok. Katastrofu. Hovorieval: Kedysi bolo viac orlov, viac bobrov, viac sobov, viac vlkov, viac medveďov...“ A Marie prekladá slova z maľovaného indiánskeho diplomu:
„Až bude zoťatý posledný strom, posledná rieka otrávená a posledná ryba ulovená, až potom príde človek na to, že peniaze sa nedajú jesť.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite