Bolo to ako odkaz z iného sveta. Zo sveta nového a pritom intímne známeho. Bergmanove a Antonioniho filmy v kine Mladosť.
Kino bolo v menšom meste dôležitou kultúrnou inštitúciou. Chodili sme doň (síce povinne, ale zase počas vyučovania) na sovietske filmy, s rodičmi na disneyovky (veru aj tie sa občas dali v našich kinách vidieť), neskôr s kamarátmi na katastrofické drámy, napínavé trilery a na strašidelné horory. Bolo to príjemné, ale vždy to bola len zábava. O sebe ani o svete, v ktorom žijem, som sa z Medvedíka Yogiho, z Čeľustí ani z Dobrodružstva Poseidona veľa nedozvedel.
Keď som prišiel ako študent do Bratislavy, pomerne rýchlo som sa dozvedel, že na „skutočné“ filmy sa chodí do kina Mladosť. A myslím, že jedným z prvých takýchto filmov bolo v mojom prípade Bergmanovo Mlčanie. Do preplnenej Mladosti som si sadal naivne nepripravený. Najprv som čakal, kedy sa už konečne začne vo filme niečo diať, potom som sa iba užasnuto díval a keď som vychádzal z kina, asi na hodinu som stratil reč. Existenciálna hĺbka, hľadanie zmyslu, tápanie po stratenom, no napriek tomu niekde v prítmí tušenom Bohu – nič také som predtým v kine nevidel. A nič také (azda len s výnimkou Dylanových piesní a Vargovej hudby) sa ma predtým tak silno nedotýkalo. Každý ďalší Bergmanov film v kine Mladosť bol zážitkom: boj Maxa von Sydowa so smrťou v Siedmej pečati, krásna Liv Ullmannová v Persone, zúfalá v Šepotoch a výkrikoch, smutná v Jesennej sonáte. A nakoniec majstrovské finále v úžasnom filme Fanny a Alexander.
Antonioniho Zväčšeninu som videl už ako ostrieľaný divák – samozrejme znovu v Mladosti. Nuž, ostrieľaný som možno bol, no so zvláštnym filmom podľa Cortazárovej poviedky som si nevedel rady. Ako ho dešifrovať? Čo chcel autor a režisér povedať? A čo mal znamenať ten záverečný tenis bez loptičky (ale so zvukom, aký zvyčajne vydáva)? Ak Ingmar Bergman kládol otázky, tak Michelangelo Antonioni ukazoval tajomstvá. A nepotreboval nato ani vesmírne lode, počítačové triky či matrixovské „coolerstvo“. Tajomstvo deprimujúcich vzťahov v Červenej pustatine, tajomstvo šesťdesiatych rokov vo filme Zabriskie Point (s krásnou hudbou Pink Floyd, Rolling Stones a Grateful Dead)...
Bergmanove a Antonioniho filmy v Mladosti boli pre mnohých z nás dôležitejšie než učebnice filozofie (ktoré v tej dobe aj tak neboli dostupné) či dejín umenia (ktoré vtedy tiež za veľa nestáli). Učili nás klásť si najväčšie možné otázky, učili nás pokore pred tajomstvami a učili nás dívať sa.
Ingmar Bergman a Michelangelo Antonioni zomreli v ten istý deň – 30. júla 2007. Ingmar ako 89-ročný na svojom milovanom ostrove Farø, Michelangelo ako 94-ročný vo svojom obľúbenom kresle. Odišli za nešťastným Pasolinim, bláznivým Fellinim a múdrym Kurosawom. Ktovie, či sa niekedy dozvedeli, čo pre nás v Mladosti ich filmy znamenali? Veľmi rád by som im to ešte niekedy niekde povedal, no neviem, či sa mi to podarí.
.juraj Kušnierik
Kino bolo v menšom meste dôležitou kultúrnou inštitúciou. Chodili sme doň (síce povinne, ale zase počas vyučovania) na sovietske filmy, s rodičmi na disneyovky (veru aj tie sa občas dali v našich kinách vidieť), neskôr s kamarátmi na katastrofické drámy, napínavé trilery a na strašidelné horory. Bolo to príjemné, ale vždy to bola len zábava. O sebe ani o svete, v ktorom žijem, som sa z Medvedíka Yogiho, z Čeľustí ani z Dobrodružstva Poseidona veľa nedozvedel.
Keď som prišiel ako študent do Bratislavy, pomerne rýchlo som sa dozvedel, že na „skutočné“ filmy sa chodí do kina Mladosť. A myslím, že jedným z prvých takýchto filmov bolo v mojom prípade Bergmanovo Mlčanie. Do preplnenej Mladosti som si sadal naivne nepripravený. Najprv som čakal, kedy sa už konečne začne vo filme niečo diať, potom som sa iba užasnuto díval a keď som vychádzal z kina, asi na hodinu som stratil reč. Existenciálna hĺbka, hľadanie zmyslu, tápanie po stratenom, no napriek tomu niekde v prítmí tušenom Bohu – nič také som predtým v kine nevidel. A nič také (azda len s výnimkou Dylanových piesní a Vargovej hudby) sa ma predtým tak silno nedotýkalo. Každý ďalší Bergmanov film v kine Mladosť bol zážitkom: boj Maxa von Sydowa so smrťou v Siedmej pečati, krásna Liv Ullmannová v Persone, zúfalá v Šepotoch a výkrikoch, smutná v Jesennej sonáte. A nakoniec majstrovské finále v úžasnom filme Fanny a Alexander.
Antonioniho Zväčšeninu som videl už ako ostrieľaný divák – samozrejme znovu v Mladosti. Nuž, ostrieľaný som možno bol, no so zvláštnym filmom podľa Cortazárovej poviedky som si nevedel rady. Ako ho dešifrovať? Čo chcel autor a režisér povedať? A čo mal znamenať ten záverečný tenis bez loptičky (ale so zvukom, aký zvyčajne vydáva)? Ak Ingmar Bergman kládol otázky, tak Michelangelo Antonioni ukazoval tajomstvá. A nepotreboval nato ani vesmírne lode, počítačové triky či matrixovské „coolerstvo“. Tajomstvo deprimujúcich vzťahov v Červenej pustatine, tajomstvo šesťdesiatych rokov vo filme Zabriskie Point (s krásnou hudbou Pink Floyd, Rolling Stones a Grateful Dead)...
Bergmanove a Antonioniho filmy v Mladosti boli pre mnohých z nás dôležitejšie než učebnice filozofie (ktoré v tej dobe aj tak neboli dostupné) či dejín umenia (ktoré vtedy tiež za veľa nestáli). Učili nás klásť si najväčšie možné otázky, učili nás pokore pred tajomstvami a učili nás dívať sa.
Ingmar Bergman a Michelangelo Antonioni zomreli v ten istý deň – 30. júla 2007. Ingmar ako 89-ročný na svojom milovanom ostrove Farø, Michelangelo ako 94-ročný vo svojom obľúbenom kresle. Odišli za nešťastným Pasolinim, bláznivým Fellinim a múdrym Kurosawom. Ktovie, či sa niekedy dozvedeli, čo pre nás v Mladosti ich filmy znamenali? Veľmi rád by som im to ešte niekedy niekde povedal, no neviem, či sa mi to podarí.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.