Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Je táto krajina aj pre starých?

.eva Čobejová .jaroslav Daniška .časopis .téma

Niet pochýb o tom, že lepšie je byť zdravý a mladý. Ale niet pochýb ani o tom, že mnohí naši spoluobčania, príbuzní, susedia či priatelia sú starí a chorí. Dokážeme prijať starobu ako prirodzenú súčasť nášho sveta, dokážeme ju oceniť alebo aspoň dôstojne prijať?

Staroba patrí k životu. Kedysi vyvolávali šediny úctu, dnes často nepochopiteľné reakcie a pomýlené predstavy. Posúďte sami. Bratislavský Aupark, na jednej z chodieb lemovanej módnymi butikmi sa práve odohráva výstava zobrazujúca starobu. Východoslovenská fotografka Daniela Kapráľová päť rokov fotografovala svojich starnúcich rodičov a potom svoju kolekciu fotografií s rodičmi vystavila v Auparku (jej fotografie tvoria aj obrazovú prílohu tohto článku). Na jednom z obrazov je fotografkina matka vyfotografovaná počas kúpeľa vo vani. Fotka je síce decentná, ale nemožno ju prehliadnuť. „Fuj, to je nechutné,“ rozčuľuje sa skupina mladých dievčat, keď prechádza okolo fotografie. Na obrázku pritom nič nechutné nie je. 
Alebo iný obraz. Reklama na moderný domov dôchodcov, akési vily pre seniorov neďaleko Bratislavy. Obrázky sú dokonalé, slogany prívetivé. Jednoducho, bavorská idylka „pre slnečnú jeseň života,“ ako hlása jeden z nich. Starší manželský tvár je zobrazený harmonicky, na jednej z fotografií sedia spolu na lavičke, inde muž športuje na bicykli, jeho šarmantná žena si číta v parku knihu. Otvárame nový komplex, ponúkame aj nové Alzheimer oddelenie, dopĺňa reklamu slogan. Na myseľ sa však tlačí úplne iná otázka: prečo potom zobrazujete domov dôchodcov s ľuďmi, ktorí na prvý pohľad prekypujú zdravím, energiou, tešia sa z aktívneho života? Prečo by títo vitálni starí ľudia mali zanechať svoj domov, svoju rodinu, susedov, svoje prirodzené zázemie? Prečo by sa mali odsťahovať do domova vybudovaného niekde uprostred poľa? Pred pár rokmi vyvolala pohoršenie reklama na dôchodcovskú správcovskú spoločnosť, kde mladí ľudia, lákaní do druhého piliera, nosili na pleciach „záťaž“– svojich starých rodičov alebo prarodičov. Minulý rok zase telefonická spoločnosť použila v reklame starého muža ako človeka z minulého storočia, ktorý svojou zadubenosťou obmedzuje mladú rodinu. Čo nám to vlastne reklamy ponúkajú? Ako zobrazujú starobu a ako ju my sami vnímame? A čo vlastne podobné zobrazovanie staroby hovorí o našej spoločnosti? Ako vyzerá celý problém spolužitia z opačnej strany, očami našich seniorov?
.staroba = choroba
Nedôstojné zobrazovanie staroby potvrdzuje aj výskum mladých spoločenských vedcov Milana Minaroviča, Moniky Bosej a Martiny Sekulovej, publikovaný pred rokom v knihe On a ona na Slovensku (IVO, 2008). Analýzou frekventovaných obrazov v slovenskej tlači ukázali, že starobu zobrazujeme buď ako neúprosný proces fyzickej degradácie krásy, alebo ako chudobu či chorobu. Len veľmi zriedka sa objaví aktívne prežívanie staroby, oveľa častejšie vidíme starých ľudí ako obete. „Krása, telesné či duševné zdravie a peniaze – to sú tri veci, ktoré v starobe nebudeme mať,“ tak znie podľa autorov zjednodušený obraz staroby v slovenských médiách.  Výskum znepokojil ľudí v Nadácii na podporu sociálnych zmien Socia, ktorá sa téme seniorov venuje systematicky viac rokov. 
Sedíme v malej zasadačke Socie. Na dverách je veľký plagát s fotografiou starej ženy sediacej vo svojej izbe, na ktorej dominuje nápis Tu som doma. Je to ústredná fotografia ku kampani, ktorú v októbri spustila Socia. Z tej fotografie sála teplo domova a pocit dôstojnej spokojnej staroby. Nejde o žiadnu v ateliéri nainscenovanú fotografiu. „To je moja mama,“ usmieva sa riaditeľ nadácie Vladislav Matej a dodáva: „Vyrástol som v trojgeneračnej rodine a s rodičmi žijeme stále. Moje deti vedia, ako staroba vyzerá a vedia starým rodičom aj pomôcť, je to pre nich prirodzené.“ 
.starneme
Podľa demografických odhadov Európskej komisie sa za 30 rokov staneme „najstarším národom“ v Európe, to znamená krajinou s najväčším percentom starých ľudí na dôchodku. 
Svetová zdravotnícka organizácia usporiadala v uplynulých týždňoch zaujímavý výskum, kde zisťovala, ako sa žije seniorom v rôznych mestách sveta. Do výskumu bola zaradená aj Bratislava. Ako sme teda dopadli? Tunajší seniori pociťujú najväčšiu nespokojnosť najmä s niektorými službami. Až 60 percent opýtaných vyjadrilo nespokojnosť, že predajcovia si nevážia starších zákazníkov a nezaujímajú sa o to, čo potrebujú. Len o málo menej, až 55 percent seniorov je nespokojných s  ochotou zamestnancov v obchodoch. Seniorom prekáža aj jednostranné a negatívne vykresľovanie ich problémov či – celkom konkrétne – stav chodníkov, najmä ich udržiavanie v zime. Vysoké percento oslovených sa sťažuje na formy komunikácie, dvom tretinám chýba dostatok verbálnej komunikácie, ktorá je pre starších ľudí dostupnejšia ako písané slovo, a až tri štvrtiny sa obávajú, že ak starší človek zostane sám, nenájde sa nikto, kto by ho integroval do spoločnosti a hrozí mu opustenosť. Ľubica Gálisová, prezidentka Fóra pre pomoc starším, pre .týždeň hovorí o najčastejších sťažnostiach, s ktorými sa seniori obracajú na ich špecializovanú Seniorlinku: „Sú to najmä veľmi nízke príjmy, nepostačuje im dôchodok, musia vynaložiť veľké sumy na doplatky za lieky, ktoré napriek tomu, že sa neustále hovorí o znižovaní ich cien, neklesajú.“ Starí ľudia sa na Seniorlinke sťažujú aj na osamelosť a vyskytujú sa aj prípady týrania a ubližovania. 
Špecifickým problémom starých ľudí, ktorí väčšinu aktívneho života prežili v socialistickom netrhovom prostredí, je aj ich nepripravenosť odolať na prvý pohľad lukratívnym ponukám rôznych akcií, výhodných nákupov, a tak sa ľahko stávajú obeťou podvodníkov a špekulantov. Starí ľudia sa stávajú aj obeťami vlastných príbuzných, ktorí ich vysťahujú z lukratívneho bytu, a odložia ich do domova dôchodcov. 
Fórum pre pomoc starším zorganizovalo v spolupráci so Slovenským národným strediskom pre ľudské práva prieskum, z ktorého vyplýva, že až 85 percent starších ľudí si u nás myslí, že sú ohrození chudobou. Seniori pociťujú nedostatok prostriedkov na základné potreby a ich obavy z chudoby zásadne neovplyvňuje ani to, či žijú, alebo nežijú sami. Štatistické výskumy pritom dokazujú, že ekonomicky horšie sú dnes na tom rodiny s malými deťmi, ktorým častejšie hrozí pasca chudoby ako dôchodcom. Svoju úlohu však zohráva aj prirodzený strach starého človeka, ktorý sa cíti bezbrannejšie a bezmocnejšie ako mladí výkonní ľudia. 
.prijať starobu
Začiatkom leta vyšiel v našom týždenníku článok Juraja Jordána Dovalu Neberte nám babičky. Ľahkým štýlom a s miernou iróniou opisoval, ako sa dnešné babičky vďaka rôznym kozmetickým zásahom „odbabičkúvajú“, ako v životnom štýle preberajú úlety teenagerov odmietajú prijať plynutie času. Na tento článok prišlo nezvyčajne a veľa a úplne protichodných čitateľských reakcií – pobúrených a ďakovných. Mnohé čitateľky mali pocit, že sa im autor vysmieva, keď chcú byť aktívne a držať krok s dobou. Juraj Jordán Dovala k tomu hovorí: „Čím ďalej, tým viac nachádzam zaľúbenie v starých ľuďoch. Mladosť je prchkosť. Staroba je pokoj, spočívanie a istota. Mladosť súdi. Staroba neodsudzuje. Mladosť kritizuje. Staroba hľadí do podstaty; múdri nekritizujú, vedia. Mladosť chce za každú cenu meniť svet. Staroba vie, že okolnosti meníme len ruku v ruke s vyšším vedením, ak sú naše sny čisté.“ 
O neschopnosti prijať starnutie vznikol nedávno aj dokumentárny film Zuzany Piussi Babička. Kamera zachytáva extrémny prípad – staršiu ženu, ktorá sa oblieka do minisukní, venuje sa brušným tancom, usilovne cvičí a cez internet si hľadá mladých milencov. Výsledkom však je osamelosť, smútok, strata dôstojnosti aj sebaúcty. Tá žena, matka, babička nevyrovnaná so starnutím, sa mení pred našimi očami na tragikomickú postavu, s ktorou je však ťažké mať súcit či cítiť k nej empatiu. Skôr cítime ľútosť nad jej potomkami, ktorí musia prejaviť skutočnú veľkorysosť, aby nezavrhli takú „babičku“.
Mediálny obraz starých ľudí u nás určite nie je v poriadku – na jednej strane médiá vyzdvihujú starých ľudí, keď sú moderní, používajú počítače, mobily a prihlásia sa napríklad do reality šou. Na druhej strane televízny moderátor, ktorý má vrásky, sivé vlasy či kilo navyše už nie je veľmi prijateľný, je trápny, smiešny, nedôveryhodný. V tom sme ešte ďaleko za tou konzumnou povrchnou Amerikou, ktorej najobľúbenejší televízny moderátor Larry King sa narodil v roku 1933 a Oprah Winfrey je zrelou ženou po päťdesiatke. 
.dlh spoločnosti
Zosmiešňovanie staroby a podceňovanie starých ľudí, ktorí už nevyzerajú ako z reklamy na pokojnú a šťastnú starobu, sa prejavuje aj v rozhodnutiach, ktoré prijíma štát na riešenie praktických problémov starých ľudí. Od začiatku roka platí nový zákon o sociálnych službách v obciach a VÚC. Na jednej strane síce občanom garantuje, že ich do 60 dní umiestni v nejakom zariadení, keď už potrebujú takúto službu, ale zároveň ich oberá o slobodnú voľbu. Musia si totiž vybrať prednostne z tých zariadení, ktoré má v správe VÚC, a do neverejných (teda neziskových súkromných či cirkevných zariadení) sa dostanú len vtedy, ak kraj nemá voľno v niektorom zo svojich zariadení. Klient sa teda nerozhoduje podľa svojich preferencií alebo podľa toho, ktoré zariadenie je najbližšie k jeho pôvodnému domovu, ale musí ísť tam, kde je miesto. Aj za cenu, že bude od svojich blízkych vzdialený povedzme 100 kilometrov, navyše so zlým dopravným spojením. „Starí ľudia by nemali byť presúvaní ďaleko od rodiny, lebo potom sa stráca ich vzájomný kontakt a prichádza rýchly úpadok,“ hovorí Vladislav Matej. So starými ľuďmi sa podľa tohto zákona teda zaobchádza ako s nesvojprávnymi bytosťami.
Paragraf preferujúci zariadenia VÚC vzbudil nevôľu a neistotu. Inštitút pre výskum práce a rodiny, ktorý patrí pod ministerstvo práce, robil začiatkom roka monitoring, ako sa nový zákon uchytil v praxi a aké problémy prináša. Aj on vo svojej záverečnej správe konštatuje, že „občan nemá reálnu možnosť výberu“ a že je to protiústavný paragraf. Občan má mať slobodnú voľbu poskytovateľa sociálnej služby. 
Ale ďalší problém je, že otázka, čo so starými ľuďmi, sa často zužuje len na kapacitu domovov, ústavov či penziónov. Z úst politikov počuť často hovoriť o tom, koľko chýba kraju či mestu ústavov pre starých občanov a ako treba urýchlene budovať nové zariadenia, aby nemuseli vznikať siahodlhé poradovníky. Akoby ideálnym riešením bolo množstvo ústavov a žiadne čakacie lehoty. Aj nedávny prípad odhalenia súkromného zariadenia pre starých ľudí v Hronovciach, kde sa v nevhodných podmienkach tiesnili desiatky starých ľudí, akoby potvrdzoval fakt, že štát musí urýchlene budovať ďalšie a ďalšie domovy, inak budú pribúdať smutné prípady podobné Hronovciam. 
Lenže len malé percento starých ľudí je v takom zdravotnom stave, že potrebuje ústavnú, teda špeciálnu 24-hodinovú starostlivosť (napríklad ľudia s Alzheimerovou chorobu či ležiaci pacienti). Väčšina starých ľudí môže ostať doma, nemusí sa presťahovať na izbu s dvoma úplne cudzími osobami. Na to však treba nielen fungujúce rodiny, starajúce sa obce, ktoré poskytnú stravu, prepravu či denný stacionár, ale základom musia byť kvalitné terénne sociálne služby, teda opatrovateľ či ošetrovateľ, ktorý príde k starému človeku domov. Takú formu pomoci si dokonca ako prioritu stanovilo aj ministerstvo sociálnych vecí vo svojej koncepcii rozvoja sociálnych služieb, kde sa kritizuje fakt, že nie sú  dostatočne vytvorené podmienky na zotrvanie klienta v prirodzenom (domácom) prostredí a chýba aj terénna sociálna práca. 
Najprirodzenejšie je, samozrejme, domáce opatrovateľstvo, keď sa o starého človeka postará rodina. Štát dokonca prispieva opatrovateľom sumou 200 eur mesačne. Helena Woleková oceňuje, že zákon už umožňuje, aby sa opatrovateľom stal nielen blízky príbuzný, ale dokonca aj sused.  Výška sumy za opatrovateľstvo je však zaujímavá iba pre dôchodcov a pre ľudí v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou. V Bratislave je celkom opačný trend – rodiny sú bohatšie, a tak si sociálne služby pre svojich starých príbuzných začínajú ľudia kupovať, a sú ochotní zaplatiť aj vysoké sumy. Preto tu môže fungovať aj slušne rozvinutý trh sociálnych služieb. Tento trend Helena Woleková oceňuje, ale kritizuje, že Bratislave ako starnúcemu mestu chýba vízia. „Zistili sme, že mesto nemá žiadnu koncepciu, žiadnu mestskú politiku týkajúcu sa starých ľudí,“ tvrdí Woleková a pripomína: „V roku 2025 bude v Bratislave každý tretí človek seniorom.“
Iné problémy, ako sú v Bratislave, majú starí ľudia z východu Slovenska, najmä z menších obcí. Ľubica Gálisová, prezidentka Fóra pre pomoc starším, hovorí: „Občania východného Slovenska sa sťažujú najmä na zlú dostupnosť zdravotných služieb, často ich ani nevyužívajú, lebo ich nízky dôchodok nemôže pokryť prostriedky na cestovanie za lekárom. Stretli sme sa na východe aj s ľuďmi, ktorí hovoria, že tieto obce sú len čakárňami na smrť, pretože mladá generácia odchádza a oni zostávajú v domovoch osamotení.“ 
Nedávny výskum, ktorý sa robil v rámci celej Európskej únie, potvrdil, že so stúpajúcou migráciou klesá ochota detí postarať sa o svojich starnúcich rodičov. Zdá sa, že u nás tento problém začína byť akútny na východnom Slovensku. 
.dôsledky
Starnutie obyvateľstva, vytesňovanie starých ľudí z verejného života, ich ponižovanie či prehliadanie môže mať v budúcnosti veľmi negatívne dôsledky. Seniori budú totiž tvoriť štvrtinu či dokonca až tretinu našej populácie. Čoraz viac aktívnych pracovných síl bude potrebné zamestnať v službách špecializovaných pre starých ľudí. Ich potrebám sa budú musieť prispôsobovať budovy, chodníky, autobusy, ale aj mobily či počítače. 
Starnutie európskej populácie si uvedomuje aj politická reprezentácia a  z Bruselu prichádza tlak i granty na riešenie problémov starých ľudí. Lenže tie riešenia sú často byrokratické a odtrhnuté od reálneho života. Riešia sa témy, ako sú rovnosť šancí či sociálna inklúzia. Za tými odbornými pojmami a štúdiami sa však starý človek so svojím strachom z chudoby, osamelosti či odlúčenosti od rodiny často stratí. 
Navyše keď z Bruselu zároveň prichádza tlak na rovnosť šancí pre ženy, ktoré by sa mali usilovať o pracovnú kariéru. Ale tým prekážajú nielen maloleté deti, ale aj starý človek v spoločnej domácnosti. Malé dieťa preto patrí do jaslí a starý človek do ústavu.  
Nie je teda náš dnešný pohľad na starých ľudí dôsledkom toho, že sme pomaly opustili model trojgeneračnej rodiny, stredná generácia je zamestnaná kariérami, mladá zábavou a na udržiavanie vrúcneho vzťahu s našimi starými rodičmi už nezostáva čas? 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite