Kauzy posledných troch rokov majú rovnakú krivku. Médiá odhalia nejakú korupciu alebo porušenie zákona, vláda najprv zatĺka, potom sa vyhovára, nakoniec sa vynorí Robert Fico ako rytier na bielom koni, rázne kauzu „vyrieši“, a potom sa nič nedeje. Niektoré kauzy sa opakujú, iné sa stávajú kauzami-notorikmi.
Kauza Hedvigy Malinovej má odlišnú krivku. Dôvod je jednoduchý. Minister vnútra a predseda vlády sa osobne a s veľkým mediálnym nasadením angažovali už v ranej fáze kauzy, takže Robert Fico môže dnes len ťažko hrať obľúbenú rolu rytiera bez bázne a hany.
Z kauzy sa stáva zacyklovaný zámotok. Tak trochu pripomína starý čínsky príbeh o princeznej Turandot, ktorú sľúbi cisár tomu, kto nájde najväčšieho zlodeja v krajine. Problémom je len to, že je ním samotný cisár.
Hedviga Malinová bola už v tejto kauze všeličím – študentskou obeťou prepadu prekvalifikovanou na maďarskú klamárku, zdrojom konšpiratívnych teórií a tajuplných výrokov najvyšších ústavných činiteľov, naznačujúcich temné medzinárodné pozadie a sprisahanie proti Slovenskej republike, objektom čudesného vyšetrovania a komisionárnej práce Generálnej prokuratúry, pripomínajúcej činnosť Ústavodarného zhromaždenia za Kataríny Veľkej, ktorá sa vyznačovala nekonečným vysedávaním bez akýchkoľvek hmatateľných výsledkov.
Pri všetkých kauzách vznikajú rozvetvené bočné produkty, ktoré poukazujú na celý systém fungovania štátu za Ficovho režimu. Všetky ukazujú prstom na koncentráciu moci, cudziu slobodnej spoločnosti. To, že je to na úkor všetkých, je očividné pre tých, čo vidia. Otázne je len, dokedy si pred autokratickým riadením štátu budú zakrývať oči tí, ktorých sa to najviac týka. Lebo o nich dnešný režim tvrdí, že koná v ich prospech, pričom vládne predovšetkým na ich úkor.
Jedným z bočných produktov kauzy Hedvigy Malinovej sa stal nový režimizmus vo vysokom školstve a vede, v oblasti, ktorá sa právom ako prvá domáhala v novembri 1989 nezávislosti, lebo bez nej je ohrozená sama podstata slobodnej vzdelanosti a vedeckého bádania.
Príbeh posudku profesora medicíny a dekana Lekárskej fakulty Petra Labaša je dostatočne známy. Rovnako je známy dvojitý nelson (pre tých, čo nie sú priaznivcami športu, je to obľúbený chvat v grécko-rímskom zápase), ktorým pán profesor a dekan dokazuje nedokázateľné a opiera sa pri tom o posudky, ktoré nie sú posudkami. (Tu zas ide o literárnu metaforu z detskej knížky o medveďovi, čo nebol medveďom).
Profesor Labaš nie je hocikto. Nie je súkromnou osobou, ale reprezentantom významnej fakulty význačnej slovenskej univerzity. Jeho správanie vrhá dlhý tieň na Lekársku fakultu a celú Komenského univerzitu.
V komunistickom režime sa jeho správaniu hovorilo nadpráca – to bolo viac ako povinne vyžadovaný desiatok režimu. Režimistov nebolo v predchádzajúcom režime málo, ale ľudia ich nemali radi, aj keď sa ich dosť báli.
V slobodnej spoločnosti je režimizmus nebezpečnou anomáliou. Je však tu, viditeľný a rovnako nebezpečný, ak nie nebezpečenjší ako v komunistickom režime. Neohrozuje totiž len jednotlivcov, ktorí sa obávajú pomsty, ale základy celej slobodnej spoločnosti.
Labašov režimizmus nie je ojedinelý. Tí, čo videli na televíznych obrazovkách vedeckú konferenciu Ústavu politických vied SAV na Bôriku, ktorý zdedil Úrad vlády v celom lesku od komunistického režimu, a na nej politikov vládnej koalície a ich prezidenta, ale nie vedcov, vedia, o čom je reč. O tom, čo vyzerá na prvý pohľad anekdoticky, ale na druhý je spoločensky nesmierne nebezpečné. Režimizmus totiž mení slobodnú spoločnosť na formálny, bezobsažný domček z karát, do ktorého stačí fúknuť a spadne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.