Americký Kongres ihneď nariadil vyšetrovanie amerických vedcov zapojených do e-mailovej komunikácie s britským pracoviskom. Kongres nie je dohodám o znížení emisií naklonený, zmluvu z Kjótó, ktorú svojho času podpísal prezident Bill Clinton, zamietli v roku 1995 všetci hlasujúci senátori (95 proti, piati nehlasovali). Škandalózne e-maily tak skomplikujú situáciu Baracka Obamu, ktorý sa v Kodani chystá prísť s novým záväzkom na zníženie emisií. USA by podľa neho mohli do roku 2020 znížiť emisie CO2 o 17 percent v porovnaní so stavom v roku 1990. Obama sa pokúsil získať pre podobný postup aj Čínu a Indiu, a prinajmenšom Číňania sa tiež nejaké zníženie emisií CO2 chystajú oznámiť.
Prispôsobovanie dát nie je dôkazom, že globálne otepľovanie nejestvuje. Od roku 1998, keď sa začal podrobný zber všetkých dát, sa globálna teplota nezvyšuje, podobne ako sa nezväčšuje množstvo vody vo svetových oceánoch, hoci celé desaťročie patrí medzi dlhodobo najteplejšie (to je však zasa otázka presnosti merania v minulosti). Zostávajú niektoré nepriame dôkazy, napríklad roztápajúce sa ľadovce, ale mnohé z toho, čo sa malo stať (prírodné katastrofy, stúpajúca hladina morí) sa zatiaľ nestalo.
To, že vedci prispôsobovali dáta, je prirodzená reakcia: ľudia, presvedčení o svojej pravde, sa snažia nájsť príslušné argumenty. Na začiatku 70. rokov si nemalá skupina vedcov, združená v Rímskom klube, myslela, že svetové zdroje na prežitie ľudstva sa rýchlo vyčerpajú, a ich kniha Hranice rastu ovplyvnila celú generáciu spoločenských vedcov a novinárov na celom svete, hoci ekonómovia rýchlo zistili, že lineárne modely Rímskeho klubu neobstoja. A máme aj čerstvejší príklad presvedčenia v rámci jednej skupiny: pred rokom 2003 boli všetky tajné služby sveta presvedčené, že iracký prezident Saddám Husajn vyvíja zbrane hromadného ničenia (a mali aj dôkaz – chemické zbrane Saddám použil vo vojne proti Iránu). Bushovi kritici sú presvedčení, že Biely dom selektívne vyberal dáta a hľadal argumenty na podporu svojho presvedčenia, že Saddám je pre Ameriku potenciálnou hrozbou.
Ľudské rozhodovanie občas býva založené na odhadoch. Vo svete biznisu sa na to používa riziková analýza, pri ktorej sa zvažuje závažnosť rizika (aké by boli dopady, ak by sa naplnilo) a jeho pravdepodobnosť. Môže sa stať, že aj keď pravdepodobnosť nie je úplne jasná, závažnosť môže byť osudová, a to nás povedie k rozhodnutiu predísť riziku – v prípade globálneho otepľovania obmedziť emisie CO2.
Problémom je, že máme obmedzené rozpočty. Znižovanie emisií CO2 bude stáť európske krajiny v najbližších rokoch desiatky, možno stovky miliárd eur. Stojí to za krátkodobé oddialenie dôsledkov globálneho otepľovania? (Nevieme, na ako dlho, keďže nie je jasné, aký veľký podiel na otepľovaní ľudská priemyselná činnosť vôbec má.) A čo všetko iné by sa za zlomok týchto nákladov dalo pre chudobných tohto sveta urobiť? Napríklad: potieranie chorôb ako malária, zabezpečenie pitnej vody, zlepšenie hygieny, zdravotnej starostlivosti či základného školstva...
Robiť odhady v globálnom otepľovaní je neuveriteľne náročné, a nemožno sa na vedcov hnevať, že to nevedia. Veď počasie dnes nevieme predpovedať dlhšie ako pár dní dopredu. To, že selektívne vyberali dáta, je tiež pochopiteľné, i keď to je hrubá chyba. Oveľa väčšou chybou však bude, ak sa na základe takýchto nejasných odhadov vlády zaviažu ku krokom, ktoré ešte sťažia ich hospodársky rozvoj. Toto posledné by malo byť dôvodom na poplach.
Prispôsobovanie dát nie je dôkazom, že globálne otepľovanie nejestvuje. Od roku 1998, keď sa začal podrobný zber všetkých dát, sa globálna teplota nezvyšuje, podobne ako sa nezväčšuje množstvo vody vo svetových oceánoch, hoci celé desaťročie patrí medzi dlhodobo najteplejšie (to je však zasa otázka presnosti merania v minulosti). Zostávajú niektoré nepriame dôkazy, napríklad roztápajúce sa ľadovce, ale mnohé z toho, čo sa malo stať (prírodné katastrofy, stúpajúca hladina morí) sa zatiaľ nestalo.
To, že vedci prispôsobovali dáta, je prirodzená reakcia: ľudia, presvedčení o svojej pravde, sa snažia nájsť príslušné argumenty. Na začiatku 70. rokov si nemalá skupina vedcov, združená v Rímskom klube, myslela, že svetové zdroje na prežitie ľudstva sa rýchlo vyčerpajú, a ich kniha Hranice rastu ovplyvnila celú generáciu spoločenských vedcov a novinárov na celom svete, hoci ekonómovia rýchlo zistili, že lineárne modely Rímskeho klubu neobstoja. A máme aj čerstvejší príklad presvedčenia v rámci jednej skupiny: pred rokom 2003 boli všetky tajné služby sveta presvedčené, že iracký prezident Saddám Husajn vyvíja zbrane hromadného ničenia (a mali aj dôkaz – chemické zbrane Saddám použil vo vojne proti Iránu). Bushovi kritici sú presvedčení, že Biely dom selektívne vyberal dáta a hľadal argumenty na podporu svojho presvedčenia, že Saddám je pre Ameriku potenciálnou hrozbou.
Ľudské rozhodovanie občas býva založené na odhadoch. Vo svete biznisu sa na to používa riziková analýza, pri ktorej sa zvažuje závažnosť rizika (aké by boli dopady, ak by sa naplnilo) a jeho pravdepodobnosť. Môže sa stať, že aj keď pravdepodobnosť nie je úplne jasná, závažnosť môže byť osudová, a to nás povedie k rozhodnutiu predísť riziku – v prípade globálneho otepľovania obmedziť emisie CO2.
Problémom je, že máme obmedzené rozpočty. Znižovanie emisií CO2 bude stáť európske krajiny v najbližších rokoch desiatky, možno stovky miliárd eur. Stojí to za krátkodobé oddialenie dôsledkov globálneho otepľovania? (Nevieme, na ako dlho, keďže nie je jasné, aký veľký podiel na otepľovaní ľudská priemyselná činnosť vôbec má.) A čo všetko iné by sa za zlomok týchto nákladov dalo pre chudobných tohto sveta urobiť? Napríklad: potieranie chorôb ako malária, zabezpečenie pitnej vody, zlepšenie hygieny, zdravotnej starostlivosti či základného školstva...
Robiť odhady v globálnom otepľovaní je neuveriteľne náročné, a nemožno sa na vedcov hnevať, že to nevedia. Veď počasie dnes nevieme predpovedať dlhšie ako pár dní dopredu. To, že selektívne vyberali dáta, je tiež pochopiteľné, i keď to je hrubá chyba. Oveľa väčšou chybou však bude, ak sa na základe takýchto nejasných odhadov vlády zaviažu ku krokom, ktoré ešte sťažia ich hospodársky rozvoj. Toto posledné by malo byť dôvodom na poplach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.