Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajina tvárí Matúša Zajaca

.marián Paukov .časopis .umenie

V portrétnej fotografii sa Matúš Zajac usiluje o postihnutie topografie nezmapovateľných tvárí, ale aj o ľudskú krajinu nášho okolia.

Matúš začínal v roku 1989 u Tibora Huszára, ku ktorého tvorbe sa hlási dodnes. V roku 1996 odišiel do Prahy na FAMU k Viktorovi Kolářovi. Ale ovplyvnili ho aj Ján Šmok, Vladimír Birgus či Jindřich Štreit. Na VŠVU študoval u Ľuba Stacha, ktorého tvorba ho natoľko neovplyvnila, ale predsa pod jeho vedením prešiel radikálnejšie k výtvarnej mohúcnosti fotografie. Dovolím si tu predostrieť rovnicu. Čím sa viac niekto zaujíma o výtvarnú a umeleckú  kultúru, o to viac aj jeho tvorba je originálnejšia. Ak niekto pije len z prameňa fotografie, je to len dva-trikrát vyvarený fotografický čajíček. Matúš Zajac má rád expresionizmus – snaží akoby expresionisticky sprírodniť alebo začleniť do pozadia človeka, a opačne, zase okolie človeka zosubjektívňuje. Všetko je však so zámerom vypovedať takto neprimitivisticky o človeku viac ako z pohľadu bežných stereotypných prístupov.
V portréte Matúša Zajaca ovplyvnili mnohí. Živý dialóg je u neho predsa vždy dôležitejší  ako neprítomnosť veľkých. Tí veľkí sú Arnold Newman, Anton Corbijn, ale aj Antonín Kratochvíl. Hlási sa k programu Magnum.
Výber fotiek na výstavu Krajina tvárí nerobil podľa mena, ale podľa jeho vlastnej výtvarnej vízie. Je lyrický expresionista, ale aj jemný manierista (v zmysle nedokončenosti manierizmu zo 16. storočia, ale aj v zmysle nedokončenosti modernistického programu režiséra Michelangela Antonioniho). Jeho tvorba je významná aj tým, čo nezachytáva. Dôkaz? Je sedem rokov fotografom parlamentu a predsa jeho fotky nie sú o politike.
Mnohé veľké umelecké štýly minulosti nezanikli vo svojej dobe, ale majú pokračovanie vo fotografii. Takou sa mi zdá rembrandtovská afinita pri jeho portréte talianskeho spisovateľa Cladio Magrisa, ktorý je aj u nás známy svojou knihou o Dunaji. Matúšove fotky sú aj o pohybe rieky krajín našich tvárí – unášaných riekou života. Pekná pocta Magrisovi. Ale aj iné pocty sú prítomné na výstave. Je to najmä pocta Matúšovmu učiteľovi a inšpirátorovi – Tiborovi Huszárovi. Zobrazil ho v duchu najmanieristickejšieho manieriznu – cez sklo, čo je dnes už klišé, ale u Matúša neobyčajne žiari. Podobne si vymyslel pre spisovateľa Ľubomíra Feldeka akýsi diagram jeho dvojpólovosti – nachádzania sa v ráme Slovenska aj v inom ráme Česka (čo je poukaz na romantický princíp dvojitého rámovania).
Čínske motívy ukazujú v dvojportrétoch ľudí rôzneho charakteru dnešnú Čínu plnú kontrastov, ekonomického rastu a  komunizmu, mladých a starých, vidieku a mesta, úspešných a chudobných, a to všetko v protipostavení k retušovaným portrétom vodcu Maa, dohliadajúceho v kanonizovanej plagátovej forme na ich dnešný život.  Je to ich ikona? Ironicko-centrálna, totalitárna kompozícia spätne presakuje aj do našich motívov a vrhá na tie portréty svetlo z diaľky.
Výstava Matúš Zajac: Krajina tvárí je v Pálffyho palácia na Zámockej ulici do 29. novembra.
Autor je teoretik fotografie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite