Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajina Ansel Adams

.juraj Kováčik .časopis .umenie


Výstava prác Ansela Adamsa v Pálfyho paláci je vrcholom nielen tohtoročného Mesiaca fotografie. Adams bol jedným z najvýznamnejších umelcov minulého storočia a jeho práca, dopad ktorej presahuje médium fotografie, zásadne ovplyvnila naše videnie sveta.

Je veľkou radosťou môcť vidieť jeho práce nielen v knihách, ale aj osobne. Tu, v Bratislave.
Adams: Stmavovanie a zosvetľovanie častí fotografií je náprava chýb, ktoré urobil Boh pri nastavení tonálnych pomerov.
Stála pochybnosť o tom, či je fotografia umením, súvisí s pocitom, že fotografia je viac dielom techniky ako tvorivým činom človeka. Veľa milovníkov fotografovania si myslí, že sa stanú  lepšími fotografmi, keď si kúpia nový fotoaparát, začnú fotiť na iný film alebo spracúvať fotky v lepšom softvére. Technický aspekt fotografie dominuje rozhovorom fotografov, článkom v médiách či diskusiám na internete. 
Zonálny systém, ktorý akoby bol synonymom mena Ansel Adams, systematizuje proces snímania a spracovania fotografie tak, aby výsledok nebol dielom náhody, ale naplnením zámeru fotografa. Kamera, či už filmová, alebo digitálna, nie sú schopné zaznamenať dynamický rozsah tónov v šírke, akú zvláda ľudské oko. To vie každý, kto očarený skúsil odfotiť západ slnka, a potom so sklamaním pozeral na výsledok, taký nepodobný spomienke. Zonálny systém vás naučí, ako správne exponovať a ako postupovať pri vyvolávaní tak, aby výsledok zodpovedal vašej predstave. Dobrého fotografa však z vás neurobí. Z pohľadu Adamsovej tvorby je zonálny systém podstatný asi tak ako poznanie toho, ako si Leonardo miešal farby.
Ansel Adams je často vnímaný ako autor čistej, nemanipulovanej, technicky dokonalej fotografie. Problém je možno v definícii toho, čo je čistá fotografia. Adams bol povestný svojím kreatívnym prístupom pri vyvolávaní v tmavej komore, keď tú prácu považoval za rovnako tvorivú ako  samo fotenie. Jeho obľúbenou vetou bolo prirovnanie, podľa ktorého je negatív prácou skladateľa a pozitív dielom dirigenta. Ten istý Mozart bude znieť ináč, keď ho zahrá ten či onen dirigent s tým alebo oným orchestrom.  
Adams: Ked slová nestačia, musím sa sústrediť na fotky. Keď nestačia fotky, musím sa uspokojiť s mlčaním.
Ansel Adams nerád vysvetľoval svoje fotografie. Iba málokedy hovoril o filozofii, zámere, význame či výklade svojich obrazov. V tom zmysle bol veľmi nemoderným umelcom. Aspoň niečo o sebe hovorí, akoby mimochodom, v jedinečnej knihe Príklady, kde opisuje príbeh tvorby štyroch desiatok svojich fotografií. „Veľa fotografov si uvedomí, že v ich médiu viac ako v ostatných výtvarných umeniach hrozí jedno riziko, a to, že pokiaľ nie sú podstatné prvky tvorivého vyjadrenia  použité jednoznačne, subjekt (obrazu) bude dominovať a obmedzovať. Funkciou abstraktného umenia je oslobodenie kvalít formy, línie, tónu a farby zo zvyčajne dominantného pôsobenia subjektu. Fotograf sa nikdy nedokáže oslobodiť od subjektu tak ako maliar, jeho médium však aj tak umožňuje široké spektrum uhlov pohľadu a nie-realistických hodnôt."
Všetko, len nie technicky dokonalý záznam reality, všetko, len nie popisný realizmus. Veľavravný je aj Adamsov povzdych pri fotografii Nevada Fall: „Niektorí mestskí estéti tvrdia, že táto fotografia  je iba záznamom scenérie, a teda určite nie je umením. Nech oni aj ich názory odpočívajú v pokoji!"  
Keď nie o technicky dokonalom zázname skutočnosti, nie o reprodukcii reality, o čom teda vlastne sú Adamsove fotky?
Stieglitz: Keď robím fotky, je to ako keď sa milujem.
Krása v krajine neexistuje sama osebe bez oka a srdca, ktoré by ju videlo a spracovalo. Bez človeka je krajina chaosom a úlohou autora je nájsť v nej krásu, pravdu, poriadok, systém – vyberte si slovo, ktoré vám je najbližšie. A tak, ako pravú krásu v človeku odhalí iba ten, kto ho miluje, je i fotenie krajiny o vzťahu, láske a vášni. Adams vždy hovoril, že on fotky nesníma, on ich vytvára. Not take it, make it. 
Adams bol výnimočný svojím vzťahom ku krajine. Tým, ako sa stále znovu a znovu vracal na tie isté miesta, ako neprestával hľadať a ako dokázal užasnúť. Jeho práca bola nekonečný hľadaním, kde môžete mať zonálny systém a plán cesty, to podstatné sa však skoro vždy udeje akosi ináč a pomimo. Adams bol jedinečnou kombináciou systému a flexibility, ktorá funguje iba vtedy, ak sa fotograf môže spoľahnúť rovnako pevne na svoju hlavu aj na svoje srdce. Technická dokonalosť je iba nutnou, nie však postačujúcou podmienkou
Peknou ilustráciou je príbeh asi najslávnejšej Adamsovej fotky Moonrise, Hernandez. V ten deň Adams fotil na sever od Santa Fe. Veľmi sa mu nedarilo, a tak vyrazil na spiatočnú cestu autom. Skúsme si ho predstaviť, ako sa vracia unavený po neúspešnom celodennom fotení. Adams to opisuje: „Išli sme južne pozdĺž diaľnice neďaleko od Espanoli, keď som sa obzrel naľavo a zrazu som uvidel výnimočnú scénu, ktorú som musel odfotiť.  Takmer som vbehol autom do priekopy, vybehol som von a začal skladať svoju 8 x 10-palcovú kameru. Kričal som na spolucestujúcich, aby mi priniesli čosi, čo som potreboval prehodiť na objektíve Cook Triple – Convertible. Vedel som presne, aký obraz chcem dosiahnuť, ale keď som už konečne nasadil filter Wratten No.15 a platňu s filmom, nevedel som zrazu nájsť expozimeter! Situácia bola zúfalá. Klesajúce slnko sa blížilo k okraju mrakov na západe a hrozilo, že tieň zakryje biele kríže..." Ako si nakoniec Adams pomohol? Spomenul si, že svietivosť mesiaca je 250 sviečok na štvorcovú stopu, nastavil ho do Zóny VII a na základe toho určil expozíciu. Urobil jediný záber, druhý už nestihol. 
Adams: Niektorí fotografi zoberú realitu a prepíšu ju dominanciou svojho ducha a myšlienok. Iní pristupujú pred realitu opatrnejšie a s nežnosťou. Fotografia sa pre nich stáva prostriedkom lásky a vyznania.
Prečo potrebuje moderný človek obrazy nedotknutej prírody? Je v našom povedomí niečo, čo potrebuje opätovné potvrdzovanie toho, že tam niekde vonku, ďaleko od mesta, áut a reklám, je stále nedotknutá divočina, z ktorej sme vzišli? Alebo je to iba potreba vnímať a reagovať na krajinu vypestovaná tisícročiami prežitými v lone prírody, potreba, ktorá zostáva nenaplnená v umelých tvaroch a svetlách mesta?
Adamsove fotografie sú obrazom jeho vzťahu ku krajine. Už v roku 1917 sa stal aktívnym členom Sierra Clubu, ktorého cieľom bol ochrana svetových prírodných divov a má zásluhu na vytvorení systému Národných parkov v USA. V rokoch 1937 až 1947  býval  s manželkou priamo v Yosemitskom národnom parku. Napriek povzdychu o mestských estétoch nebol Adams nikdy v izolácii a vždy bol súčasťou fotografického diania. Bol spoluzakladateľom skupiny f/64, ktorá posunula fotografiu od piktoralizmu a definitívne ju oslobodila ako samostatné médium. Spolu s Fredom Archerom vytvoril Zonálny systém, z ktorého sa stal technický kánon čiernobielej analógovej fotografie. To najdôležitejšie, čo nám dal, je však poznanie, že výnimočná fotografia nie je výsledkom techniky, ale pokory, lásky a pochopenia.
Niekedy rozmýšľam o tom, ako by Ansel Adams fotil krajinu dnes. Či by bol videl čiernobielo aj v dnešnom karnevalovo pestrom svete farebných obrázkov. Či by fotil na film, alebo digitálnym fotoaparátom. Či a čo by robil so svojimi fotkami v počítači, ktorý je tmavou komorou digitálneho veku. Či by dokázal stále milovať Yosemity plné turistov, trávových skalolezcov a fotografov. Neviem odpoveď ani na jednu z týchto otázok. Bez pocitu rizika by som si však stavil na jednu vec. Určite by fotil. 
Not take it, make it
Výstava prezentovaná v rámci Mesiaca fotografie je prierezom celoživotnej tvorby Ansela Adamsa. Výber fotografií urobil sám autor. Na výstave sú zastúpené všetky polohy jeho tvorby – krajinky, detaily prírody, fotografie architektúry a nechýba ani niekoľko portrétov. Zväčšeniny sú vytvorené priamo Adamsom, čo je dôležité s ohľadom na jeho tvorivý prístup k práci v tmavej komore. Jediným kazom na inštalácii bolo sklo, od ktorého sa odráža svetlo mimoriadne protivným spôsobom. K výstave nebol vydaný katalóg, inštalácia fotografií je však doplnená popiskami so zaujímavými detailmi viažucimi sa či už k autorovmu životu, alebo k jednotlivým dielam.
Anselovej tvorbe dominujú monumentálne zábery prírodných scenérií. Využil dar prírodného bohatstva amerického západu a so svojou kamerou sa cítil rovnako dobre na horách, v púšti i pri  mori. Jadrom jeho práce, od ktorej sa odvíja všetko ostatné, sú Yosemity. Mohutné sekvoje, skvostne klenutý Half Dome, lesy, hory, potoky, vodopády, slnko, dážď, búrky, sneh a ľad. A  Mesiac. 
Ak by sme hľadali jedno slovo, ktoré by malo opísať Adamsove fotky prírody, povedali by sme, že sú majestátne. Krása je tým najvyšším tromfom. Či už si to iba namýšľame, alebo nie, zdá sa nám, že vieme pochopiť, ako niekto dokáže nafotiť majestátne Half Dome. Vždy a znovu však musíme žasnúť nad tým, ako dokázal Adams rovnakú mieru majestátu dostať do obrazov, na ktorých zachytil pár stromov v lese alebo detail listov či kvetov. 
Fascinujúca je i škála uhlov pohľadu, ktoré dokázal Adams zaujať. Od minimalistických detailov, ako napríklad čisto graficky pôsobiace stromy od Slide Like či jedna svetlá stužka rieky v tmavej krajine až po bukolicky bohaté scény, ako napríklad Ustupujúca búrka. Adams nepotreboval na svoje umenie dramatické scény ani dramatické svetlo. Žiarivými detailmi preplnené Duby v daždi boli nafotené v rozptýlenom nesvetle upršaného dňa. 
Z portrétov zaujme mimoriadne vydarený záber, na ktorom sú Georgia O'Keefe a Orville Cox. Architektúru fotil Adams rovnako, ako fotil hory. Klasická kompozícia vytvára surrealistický pocit z obrázkov bielych kostolov svietiacich oproti červeným filtrom stmavenému nebu. Samostatnou kapitolou sú fotografie architektúry z Nového Mexika,  zobrazenej v konštrukciách svetlých a tmavých plôch.
Adamsova tvroba je príbehom svetla. Čiernobieleho svetla. Farba by bola v jeho jazyku iba nadbytočným šumom. Pri Adamsových fotkách nemôžete nezačať rozmýšľať o tom, aký zmysel má farebná fotografia. O tom, ako ľahko môže farba klamať a zavádzať. O tom, aké by to bolo žiť zase v svete, kde sa hovorí o podstate vecí a nás.
Výstava fotografií Ansela Adamsa je v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislava do 13. decembra.

Autor je fotograf - krajinkár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite