Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Oáza radosti

.pavel Malovič .časopis .hudba

Pod pokrievkou normalizačných sedemdesiatych rokov začalo na Slovensku čosi bublať. Objavili sa vzdelaní pesničkári, akísi poslovia dobrých správ o tom, že napriek bezhlavému, ale niekedy aj veľmi dobre cielenému dupaniu boľševika, túžby ľudí po informáciách, kultúrnom vzdore a tvorivosti nezomreli.

V divadielku U Rolanda v Bratislave sa na jar 1979 akousi šťastnou náhodou stretlo sedem takýchto novodobých trubadúrov rôznych civilných povolaní – lekári, sociológ, chemik, fotograf, architekt –, aby v pivničnom prostredí pod spoločným názvom Slnovrat začali rozdávať určitú nádej, že „odvážnejšie fúkanie do pahreby má svoj význam“.
Roland bol dobrým prostredím. Už na prelome 60. a 70. rokov začala na tomto mieste v centre Bratislavy fungovať nezávislá kultúrna scéna, z ktorej postupne vyšli také esá ako Stanislav Štepka, Milan Markovič, Peter Belan, Rudo Sloboda, Jaro Filip, Václav Šúplata, Roman Polák, Soňa Behúlová-Müllerová, Jozef Leikert, Darina Abrahámová, Viki Janoušková, Zuzana Homolová, Viliam Klimáček a ďalší tvorcovia. Pesničkárske združenie Slnoveat získalo na vystupovanie dva dni do mesiaca a v intervale 14 dní vytváralo „ostrovy pozitívnej kultúrnej deviácie“. Večery sa nikdy neopakovali, každý koncert bol iný, originálny. Akýmsi imperatívom bola pôvodná tvorba – t.j. všetky pesničky mali autorské melódie a texty básnických kvalít svojich interpretov. Každý z členov pesničkárskeho združenia mal svoj blok, v ktorom prezentoval zážitky, postrehy z prečítaných raritných knižiek, samizdatov, novín, časopisov a vypočutých rozhovorov, nové piesne a inú tvorbu z predchádzajúcich dvoch týždňov. Boli to renesančné trojhodinovky pre divákov od gymnaziálnych až po vysokoškolské generácie, ktoré pokračovali v okolitých podnikoch a bytoch často až do rána.
Spočiatku vystupovali Ivan Hoffman a Peter Michalovič v duete, aby sa neskôr, zákonite ako dve veľmi silné individuality, osamostatnili. Ivan mal potom ako občasného partnera gitaristu Igora „Mahavishnu“ Jančára a Peter zasa Karola Kňazovického, ktorý po roku emigroval do Austrálie, aby úspešne hosťoval ako hráč na klasickú gitaru v Sydney Opera. Partnera mal aj Julo Kazimír (vokalista a gitarista Olo Lachký), ale potom predsa len išiel svojou cestou. Začiatkom 80. rokov sa postupne začali U Rolanda v rámci večerov Slnovratu objavovať ďalší spoluhráči ako Fedor Frešo – mandolíny a Milan Tedla – husle, ktorí hrali najčastejšie s pisateľom týchto riadkov, a Karol Svozil (píšťaly a klarinet) ako dvorný spoluhráč Dušana Valúcha a Miloša Janouška (neskôr vytvorili trio Jednofázové kvasenie). Po troch rokoch bol akceptovaný do združenia osobitý Martin Mašek. Pôvodné individuálne bloky sa postupom času miešali a každý hral s každým. Bloky boli stále pestrejšie a hutnejšie, pesničky pribúdali a objavovali sa aj ďalší hostia – hudobníci (Marián Varga, Vladimír Merta, Vladimír Mišík, Fero Griglák, Peter Peteraj, Andrej Šeban), filmári (Dušan Hanák ako gitarista), výtvarníci (Tomáš „Corot“ Haleš, Vlado Havrila, Jano Budaj, Dano Fischer), spisovatelia (Dušan Taragel, Milan Šimečka, Dušan Mitana), divadelníci (Arnošt Goldflamm, Ján Sedal, Miloš Maršálek, Břetislav Rychlík, Jiří Bulis, Jiŕí Suchý, Petr Skoumal) a mnohí ďalší. Rovnako pestrofarebné bolo vynikajúce publikum, hltajúce každé slovo. Záujem bol obrovský, keď v sále pre 55 ľudí bývalo niekedy viac ako 100 divákov, ktorí na to dodnes s úžasom spomínajú ako na „nevyčerpateľný zdroj inšpirácií“. Slnovrat vtedy totiž významne ovplyvnil mnohých hudobníkov, divadelníkov a spisovateľov.   
Táto situácia, pochopiteľne, neunikla pozornému oku a uchu štátnej bezpečnosti, a tak sa na koncertoch objavovali „očká“ a po nich pokusy zlikvidovať tieto vystúpenia – či už kvôli účinkujúcim alebo obsadeniu v hľadisku. Ním totiž prešiel každý významnejší alternatívny tvorca a nebolo to tak len v rámci Bratislavy – postupne sa totiž vystupovanie presúvalo aj do iných miest Československa. Nastali rôzne druhy vypočúvaní, zastrašovaní a reálnych hrozieb, až sa členovia združenia rozhodli Slnovrat v roku 1985 pre verejnosť rozpustiť a vystupovať pod svojimi vlastnými menami, čo trvá do dnešných dní.
Slnovrat nedávno oslávil 30.výročie svojho vzniku a pri tej príležitosti mu pod názvom Nikdy tak nebolo vyšlo 2CD zachovaných záznamov živých vystúpení (dáte si na uši slúchadlá a ste opäť v starom dobrom Rolande) a utajených štúdiových nahrávok z rokov 1979 – 1984. 
Autor bol člen pesničkárskeho združenia Slnovrat.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite