O Tour de France sa v súčasnosti hovorí takmer výlučne v spojitosti s dopingom. Nemecké noviny Berliner Zeitung roky vysielajú svojho redaktora na veľké preteky okolo Francúzska. Tentokrát však Christian Schwager na protest proti dopingovým škandálom písal výlučne stĺpčeky o drogách a cyklistike ako o organizovanej kriminalite. Žiadne reportáže z trate, výsledky, mapky etáp či rozhovory s víťazmi. Tour je však omnoho viac ako iba doping. Je to fenomén doby, ktorý trvá už vyše sto rokov.
.nápad pri obede
Začiatkom dvadsiateho storočia bolo vo Francúzsku módou, aby veľké denníky sponzorovali cyklistické podujatia. Le Petit Journal mal pod svojimi krídlami preteky Paríž–Brest a späť, Le Vélo zase dotovali Bordeaux–Paríž. L´Auto im chceli vytvoriť dôstojnú konkurenciu. Navyše v čase letnej uhorkovej sezóny nie je nad tému, ktorou sa dajú pravidelne a zaujímavo plniť stránky novín. Keby bol len vydavateľ L´Auto Henri Desgrange tušil, že okrem zaujímavých článkov mu Tour de France 35-násobne zdvihne náklad novín (viac v článku Tour a médiá) a zničí najväčšieho konkurenta Le Vélo.
Šialený nápad na takmer nepretržité vytrvalostné preteky okolo Francúzska sa zrodil v hlave 26-ročného šéfa oddelenia cyklistiky Géa Lefévra, ktorý ho prezradil Desgrangemu pri obede v dnešnom bare TGI Friday v parížskej štvrti Montmartre. Písal sa 20. november 1902.
O dva mesiace neskôr, začiatkom roka 1903, už L´Auto oznámilo, že preteky sa začnú 31. mája a potrvajú do 5. júla. Podľa Henriho Desgrangeho mali trvať až päť týždňov. To sa však cyklistom zdalo také náročné, že sa na podujatie prihlásilo iba pätnásť odvážlivcov. Vydavateľ L´Auto bol teda nútený skrátiť ich na tri týždne a sľúbil pretekárom vyplatenie akejsi dennej renty. To už prilákalo 60 nadšencov, medzi nimi aj mnohých amatérskych cyklistov, nezamestnaných či jednoducho mužov bažiacich za dobrodružstvom. Paradoxne práve táto pretekárska zmes dodala podujatiu na zaujímavosti a popularite. Prvých 12 rokov hľadala Tour svoju tvár a stávala sa čoraz bláznivejšou.
Napríklad nápad na pochovanie pretekov, ktorý prezentovali niektoré médiá v tomto ročníku po dopingovej afére, vôbec nie je nový. Tour pre nešportové správanie skoro zrušili už po jej druhom ročníku. Cyklisti sa počas etáp neraz zviezli v sprievodných vozidlách či dokonca nastúpili na vlak. Asi najväčšiu hanbu si v roku 1904 spravil obhajca úvodného titulu Francúz Maurice Garin. Aj tentokrát prišiel do Paríža na prvom mieste, vzápatí ho však s ďalšími ôsmimi jazdcami diskvalifikovali. Zistilo sa totiž, že časť etapy absolvovali v sprievodnom vozidle. Garin nesmel dva roky súťažiť.
Ani fanúšikovia sa nedali zahanbiť. Rivalom svojich miláčikov hádzali pod kolesá klince. L´Auto už takmer pochovalo svoju vlastnú myšlienku, ale napokon si to jeho vydavateľ predsa len rozmyslel a rozhodol sa sprísniť pravidlá.
.preťažení pretekári
Najznámejší český cyklistický komentátor Robert Bakalář pomenoval Tour novodobými gladiátorskými hrami. Ako napísala česká Mladá fronta, Rasmussen, Contador, Vinokurov a ďalší sú moderní gladiátori a šalejúci dav popri trati nemá ďaleko od oného rozvášneného rímskeho publika v Koloseu, ktoré buď otáča palec k nebu, alebo k zemi.
Pravda je, že ziskuchtiví organizátori nútia chudákov cyklistov dĺžkou etáp a ich náročnosťou do nadľudských výkonov. Ak sa však nazdávate, že trojtýždňový maratón v posledných rokoch v podstate núti cyklistov čoraz častejšie siahať po nedovolených podporných prostriedkoch, máte pravdu len spolovice. Tour je síce neľudská, ale taká bola vždy. Dĺžka jednotlivých etáp sa od jej vzniku dokonca skrátila. Najdlhšie etapy museli cyklisti zdolávať v dvadsiatych rokoch.
Počas úvodného ročníka čakalo jazdcov na ich primitívnych strojoch 2 500 kilometrov. Pred sebou mali počas devätnástich dní iba šesť etáp, ktorých dĺžka sa pohybovala okolo 400 kilometrov. Nebolo ničím neobvyklým, keď pretekári dorazili do cieľa až v noci, inokedy zase sedeli na bicykloch do rána. Spali okolo ciest a mali zakázané prijímať cudziu pomoc. Prvým víťazom pretekov okolo Francúzska sa stal domáci Maurice Garin. V celkovom súčte časov mal pred druhým náskok 2 hodiny a 49 minút, čo dodnes nikto neprekonal.
Náročné horské etapy pribudli do Tour v roku 1905. Vôbec prvú na Ballon d'Alsace vyhral René Pottier, ktorý o rok neskôr zvíťazil aj na celom podujatí. Obhájiť prvenstvo však už nestihol. Krátko pred začiatkom piateho ročníka sa v roku 1907 obesil na háku, na ktorý si zvykol vešať svoj bicykel. Oficiálnym dôvodom bola nešťastná láska, mnohí cyklistickí skeptici však hovoria, že Pottier si zvolil smrť po tom, ako sa dozvedel, že organizátori bezmála zdvojnásobili dĺžku pretekov celkovo na 4 500 kilometrov.
Najťažšie prechody Pyrenejami a Alpami mali na Tour premiéru v roku 1910. Po nich cyklisti označili vydavateľa L´Auto a šéfa pretekov Desgrangeho za „vraha“. Ten však neustúpil.
O štrnásť rokov neskôr napísal novinár Albert Londres, že cyklisti sú tu „trestanci na cestách“. A vedel o čom hovorí, predtým totiž písal o vyhnancoch vo francúzskych kolóniách. V tom čase už merali preteky 5 500 kilometrov (na porovnanie, tento rok čakalo jazdcov
3 547 km) a jednoznačne boli najťažším športovým podujatím na planéte s doslova drakonickými pravidlami. Jazdci boli ešte stále odkázaní iba sami na seba, bez možnosti vymeniť bicykel či čokolvek iné. A že to Desgrange, ktorého právom prezývali diktátorom, myslel naozaj vážne, dokázal v roku 1920. Domácemu favoritovi Pélissierovi udelil dvojminútovú penalizáciu za to, že na trati odhodil prasknutú galusku. Podľa pravidiel mal totiž prísť do cieľa so všetkým, čo mal na sebe pri štarte. Rozčúlený Pélissier odstúpil, ostatní súťažiaci hrozili štrajkom. Desgrange sa však nezľakol: „Máte od nás posteľ, jedlo a plat. Za to od vás chceme jediné, fyzickú drinu.“
.šťastné tridsiate roky
Stará dáma, ako Tour prezývajú, mala vo Francúzsku obrovský úspech. Po šialených dvadsiatych rokoch, plných kontroverzií a útokov medzi pretekármi a vedením, sa Henri Desgrange rozhodol pre niekoľko zásadných zmien. Od 1930 štartovali na Tour národné tímy, zložené z ôsmich jazdcov namiesto dovtedajších stajní jazdiacich pod značkami výrobcov bicyklov (v šesťdesiatych rokoch boli opäť nahradené sponzorovanými tímami). Navyše, všetci súťažiaci museli používať identické bicykle (aj toto pravidlo bolo neskôr prekonané). O pár rokov neskôr Desgrage povolil, aby slabší jazdec v tíme mohol dať svojmu lídrovi bicykel, ak bol ten jeho natoľko poškodený, že už na ňom nemohol jazdiť.
Neskôr sa museli preteky podvoliť aj technickému pokroku a povoliť prehadzovačky. Až do roku 1937 totiž jazdci museli pred každou zmenou prevodu zosadnúť z bicykla a ručne si ho na kolese nastaviť. Predstava pohľadu na cyklistov, ktorí na kopci pred zjazdom svorne zosadnutí zo svojho tátoša nastavujú ťažší prevod, vyznieva dnes dosť komicky.
V 1930 sa neoddeliteľnou súčasťou Tour stala aj takzvaná reklamná karavána. Išlo o šikovný marketingový ťah. Aby sa nahradil výpadok od sponzorov jednotlivých tímov, ktoré už štartovali pod národnými vlajkami, mali chlebodarcovia Tour možnosť prezentovať sa v karaváne, ktorá pozostávala z ich áut a reklamných pútačov a vydávala sa na trať pred začiatkom pretekov.
Prehadzovačka a karavána boli jedinými zmenami, ktoré sa z tridsiatych rokov zachovali až dodnes. Propagačná kolóna teraz meria až 25 kilometrov a štartuje dve hodiny pred hlavným pelotónom. Ide o sponzorské autá, či presnejšie o akési alegorické vozidlá najrôznejších tvarov a farieb. Cieľom je upútať. Diváci čakajúci na cyklistov sú tak takmer hodinu nepretržite zasypávaní darčekmi a všakovakými reklamnými predmetmi. Za celú Tour ich okolo 400 hostesiek rozdá 11 miliónov kusov.
Desgrage však na túto, momentálne už neodmysliteľnú parádu neprišiel sám. Iba rozšíril aktivitu čokoládovne Menier, ktorá v roku 1929 poslala na trať auto, z ktorého pršali malé čokoládky. Úspech bol vraj okamžitý.
.peniaze a sponzori
Rozpočet najznámejších cyklistických pretekov sveta je vyše 4 miliardy korún s ročným ziskom okolo 420 miliónov korún. Víťazi etáp získali prémiu 8 tisíc eur, najlepší tím si odniesol 50-tisíc eur. O chod celého cyklistického kolotoča sa stará vyše štyritisíc ľudí a niekoľko stoviek áut (iba oficiálny sponzor Škoda ich dodáva vyše 200).
Tento rok sa Tour po prvý raz začala v Londýne. Prejazd mestom a jazdu okolo Buckinghamského paláca sledoval milión ľudí. Aby britská metropola uspela v konkurze dvoch stoviek miest usilujúcich sa hostiť prológ, siahla hlboko do vrecka, jej starosta Ken Livingstone podľa serveru istrategie.cz z rozpočtu odčerpal rovných 10 miliónov eur. Jednotlivé etapové mestá za prechod Tour zaplatia menej, okolo 125-tisíc eur. Napriek tomu, že ide o menšiu, rozhodne však nie zanedbateľnú sumu, je jasné, prečo sa etapa nezačína vždy v tom meste, v ktorom sa skončila, ale presúva sa o niekoľko kilometrov ďalej, do ďalšieho miesta, ktoré si tiež zaplatilo za to, že bude aspoň na chvíľu vo svetle reflektorov a jeho meno si vypočujú desiatky miliónov televíznych divákov. Nezanedbateľný je, samozrejme, aj priamy efekt na miestny cestovný ruch.
Len na ilustráciu: „Doping?“ zamyslí sa čašníčka v pyrenejskej dedinke Marignac, kam sa Tour vrátila po deviatich rokoch. „Určite hrá rolu. Ale ľudia sem počas Tour prídu každý deň tak či tak.“ Ubytovacie kapacity etapových miest, navzdory všetkým možným aj nemožným škandálom, sú plné. Tisíce ľudí stanujú popri trati.
Najnovšie dopingové aféry však zanechali vrásky na tvárach niektorých vážených sponzorov. Francúzske noviny La Tribune zisťovali, za koľko si každý zo štyridsiatky oficiálnych sponzorov kúpil svoje miesto na výslní. Ceny sa podľa La Tribune pohybujú od 300-tisíc do troch miliónov eur. Časť z týchto sponzorov svoje ďalšie účinkovanie v Tour prinajmenšom zvažuje, časť z nich ide ešte ďalej.
Otázne však je, nakoľko sú hrdinské vyjadrenia o možnom ukončení, respektíve neobnovení spolupráce s Tour pokryteckým a mediálnym ťahom a nakoľko sú myslené vážne. Napríklad americkí sponzori, ako Nike, Specialized, Trek či Cervelo, rovno vyhlásili, že z cyklistiky ani z Tour sa nestiahnu. „Ukončiť podporu nie je riešením,“ zdôraznil Peter Donato, člen vedenia výrobcu bicyklov Cervelo. „Tour je európska obdoba Super Bowlu v americkom futbale. Priame prenosy idú celý deň a sleduje ich celý kontinent. Preto nás lákajú,“ vysvetlil prezident spoločnosti Specialized Mike Sinyard, ktorého bicyklami a komponentmi bola vybavená takmer polovička tohtoročného štartového poľa. Biznis je biznis...
Na rozdiel od amerických firiem sa tie európske boja pošramoteného imidžu a hrozia zatvorením kohútika. Automobilka MAN vyhlásila, že do cyklistiky pošpinenej dopingom svoje peniaze dávať nebude. Rovnaký krok zvažuje aj Adidas, Audi a T-Mobile, ktorý mal na Tour svoj vlastný tím.
Škandál sa vo veľkom dotkol aj mladoboleslavskej Škodovky, ktorej na budúci rok vyprší sponzorská zmluva. Ako sa vyjadrili jej predstavitelia, vstup do Tour bol tým správnym krokom (vo Francúzsku vzrástol trhový podiel Škodovky z 0,6 % na 0,89 %), no pri úvahách o novej zmluve bude riešenie dopingovej situácie hrať významnú rolu.
Šéfovia Tour de France sa však od strachu rozhodne netrasú. Preteky sa aj naďalej tešia ohromnej diváckej podpore a iné firmy stoja v rade, aby mohli nahradiť tie, čo Tour z „morálnych“ dôvodov opustia.
Tour de France. Zatracovaná i milovaná. Cyklistikychtiví diváci sú kvôli nej ochotní precestovať stovky kilometrov, len aby na 15 minút na vlastné oči uvideli prechádzajúci pelotón. Novinári o nej stále informujú, aj keď v súčasnosti prevažne negatívne. Navzájom sa zatracujú i potrebujú. Ako povedal Robert Bakalář, ktorý komentuje cyklistiku pre Eurosport už vyše desať rokov pre Mladú frontu, Tour je tu od začiatku 20. storočia, prežila dve svetové vojny, tak prečo by nemohla žiť aj ďalej?
.michaela Grendelová