Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako chutí Afrika

.časopis .týždeň vo svete

Ani tri mesiace v

Ani tri mesiace v Keni nestačia na to, aby Európan pochopil mentalitu Afričanov. Sú jednoducho celkom iní, s iným vnímaním času aj problémov. Aj na to by sme mali pamätať my, ktorí im prichádzame pomáhať.

Už pri prvých dotykoch s krajinou cítiť, že Afrika je nielen iný kontinent, ale aj iný svet, v ktorom čas nehrá nijakú významnú úlohu. Už na autobusovej stanici v meste Kitale cestou do Suwerwy, kde sme mali ako dobrovoľníci programu Glen robiť prevenciu HIV, zistíte, že spoje prichádzajú na stanicu bez akýchkoľvek časových harmonogramov a vyrážajú, až keď sú do posledného miesta zaplnené. Takže niekedy na spolucestujúcich čakáte aj niekoľko hodín. Tým spojom môže byť matatu, štrnásťmiestna dodávka ako základ tunajšej dopravy, ktorá odchádza vo chvíli, keď je tých štrnásť miest obsadených aspoň 20 cestujúcimi. Je jedno, v ktorom jazdnom pruhu je vaše matatu zaradené, v pomerne riedkej premávke je najmä dôležité, aby sa vyhlo dieram na ceste. Matatu tu často zastavuje polícia, ktorá ho pustí ďalej až po zaplatení malého úplatku. Cestujúci to berú ako prirodzenú súčasť dopravného systému. Vitajte v Keni.
 
.kukurica a kokakola

Dedina Suwerwa sa nachádza v kopcoch Cherengani vo výške 2200 metrov nad morom. Jej približne tisíc obyvateľov sa živí poľnohospodárstvom a príchod belochov prirodzene vzbudzuje mimoriadnu pozornosť domácich. Keď nás uvideli menšie deti, plačúc sa skryli za rodičov, ktorí im trpezlivo vysvetľovali, že nie sme stiahnutí z kože. Odvážnejšie a staršie deti si s nami prichádzali podať ruku a veselo vykrikovali „mzungu-mzungu“, čo v preklade znamená biely.



Dedinu tvoria malé hlinené domčeky, ktoré často slúžia aj ako malé obchodíky so skromným výberom tovaru. Suwerwa nemá dodávky elektriny ani tečúcu vodu. Jediným verejným statkom je studňa, ktorá leží mimo dediny. Ak človek dostane smäd, musí zobrať vedro, ísť po vodu k studni, nabrať si z nej, doma ju prevariť, počkať kým vychladne a až potom ju vypiť. Medzi pocitom smädu a jeho uhasením tak uplynú aj hodiny. Dobrou alternatívou je však kokakola, jediný nápoj, ktorý sa dá zohnať v tunajších obchodíkoch. Prvé týždne nás domáce rodiny, v ktorých je šesť detí normou, pozývali na obedy, aby nás privítali a zoznámili sa s nami. Dozvedeli sme sa, že práve počet detí je spolu s veľkosťou pozemku dôležitým prejavom bohatstva a prosperity rodiny. Na obed sa väčšinou podáva kukuričná kaša ugali s mäsom alebo zeleninou. Kukurica na rôzne spôsoby – opečená kukurica, varená kukurica, kukuričná kaša, kukurica s fazuľou... Je základom jedálnička.

Ľudia si nás rýchlo získali svojou bezstarostnosťou a nenapodobniteľnou veselosťou. Každý deň ich vidíte, ako postávajú v hlúčikoch a hlasno sa smejú a zabávajú. Osamelého človeka trpiaceho smútkom či depresiou tu nenájdete.

Takto naladení dedinčania nás stále nabádali, aby sme im rozprávali o hlavných rozdieloch medzi našimi krajinami a Keňou. Priam výbuchy smiechu v nich vyvolávalo naše rozprávanie o tom, že u nás v autobusoch sa cestujúci medzi sebou väčšinou nebavia, keďže sa nepoznajú. Najmä ich rozosmievala predstava, že takto vedľa seba sedíme v autobuse aj niekoľko hodín ticho. To tu v Keni neplatí – či spolucestujúceho poznáte lepšie, len z videnia alebo vôbec, je vašou povinnosťou zahĺbiť sa s ním do debaty a nezabudnúť ani na šoféra.

 
.na škole

Naša práca na projekte spočívala vo výučbe na strednej škole a prevencii HIV vo vidieckych oblastiach. Stredná škola St. Francis je umiestnená priamo v dedine a má približne 400 žiakov. Škola sa skladá z niekoľkých plechových budov so silnými drevenými trámami. Žiaci majú povinne oblečené červeno-sivé uniformy s modrými košeľami, ktoré ostro kontrastujú s vidieckym prostredím. Deň sa pre žiakov bývajúcich na internáte začína o štvrtej ráno, keď začínajú upratovaním chodieb a čistením tried. Pred siedmou sa všetci zídu na malom školskom námestí pod kenskou vlajkou, nasleduje modlitba a tichý spev v svahilčine. Za najväčšiu cnosť sa v škole považuje disciplína. Dievčatá majú podľa školskej politiky oholené vlasy, aby ich úprava vlasov neoberala o čas venovaný štúdiu. V škole sa povinne hovorí po anglicky, dokonca aj mimo vyučovacích hodín. Chlapci majú striktný zákaz sa s dievčaťom čo i len rozprávať. Absurdne pôsobí „running policy“ – pri prechode z jednej do druhej triedy musia študenti bežať, vraj aby nemali čas na iné veci ako na učenie. Na hodinách študenti väčšinou len kolektívne opakovali slová učiteľov. Stredná škola v Keni nie je povinná a za jeden školský rok sa platí v prepočte 10-tisíc korún za rok. Školské poplatky sú tak často zdrojom smutných príbehov, keď sú žiaci vyhodení zo školy, lebo ich rodičia nedokážu platiť.

 
.s bičom na Afričanov

„Spare the rod, spoil the child,“ (ušetri palicu, pokazíš dieťa) sa v Keni rozhodne nepokladá za prežitú múdrosť. Je fakt, že zákon, ktorý v Keni vstúpil do platnosti v roku 2001, zakazoval v akejkoľvek forme bitku detí v škole. No na našej vidieckej škole je bežnou praxou nielen vidieť učiteľa prechádzať sa s gumeným bičom, ale aj mlátiť ním žiakov. Chalani ležia na zemi a dostávajú po zadku niekoľko rán pre neskorý príchod či iné previnenia proti školskej politike. Dievčatá dostávajú po otvorenej dlani. Odpoveďou na naše výčitky bolo, že je to jediný nástroj, ako zvládnuť 50-člennú triedu. Paradoxne to boli práve rodičia, ktorí na začiatku roka počas rodičovského stretnutia bičovanie na našej strednej škole odsúhlasili. Šokujúco pre mňa vždy znela odpoveď, ktorú som počul nielen od pedagógov, ale aj od samotných študentov: „My sme Afričania, nás treba biť, aby sme poslúchali.“ Naše dohováranie riaditeľom i ostatným pedagógom na tom nemohlo nič zmeniť.

 
.ako na HIV?

Popri vyučovaní bola našou úlohou prevencia HIV – v Keni je týmto vírusom postihnutých približne 7 percent obyvateľstva, pričom najvážnejšia situácia je práve v chudobných vidieckych oblastiach.

O AIDS sme prednášali stredným a základným školám. Naša lokálna organizácia nám (podobne ako mnohí učitelia) zdôrazňovala, aby sme sa vyhýbali tematike kondómu. Samotný sex bol veľkým tabu. Dôvodom bolo, aby sme práve našou prednáškou študentov nepriamo na sex nenabádali. Väčšinu nášho voľného času sme trávili na študentskom internáte a z rozhovorov bolo zrejmé, že nielenže väčšina študentov má frajerky napriek prísnemu zákazu školy, ale že sex je súčasťou ich vzťahu – ale ani o tom sa nehovorilo.

Napokon sme predsa len mohli uskutočniť prieskum medzi 400 študentmi o ich sexuálnom správaní. Z neho vyplývalo, že vyše 80 percent zo študentov už malo svoj prvý sex za sebou. Z prieskumu dokonca vyplynulo, že až 30 percent zo všetkých sexuálne aktívnych chlapcov malo viac ako jednu frajerku v tom istom čase. Až 60 percent zo všetkých chalanov nevedelo napísať ani jednu podmienku, na ktorú treba dbať pri používaní kondómu. Lokálna organizácia nám napokon po vyhodnotení dotazníka povolila rozprávať o kondómoch pred štvrtákmi. O kondómoch a ich používaní sme prirodzene hovorili ako o poslednej inštancii v takzvanej AIDS abecede: A – abstinuj, B – buď verný, C – condom (ak to nedokážeš, použi kondóm). Individuálne sme sa s nimi rozprávali i o navštívení dobrovoľného centra na vyšetrenie HIV. Centrum sa nachádzalo v neďalekom meste a zadarmo ste sa mohli dozvedieť pravdu o vašom stave. Každý o centre rozprával s veľkým rešpektom a strachom. „Tá pravda ti môže zmeniť život,“ povedal mi raz jeden študent a spýtal sa ma, či by som bol taký odvážny a išiel na test, ktorý mi v priebehu minúty môže zobrať všetky nádeje a sny. Veľa študentov malo strach. Dlhé hodiny sme sa s nimi o tom rozprávali, nikdy sme však neskúmali, koľko študentov naozaj to centrum navštívilo.

Študenti nám po večeroch na internátoch často rozprávali o svojich snoch, o tom, ako raz budú študovať a žiť v bohatej Európe, kde vedú asfaltové cesty bez dier aj do dedín. Prežiť život v Keni? Na to nepomyslel nikto.

 
.hakuna matata

Na prípravnom kurze „African easy going“ sa ešte v Európe môžete dozvedieť, ako sa Afričania nikam neponáhľajú a ako nemajú problém. Vyzbrojený týmito vedomosťami niečo také aj očakávate. No skutočnosť prekročí i tie vaše najdivokejšie predstavy o africkom „easy going“.

Pri našej práci som na začiatku potreboval zápisy o vylúčených žiakoch (respektíve žiačkach, ktoré otehotneli...). Pýtal som sa zodpovedného učiteľa, či by som ich mohol dostať. Ubezpečoval ma, že to nie je žiadny problém (hakuna matata), že mi ich donesie poobede. Prvé dni je človek ešte naivný, tak som naozaj čakal, že mi ich donesie. Samozrejme, že som poobede nič nedostal. Skúsil som na druhý deň. Dostal som rovnakú odpoveď: hakuna matata, poobede to bude. Nič sa nestalo. To som už na ďalší deň znervóznel a pripomenul som mu našu dohodu. Vraj nech sa zbytočne nerozčuľujem, veď poobede ich budem mať. Opäť nič. V ďalších dňoch som prichádzal s výčitkami a prosbami. A on vždy s chladnou tvárou, že hakuna matata, že poobede.

Pýtal som sa ho, či za tým nie je nejaký vážny problém alebo prekážka, ktorú nevidím a pre ktorú nemôže pomerne nenáročnú úlohu splniť. Opäť – hakuna matata, všetko bude poobede. Bol zrejme naozaj presvedčený, že to poobede prinesie, ale potom sa niekde zarozprával, niekoho stretol alebo len tak sedel a pozeral sa.... Mimochodom, bolo veľmi fascinujúce sledovať, ako títo ľudia dokážu hodiny len tak sedieť na tráve a pozerať sa. Pritom sa nezdali unudení. Jednoducho sa nikam nenáhlili a užívali si bezstarostné dlhé chvíle. Tie zápisy som napokon nedostal...

Vtipné boli aj pracovné stretnutia. Dohodnete sa s desiatimi ľuďmi, že sa s nimi stretnete kvôli vášmu projektu o tretej poobede. O tretej však nikto nepríde. Čakáte hodinu, stále nikto. Okolo siedmej večer prídu prví bez akéhokoľvek vysvetlenia či ospravedlnenia, ako keby ste sa ani nedohodli. Keď na niekoho čakáte dlho, zavoláte mu, on vám povie, že o päť minút je u vás. To v ich reči znamená len toľko, že v tej chvíli ešte vôbec nevie, či vôbec príde. Často napokon nepríde vôbec a ani nedá vedieť, že nepríde. Tak vyzerá aj vybavovanie akýchkoľvek organizačných záležitostí v meste. Vybavenie jednej úlohy z piatich je pomerne úspešný deň, ale to sa podarí len málokedy. Všade treba hrozne dlho čakať, keďže niet nikoho, kto by sa „európsky“ ponáhľal. Pomaly vás to pohltí a všade si beriete so sebou knihu alebo noviny, aby ste boli vyzbrojený na nekonečné čakanie. A ku koncu dňa vás už nebude baviť ani čítať, len tak africky sedieť a pozerať sa. Veď hakuna matata.

.gabriel Machlica

Autor je ekonóm, v Keni pracoval v rámci projektu rozvojovej pomoci Glen.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite