Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Filharmonické metamorfózy

.andrej Šuba .časopis .hudba

V októbri si Slovenská filharmónia slávnostným koncertom pripomenie 60. rokov svojej existencie. História „starej dámy“ slovenskej hudby, ktorá je momentálne pre rekonštrukciu Reduty bez strechy nad hlavou, je zrkadlom nášho vzťahu ku kultúre.

Hoci sa deväťdesiatročný Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, šesťdesiatročná Slovenská filharmónia a vlastne i štyridsaťročná Štátna filharmónia Košice môžu zdať veteránmi, rodokmene známych európskych orchestrov siahajú oveľa hlbšie do minulosti. Napríklad Londýnska filharmónia existuje od roku 1813, Viedenskí filharmonici od roku 1842, pričom obidve telesá sa sformovali ako profesijné združenia hudobníkov. Po príklady ale netreba chodiť až tak ďaleko – Filharmónia v Budapešti vznikla v roku 1853, o štyridsaťtri rokov neskôr dirigoval prvý koncert Pražskej filharmónie Antonín Dvořák. V porovnaní s týmito centrami bola multinacionálna Bratislava (vtedy Pozsony, Pressburg) síce nepochybne kultúrnym a hudbymilovným, no predsa len provinčným mestom. Legendárny mahlerovský dirigent Bruno Walter, ktorý v Bratislave strávil rok na začiatku kariéry, spomína na operný súbor mestského divadla okolo prelomu storočia ako na skromný. Aj Bartókov priateľ, skladateľ a dirigent Alexander Albrecht, ktorý opäť pozdvihol upadajúci Cirkevnohudobný spolok (Kirchenmusikverein), pôsobiaci pri Dóme sv. Martina, mal ešte v 20. rokoch 20. storočia k dispozícii väčšinou nadšených amatérov. 
.hudba a politika
„Do roku 1918 nemožno hovoriť o slovenskom hudobnom živote, hoci v niekoľkých mestách Slovenska bola snaha vytvoriť niečo ako hudobné stredisko. Ale všetka práca s tým spojená sústredila sa okolo činnosti ochotníkov a preto nemohla v kultúre slovenskej zanechať hlbšiu brázdu,“ píše v roku 1947 v knihe Slovenská hudba Zdenka Bokesová. Vznik slovenského orchestra bol preto jednou z ambícií najskôr jednotlivcov či skupín, neskôr i kultúrnej politiky štátu. „Ochotnícka“ Slovenská filharmónia, existujúca v rokoch 1920 – 1938, ani Bratislavský symfonický orchester z hráčov opery neboli trvalým riešením. Požiadavky na systematickú profesionálnu prácu naplnil v roku 1939 až Orchester Radiojournalu, predchodca dnešného Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Idea Slovenskej filharmónie, ktorej Prípravnému výboru predsedal skladateľ Eugen Suchoň a pôsobil v ňom i dirigent Ľudovít Rajter, musela počkať až do decembra roku 1948, keď bola ustanovená zákonom Slovenskej národnej rady. No ani potom veci nenapredovali rýchlo:„... na recepcii u maďarského konzula som informoval povereníka Laca Novomeského o činnosti Prípravného výboru SF, o ťažkostiach s bytmi, orchestrom, s umiestnením SF. Dostal som prísľub, že zakročí...“ spomínal neskôr Suchoň. Novomeský zakročil a na slávnostnom koncerte 27. októbra 1949 v historickej budove SND pod taktovkou Rajtera o. i. povedal:„Sama existencia takéhoto telesa hudobných skladateľov pozoruhodné skladby nevytvára. Ale nerastú hudobní skladatelia a netvoria sa pozoruhodné diela hudobné, keď takéhoto telesa nieto.“ Prvé dekády existencie orchestra boli skutočne naplnené hudbou slovenských skladateľov (samozrejme i z ideologických dôvodov), dnes je ich zastúpenie, bohužiaľ, skôr symbolické. Nejde však len o problém inštitúcie, ale o celospoločenskú absenciu záujmu o domáce umenie, a to i v prípade adorovaných klasikov slovenskej hudby. Keď ich hudba až na malé výnimky neznie, ako sa dozvieme, či dielo Albrechta, Trnavského, Moyzesa alebo Suchoňa patrí definitívne do histórie alebo je stále živou hodnotou?

.apoštoli klasiky
 „Zrazu boli na papieri tri veľké symfonické orchestre. Obecenstvo, ktoré bolo vtedy odkázané na kultúru servírovanú „live“, si lámalo hlavu nad zvláštnym fenoménom. Či išli na koncert jedného, druhého alebo tretieho telesa, videli takmer tie isté tváre. […] Povrávalo sa, že boli naničhodníci, ktorí vrzúkali, fúkali alebo tĺkli ráno v rozhlase, poobede na skúške vo filharmónii a večer v divadle,“ spomína na začiatky orchestra huslista, karikaturista a vtipný glosátor sveta hudby Viliam Kořínek. Šťastím začínajúceho orchestra bolo, že v Bratislave našiel na tri roky azyl vynikajúci český dirigent Václav Talich, ktorý bol doma za kultúrne aktivity počas Protektorátu nespravodlivo obvinený z kolaborácie s Nemcami. Jeho kolegom sa stal Ľudovít Rajter, žiak legendárneho dirigenta Clemensa Kraussa a Karajanov spolužiak z Viedne. V tom čase mal už za sebou úspešné pôsobenie s orchestrom Maďarského rozhlasu, čestný doktorát z College of Music v New Yorku a post šéfdirigenta Symfonického orchestra Československého rozhlasu. Je paradoxné, že orchester i slovenská hudba dosiahli neuveriteľný progres vďaka ľuďom, ktorých režim podozrieval z kolaborácie a „buržoázneho nacionalizmu“. Adrian Rajter spomína, ako mal jeho otec toto obvinenie, vďaka ktorému bol istý čas i uväznený a nemohol dirigovať, celý život odložené v obálke s názvom Z ťažkých časov. „Každý pracoval s nadšením, čo sa odzrkadľovalo na našich výkonoch, hoci pracovné podmienky boli vtedy neporovnateľne horšie ako dnes. […] Dnes toto nadšenie na našich filharmonikoch nevidím,“ stanovil aktuálnu diagnózu prvého orchestra na sklonku kariéry profesor Rajter, ktorý s ním bol spätý 30 rokov a nazval ho svojím životným dielom. Tretím kľúčovým dirigentom sa od 60. rokov stal Ladislav Slovák, ktorý poznal tradície albrechtovského Kirchenmusivereinu, bol Talichovým žiakom a odchovancom ruskej školy svetoznámeho Jevgenija Mravinského. Kultivovaný a elegantný Rajter a temperamentný, emocionálny Slovák, obidvaja neúnavní perfekcionisti, etablovali mladý orchester v nasledujúcich dvoch dekádach v hudobnom svete. O tom, že to stále nebolo ľahké, svedčí Slovákov citát: „Na Západe som obdivoval vysokú úroveň technickej pripravenosti […] Toto je, prirodzene, motivované hmotnou zainteresovanosťou. Taká dokonalosť nám chýba a prial by som si ju. […] Z ľudského a umeleckého hľadiska ma na Západe uspokojovala úcta a rešpekt, s ktorými som sa stretal. U nás je na škodu umenia prílišná familiárnosť, nedostatok vnútornej úcty k umeleckým hodnotám.“
.nástup vo veľkom štýle 
V roku 1957 účinkovala Slovenská filharmónia prvýkrát v zahraničí a odvtedy rýchlo pribúdali ďalšie hosťovania. Ani kritici za Železnou oponou nešetrili chválou: „...interpretácia sa vyznačovala precíznosťou a zvukovou sviežosťou.“ Možno sa tiež dočítať, že teleso „sa môže merať s každým elitným orchestrom.“ Filharmonici účinkovali na prestížnych festivaloch, koncertovali s dirigentmi ako Abbado, Celibidache alebo Järvi či sólistami formátu Emila Gilelsa alebo Gidona Kremera. Fenomenálny Kremer u nás účinkoval vďaka riaditeľovi Slovenskej filharmónie muzikológovi Ladislavovi Mokrému niekoľkokrát – i v čase, keď bol v Rusku v nemilosti. Mokrý, ktorý stál na čele Filharmónie od roku 1968 do začiatku 90. rokov, sa často spomína ako najvýraznejšia osobnosť v tejto funkcii. „Keď vošiel do sály alebo bol v lóži, orchester úplne zmenil zvuk,“ spomína s rešpektom dlhoročný violončelista Slovenského komorného orchestra Juraj Alexander. Súbor huslistu Bohdana Warchala pribudol do Slovenskej filharmónie v roku 1960 a pre svoje výnimočné kvality sa rýchlo stal exkluzívnym exportným artiklom.  V tom období vzniklo aj množstvo nahrávok – pre domáci Opus, ale i licencovaných. Veci sa začali komplikovať, keď vďaka „zásahu zhora“ nahradil v roku 1982 vynikajúceho českého dirigenta Libora Pešeka Rus Vladimir Verbickij. Pešek, dodnes milovaný publikom i orchestrom, zakrátko úspešne vstúpil na svetovú hudobnú scénu v Anglicku, Verbickij po dvoch rokoch zo Slovenska odišiel. Novú nádej symbolicky reprezentovali koncerty po zmene režimu s Yehudi Menuhinom a Rafaelom Kubelikom. Výraznú dirigentskú osobnosť na vrchole kariéry, rešpektovanú i v zahraničí, získala Filharmónia roku 1991 v Ondrejovi Lenárdovi. Hudobníci sa s ním však napokon rozlúčili „referendom“, pretože im údajne hovoril do politického presvedčenia. To bolo iste ľudsky nepríjemné, no roky bez šéfa či nepríliš inšpirujúci Vladimír Válek ich v kvalite neposunuli. 
.slovenská filharmónia dnes
Napriek tomu, že oficiálnym dôvodom odchodu svetoznámeho Jiřího Bělohlávka boli nezhody s ministerstvom, jeho bratislavské pôsobenie (2003/2004) bolo také neuveriteľné, že ho s odstupom času trochu podozrievam, že si u nás len krátil čas pred prijatím postu na čele renomovaného BBC Symphony Orchestra. Veď túto „epizódku“ nemožno nájsť ani v jeho oficiálnom životopise. No aj tých niekoľko koncertov, ktoré dirigoval, predstavovalo hudobné sviatky. V roku 2005 sa riaditeľom Slovenskej filharmónie stáva uznávaný klavirista Marian Lapšanský. Deklaroval ťažiskový záujem o orchester a zanedlho Slovenskú filharmóniu z jeho vôle opustili Moyzesovo kvarteto a súbor starej hudby Musica aeterna. Podľa jeho vyjadrenia išli ušetrené prostriedky na zvýšenie platov hudobníkov, čo bolo určite potrebné, no najmä Aeterna sa napriek svojmu renomé dostala do existenčných problémov a dnes možno povedať, že strata zázemia jej jednoznačne poškodila. Asi by som dosť váhal, keby som mal povedať, či sa toto ochudobnenie slovenského hudobného života vyvážilo novou kvalitou orchestra, ktorý je, paradoxne, zložený z mnohých vynikajúcich hudobníkov. Tí sa však po dvoch rokoch škrípajúcej spolupráce nerozišli v dobrom ani s dirigentom Petrom Ferancom, ktorý už má nové angažmá v Rusku. Vzťah orchester – dirigent určite patrí medzi interné záležitosti umeleckej prevádzky, no pred dverami Reduty nečaká netrpezlivo Abbado ani Simon Rattle, preto mohol byť rozchod korektnejší. Feranec na otázku, či ešte plánuje s Filharmóniou spoluprácu, odpovedal lakonicky: „Nie.“ Dobrou správou je, že orchester začal opäť nahrávať, no len pre propagačné potreby. Podľa slov riaditeľa sú problémom autorské práva, ktoré by musel hráčom niekto zaplatiť. Pri súčasnej situácii v nahrávacom priemysle, keď sa majú problém predať aj oveľa známejšie telesá, však táto predstava pôsobí dosť mimo reality. Oveľa sľubnejšie sú záznamy koncertov na internetovej stránke inštitúcie i na www.classiclive.com, kde sa filharmonické koncerty objavili vedľa Viedenských symfonikov a niektoré mali skutočne vysoké hodnotenia. Internet je súčasne prostriedkom, ako sa Slovenská filharmónia, ktorá z organizačných i finančných dôvodov už mimo sídla takmer neúčinkuje (výnimkou sú zahraničné hosťovania), môže stať z bratislavskej opäť slovenskou. V tomto kontexte nie je možné nespomenúť, že dlhoročné  ignorovanie orchestra zo strany STV je úplne absurdné. Pre porovnanie si stačí občas zapnúť 2. program Českej televízie. Sympatickým projektom sú i koncerty pre mladé publikum, atraktívnejšou by mohla byť dramaturgia a opatrnejším výber niektorých sólistov (naopak hudobníci ako klavirista Miki Škuta alebo violončelista Jozef Lupták by rozhodne nemali zostávať pred dverami Reduty). Ako vidí v jubilejnej sezóne Slovenskú filharmóniu profesor Lapšanský? „Slovenská filharmónia má obrovský až prekvapujúci umelecký potenciál, čo potvrdzujú najmä zahraniční dirigenti, ktorí sem chodia pracovať. [...] vie pod veľmi dobrým vedením podať výkon, ktorý je porovnateľný s veľkými a oveľa vyššie postavenými a lepšie vybavenými orchestrami. No potrebuje na to dirigenta, ktorý príde skutočne s veľmi jasnou koncepciou a dokáže ju v krátkom čase maximálne zrealizovať.“ Až čas ukáže, či Francúz Emmanuel Villaume, ktorého doterajšie bratislavské účinkovania boli prijaté s nadšením, takým šéfdirigentom bude.  


_______________________________________________________________________________
Nekonečný príbeh Reduty
Eugen Suchoň spomína, ako sa bratislavskú Redutu, využívanú ako kino, školu, plesovú sálu a sídlo rôznych spolkov, nedarilo pre potreby Filharmónie získať ani po nekonečných schôdzach a komisiách. Reprezentatívnu neoslohovú budovu s kvalitnou akustikou, postavenú medzi rokmi 1913 až 1919 na mieste bývalej tereziánskej sýpky, sa nakoniec získať podarilo a odvtedy sa začína epopeja jej rekonštrukcií. Postupné úpravy prebiehali od konca 40. rokov až do roku 1968, no už v 80. rokoch sa objavil návrh na ďalšiu zásadnú prestavbu, ktorú však neodobril Pamiatkový úrad. V roku 1999 vtedajší riaditeľ Slovenskej filharmónie Jozef Tkáčik avizoval, že budova je pripravená na rekonštrukciu. Prebehlo však ďalších 10 rokov, až sa musela Filharmónia po dvoch rokoch v provizóriu v jubilejne sezóne napokon chvatne vysťahovať po alarmujúcom posudku statika. V súčasnosti sa filharmonické koncerty konajú v historickej budove SND, ale i v Slovenskej národnej galérii či novej koncertnej sieni Dvorana na VŠMU. Čo ponúkne nová Reduta? „Zdanlivo to, čo doteraz, no s oveľa väčším komfortom pre hudobníkov i publikum. Reduta bola vždy viacúčelová budova a tieto funkcie bude plniť i naďalej. Budú sa tu konať rôzne spoločenské podujatia, preto tu bude napríklad kompletné vybavenie pre kongresy vrátane tlmočníckych zariadení, výsuvné hydraulické pódium, sála sa bude dať viac členiť. Preto sme iniciovali skúšobnú miestnosť pre orchester v podzemí, aby sa neblokovala hlavná sála,“ povedal o prvej generálnej rekonštrukcii od vzniku budovy riaditeľ Marian Lapšanský. Kto videl niekedy nevľúdnu dirigentskú miestnosť a ponuré priestory pre hudobníkov či chátrajúcu štukovú výzdobu, určite bude súhlasiť, že budova i náš prvý orchester si rekonštrukciu Reduty zaslúžia. Ostáva dúfať, že sa nejakým zázrakom ešte podarí eliminovať otrasy električkovej trate, pre ktorú sa v budove už dlhší čas nenahráva a sú citeľné i pri koncertných produkciách. 

_______________________________________________________________________________
Na vlastné uši
… si možno Slovenskú filharmóniu vypočuť na Slávnostnom koncerte k 60. výročiu vzniku 27. 10. v historickej budove SND, kde sa ako sólista v Čajkovského Koncerte pre klavír a orchester G dur predstaví Marian Lapšanský. Pod taktovkou Petra Altrichtera symbolicky zaznejú aj suita Alexandra Moyzesa Dolu Váhom a Dvořákova 8. symfónia. Za dverami je i festival Bratislavské hudobné slávnosti (20. 11. – 6. 12.), ktorý raz za rok prináša možnosť vychutnať si hviezdnych sólistov a orchestre, za ktorými treba inak vycestovať do Prahy, Viedne či Budapešti. Medzi najväčšie hviezdy budú patriť maestro Lorin Maazel a Philharmonia Orchestra, čarodejník zo sveta starej hudby Jordi Savall, no zaujímavá bude určite i slovenská premiéra skladby Paula McCartneyho Ecce Cor meum pod taktovkou Andrewa Parrotta. BHS ponúknu to najlepšie i zo slovenského umenia – fenomenálnu opernú speváčku Editu Gruberovú, vynikajúcich klaviristov Jakuba Čižmaroviča a Magdalénu Bajuszovú, súčasnú hudbu v podaní Quasars Ensemble i poctu Hummelovi od Solamente naturali huslistu Miloša Valenta. A samozrejme Slovenskú filharmóniu. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.andrej Šuba .časopis
.diskusia
.neprehliadnite