Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Válek

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Pokúšam sa (opäť) prečítať rozhodujúcu časť slovenskej literatúry a podať o tom správu. Túto diagnostiku som si nazval Prípad (slovenská) literatúra, nadväzujúc na inšpiratívny seriál voľakedajšej Revue svetovej literatúry. No a kým začať, ak nie Miroslavom Válkom, ktorého dielo je uzavreté, a zároveň sa stále otvára neustálym otázkam.

Miroslav Válek (1927 – 1991) bol v poézii dieťaťom päťdesiatych rokov, ako zrelý muž sa zabýval v šesťdesiatych rokoch a svoj tragický osud básnika dovŕšil v rokoch sedemdesiatych. Zároveň treba povedať, že všetky tie obdobia nielen trpne prijímal, ale aj aktívne vytváral. Básnická cesta Miroslava Válka je famózna. Štyri básnické opusy, ktoré vydával vždy v rozpätí dvoch rokov (Dotyky, 1959 – Príťažlivosť, 1961 – Nepokoj, 1963 – Milovanie v husej koži, 1965) predstavujú obdivuhodnú celistvosť, hoci s dramatickými zmenami a búrlivými obratmi. A potom vyše desaťročná pauza – a po nej Slovo. A ako postskriptum dva dôvetky – Z vody a Obrazáreň. 
.oslovovanie slova
Prvú zbierku Dotyky vydal hotový básnik. Mal už 32 rokov a v poézii sa nepotreboval ničomu učiť. Ale aj tak je tento debut daňou uplynulému poetizmu a sentimentalizmu, ktorý zaznieval z rôznych strán (jeseninovská z Východu či verlainovská zo Západu). A hoci mu v jednej básni prší „dážď bez melanchólie“, rytmika jednotlivých čísel sa mení na „bubnovú paľbu melanchólie“. Sú to verše plné sociálneho súcitu voči ostrakizovaným ľuďom. S týmto súcitom sa rozlúčil veršom: „Po smrti budete mať všetci krásny hrb.“ Zbierka Príťažlivosť predstavuje prvú ruptúru vo Válkovom citovom zemepise. Súcit a sentiment nahradila imaginácia a extáza. Zaznievajú neľútostné otázky a rovnaké odpovede: „A čo je človek? Bublina. / Ďalší pán na holenie, moja poklona.“ Interiér Válkovej obrazotvornosti sa začína zapratávať, interiér Válkovej empatie sa začína vyprázdňovať: „Nebo už bolo prázdne / a čisté ako soľnička.“ Definitívny odklon od poetistických dotykov so svetom ponížených sa odohral v knižke Nepokoj. Nie je to však ani tak nepokoj ako určitá apatia, ktorá raz susedí s racionalizmom, inokedy s hľadaním rovnováhy. Ale Válkova Rovnováha má bližšie k váhaniu ako k rovnosti. Názov Elementárna báseň by mohol stáť nad väčšinou básnických čísel tejto zbierky: „Tak sme teda bez nebíčka. Hurá!“ Je v tej rezignácii ešte veľa horkosti a trpkosti z poznania. Človek je už „hlúpy počtárik.“ Nastupuje irónia, sarkazmus, skepsa, dekonštruktívny postoj k skutočnosti. Ešte aj Sentimentálne Vianoce sú bez akejkoľvek citovej účasti: „Siroty mrznú po stovkách jak vrany.“ Po tejto spŕške štylisticky vybrúseného slovného jedu ešte aj exaltované zvolanie: „Človek je večný!“ pôsobí ako paródia. V tejto zbierke nachádzame aj Odstraňovanie sôch, jednu z najznepokojivejších básní slovenskej poézie. Vonkajšia téma je čitateľná: odstraňuje sa socha činiteľa, ktorý je v nemilosti (Stalin) a lyrický aktér básne nahmatá na mieste svojho srdca „niečo ako kameň ťažké a studené“. A v tom okamihu spoznáva: „Odstraňovanie sôch sa začína!“
.napínanie slova
O dva roky neskôr vydáva Válek svoju najlepšiu, najkompaktnejšiu, najexplozívnejšiu zbierku Milovanie v husej koži. Je to podľa mňa jedna z najúžasnejších knižiek slovenskej poézie vôbec. Explózia básnických obrazov, ohňostroj metafor, mnohovrstevnatosť, ktorej každú chvíľu hrozí zrútenie sa do seba, a predsa verše také priezračné a zrozumiteľné: „Ako keď prší.“ Válek sa podujíma konštruovať a dekonštruovať rozbitý svet istôt, keď ešte aj Kennedyho smrť otriasa jeho (ne)vierou v človeka. „Vesmír je prázdny!“ kričí a inde iba rezignovane hovorí: „Každá báseň má svoj čas, / ale čas básne je kratší, než si myslíš.“ V tejto slovesnej erupcii však naťahuje čas básne na škripec pripomínajúc tak obdobu Dalího tekutých hodín. A uprostred tej neviery, posmechu, áno, aj cynizmu, sa zrazu ozve číre a bezbranné: „Si bežcom, ktorý má pod košeľou líščie mláďa.“ Nepoznám v slovenskej poézii veľa takých čistých, zložitých, a zároveň prostých básní, ako je napríklad Len tak či Óda na Angeliku z tejto knihy.
.zneužitie slova
Po tejto erupcii nastalo vyše desať rokov mlčania. Pravda, Válkove básne ďalej vychádzali v zobraných dielach ako Štyri knihy nepokoja či Zakázaná láska, ktorá musela iritovať vtedajší stranícky establishment jednak provokatívnym názvom, ktorý by inému autorovi neprešiel, a jednak „necudnými“ obrázkami Albína Brunovského, ktoré by inému výtvarníkovi neprešli. A potom Válek vydal Slovo, knihu, ktorá mnohými otriasla a zatriasla. Aj vizuálne ohyzdná kniha dodnes vzbudzuje akúsi vnútornú hanbu u všetkých tých, čo Válka milujú. V tejto súvislosti sa hovorí o tom, že Válek bol kontroverzný človek. Vôbec nie: bol rovnaký schizofrenik v schizofrenickej dobe ako ostatní. Ibaže bol na vyššom poste a viac na očiach. Keď píše Mináč o ňom, že „od prvého verša je Válek básnik politický,“ nevzťahuje sa to iba na Slovo, ale na celú jeho tvorbu. V debute bol politický svojím proletárskym cítením, v ďalších zbierkach sa nemohol zvliecť z kože aktéra, ktorý spoluvytváral spoločenskú klímu tej doby. Nebola to husia koža, ale  – ....vlčia? Dodnes v mnohých vibruje otázka: Prečo to napísal? Musel? Chcel? Osobne si myslím, že to bola Válkova sebaobrana, zúfalý čin v časoch, keď cítil, že je zraniteľný a odstrániteľný. Autora, ktorý nadpíše svoje dielo venovaním Komunistickej strane, ktorá ma učí byť človekom (aj keď v básni toto konštatovanie ironizuje otáznikom na konci), nemôže len tak niekto odpísať. Zároveň možno Válek účtuje so svojím racionalizmom, ktorý možno časom nadobúda povahu cynizmu alebo straty citlivosti – ale aj voči sebe. Jednoducho neľútostne účtuje so sebou, akoby hovoril – nemôžem písať iné verše, než aký život žijem... A do tretice – priepasťou medzi brilantnou slovesnou prácou a obsahom demonštruje svoju nevieru v slovo, poéziu: veď slovo je v podstate schopné prostituovať sa, a to aj elegantne a malebne. Skladba samotná je kvalitatívne nevyrovnaná, je zmesou banalít a fráz a rýdzej imaginácie: „slová a slová / spŕšky banalít.“ Nepochybne budú budúce generácie čítať Slovo celkom inak ako my. Dobové odpadne, ostatne poetické. A toho je aj v tejto poézii dosť. Válek jednoducho nedokázal napísať slabú báseň.
Takmer vzápätí po Slove vydáva cyklus Z vody (dá sa čítať ako Zvody), kde jediný verš znie ako výkrik: „Dajte mu pokoj, už ho zlomili.“ Ak budeme čítať (a odsudzovať) Slovo, mali by sme ho vždy čítať s touto knihou, ktorá je jeho pendantom. Definitívnym zavŕšením Válkovej básnickej drámy je Obrazáreň, ktorá má 9 sonetov (podobne ako má 9 častí Slovo). Básnikov kruh sa uzatvára. Opäť je to „zafúľaný učeň múz“, opäť sa vracia k sentimentu a melanchólii, obohatenej o poznanie zrelého muža. Opäť sa ľutuje, opäť je tam sebasúcit až na hranici gýču. 
Miroslav Válek je veľký básnik. Veľký aj chybami a kazmi vo svojom živote. Bol nepochybne veľký konštruktér a stratég, čo sa v rovine politickej môže čítať ako manipulátor. Patrí k tomuto národu viac ako iní: ukazuje nám našu veľkosť i malosť, heroickosť i tragickosť.
„Premiestňujme sa!“
„Chcel by som letieť na juh tvojho srdca.“
„Tráva vie, po čom býva krv.“
„nočné mlyny básnikov sa krútia.“
„Zastavte jazdca za vlastným tieňom!“
„Človek je vlastne vždy tesne pred smrťou...“
„...a nikto nevie, čo je poézia.“
„Každý nech je pripravený na cestu.“
„Vstúp do vecí a povedz, čo si videl!“
„Láska nás z čistej vody uživí.“
„Vy, rohaté a parohaté veci, preč!“
„...kto báseň zradil, už ju nezíska...“
„Len obyčajné je obrazné.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite