.decembrová Konferencia OSN o klimatických zmenách by mala byť vyvrcholením dva roky trvajúcich medzinárodných rokovaní o novej globálnej zmluve, ktorej cieľom je riešiť príčiny a následky emisií skleníkových plynov.
.sternove dôvody
Dôvodov na akciu je vraj viac ako dosť. Jeden z účastníkov oboch konferencií, profesor ekonómie a autor takzvanej Sternovej správy o klimatických zmenách pre britskú vládu Nicholas Stern to vo svojom článku Naša nízkouhlíková budúcnosť zhrnul takto: „Z finančnej krízy by sme si mali odniesť ponaučenie, že pokiaľ sa ignorujú riziká, sú konečné dôsledky zákonite horšie. Ak nezačneme hneď bojovať s emisným tokom skleníkových plynov, bude ich množstvo v atmosfére naďalej rásť a to sťaží a predraží budúce opatrenia. Iné verejné výdavky sa dajú odložiť, ale otáľanie s krokmi proti klimatickým zmenám je vysoko riskantnou a vysoko nákladnou možnosťou.“
Ak bude, podľa Sterna, svet pokračovať v spaľovaní fosílnych palív alebo rúbaní pralesov, mohla by koncentrácia CO2 v ovzduší dosiahnuť do konca storočia hodnotu 750 ppm (častíc na milión), čo by vraj znamenalo zvýšenie globálnej priemernej teploty o 5°C.
„Aby sme sa vyhli rizikám, ktoré by boli výsledkom rastu priemernej globálnej teploty o viac ako 2°C (intenzívnejšie záplavy a suchá, zvýšená hladina oceánov a následná mohutné presuny obyvateľstva), musíme znížiť koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére pod 450 ppm,“ píše Stern.
.všeobecná zhoda?
Spomínané dva stupne Celzia (o toľko by sa pri súčasnom tempe vypúšťania škodlivín mala zvýšiť teplota do roku 2050) boli leitmotívom celej konferencie a azda najviac rezonovali v treťom diskusnom paneli s názvom Politika klimatických zmien a energetická bezpečnosť, ktorého moderátorom bol bývalý nemecký minister zahraničia a líder Zelených Joschka Fischer. Zúčastnení s plánom buď nadšene súhlasili a vyzývali na spojenie celého sveta (dánska ministerka pre klímu a energiu Connie Hedegaard, bývalá japonská ministerka životného prostredia Yuriko Koike), reptali na Západ, ktorý vraj všetko spôsobil, a teraz to má napraviť (bangladéšsky minister životného prostredia a lesov Mohammed Hasan Mahmud) prípadne neurčito zahmlievali, ale zároveň šírili nádej v lepšiu budúcnosť (David Sandalow z amerického ministerstva energetiky, Pan Jiahua z čínskeho Výskumného centra pre udržateľný rozvoj).
Vo vzduchu lietali desiatky miliárd dolárov, ktoré by celá snaha o zabrzdenie rastu teploty vyšla, avšak málokto mal chuť odpovedať na Fischerom niekoľkokrát položenú otázku „kto by mal byť tým, kto to celé zaplatí?“
.hriešnici a spasitelia
Vcelku zaujímavá, avšak nie veľmi strhujúca diskusia panelistov (zjavné to bolo najmä v prvom paneli s názvom Veda a etika globálneho otepľovania, ktorý moderoval profesor Kolumbijskej univerzity Jeffrey Sachs) sa vystupňovala vo chvíľach, keď sa začalo hovoriť o zodpovednosti za súčasný stav klímy a niektorí diskutujúci začali používať pojmy, známe skôr z oblasti náboženstva.
Dojem akéhosi náboženského zhromaždenia upevňovali aj reči o nádeji vkladanej do čerstvého držiteľa Nobelovej ceny za mier Baracka Obamu (Sachs), temné proroctvá (princetonský profesor Peter Singer) či extatické prejavy (Katherine Richardson z Kodanskej univerzity), dopĺňané vyznaniami niektorých novinárov, že nepíšu tak, ako by mali a ich otázkami, ako sa zlepšiť.
Takéto otázky však boli zbytočné. Stačilo sa započúvať do kľúčových slov, ktoré na konferencii zazneli: vina, okamžitá akcia, nemôžeme čakať, obrovská zodpovednosť, posledná šanca, nádej na záchranu ľudstva, naliehavý, konať alebo zomrieť.
Miernych skeptikov by však oveľa viac ako návod na to, ako písať o otepľovaní, určite potešila diskusia, na ktorej by sa okrem predstaviteľov klimatického mainstreamu zúčastnili aj ľudia s inými názormi. Pôsobilo by to menej nábožensky a dôveryhodnejšie.
.sternove dôvody
Dôvodov na akciu je vraj viac ako dosť. Jeden z účastníkov oboch konferencií, profesor ekonómie a autor takzvanej Sternovej správy o klimatických zmenách pre britskú vládu Nicholas Stern to vo svojom článku Naša nízkouhlíková budúcnosť zhrnul takto: „Z finančnej krízy by sme si mali odniesť ponaučenie, že pokiaľ sa ignorujú riziká, sú konečné dôsledky zákonite horšie. Ak nezačneme hneď bojovať s emisným tokom skleníkových plynov, bude ich množstvo v atmosfére naďalej rásť a to sťaží a predraží budúce opatrenia. Iné verejné výdavky sa dajú odložiť, ale otáľanie s krokmi proti klimatickým zmenám je vysoko riskantnou a vysoko nákladnou možnosťou.“
Ak bude, podľa Sterna, svet pokračovať v spaľovaní fosílnych palív alebo rúbaní pralesov, mohla by koncentrácia CO2 v ovzduší dosiahnuť do konca storočia hodnotu 750 ppm (častíc na milión), čo by vraj znamenalo zvýšenie globálnej priemernej teploty o 5°C.
„Aby sme sa vyhli rizikám, ktoré by boli výsledkom rastu priemernej globálnej teploty o viac ako 2°C (intenzívnejšie záplavy a suchá, zvýšená hladina oceánov a následná mohutné presuny obyvateľstva), musíme znížiť koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére pod 450 ppm,“ píše Stern.
.všeobecná zhoda?
Spomínané dva stupne Celzia (o toľko by sa pri súčasnom tempe vypúšťania škodlivín mala zvýšiť teplota do roku 2050) boli leitmotívom celej konferencie a azda najviac rezonovali v treťom diskusnom paneli s názvom Politika klimatických zmien a energetická bezpečnosť, ktorého moderátorom bol bývalý nemecký minister zahraničia a líder Zelených Joschka Fischer. Zúčastnení s plánom buď nadšene súhlasili a vyzývali na spojenie celého sveta (dánska ministerka pre klímu a energiu Connie Hedegaard, bývalá japonská ministerka životného prostredia Yuriko Koike), reptali na Západ, ktorý vraj všetko spôsobil, a teraz to má napraviť (bangladéšsky minister životného prostredia a lesov Mohammed Hasan Mahmud) prípadne neurčito zahmlievali, ale zároveň šírili nádej v lepšiu budúcnosť (David Sandalow z amerického ministerstva energetiky, Pan Jiahua z čínskeho Výskumného centra pre udržateľný rozvoj).
Vo vzduchu lietali desiatky miliárd dolárov, ktoré by celá snaha o zabrzdenie rastu teploty vyšla, avšak málokto mal chuť odpovedať na Fischerom niekoľkokrát položenú otázku „kto by mal byť tým, kto to celé zaplatí?“
.hriešnici a spasitelia
Vcelku zaujímavá, avšak nie veľmi strhujúca diskusia panelistov (zjavné to bolo najmä v prvom paneli s názvom Veda a etika globálneho otepľovania, ktorý moderoval profesor Kolumbijskej univerzity Jeffrey Sachs) sa vystupňovala vo chvíľach, keď sa začalo hovoriť o zodpovednosti za súčasný stav klímy a niektorí diskutujúci začali používať pojmy, známe skôr z oblasti náboženstva.
Dojem akéhosi náboženského zhromaždenia upevňovali aj reči o nádeji vkladanej do čerstvého držiteľa Nobelovej ceny za mier Baracka Obamu (Sachs), temné proroctvá (princetonský profesor Peter Singer) či extatické prejavy (Katherine Richardson z Kodanskej univerzity), dopĺňané vyznaniami niektorých novinárov, že nepíšu tak, ako by mali a ich otázkami, ako sa zlepšiť.
Takéto otázky však boli zbytočné. Stačilo sa započúvať do kľúčových slov, ktoré na konferencii zazneli: vina, okamžitá akcia, nemôžeme čakať, obrovská zodpovednosť, posledná šanca, nádej na záchranu ľudstva, naliehavý, konať alebo zomrieť.
Miernych skeptikov by však oveľa viac ako návod na to, ako písať o otepľovaní, určite potešila diskusia, na ktorej by sa okrem predstaviteľov klimatického mainstreamu zúčastnili aj ľudia s inými názormi. Pôsobilo by to menej nábožensky a dôveryhodnejšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.