V časoch komunistických bol za takzvanú protištátnu činnosť odsúdený aj väznený. Píše po maďarsky. Okrem iných cien získal aj tú najprestížnejšiu: Kossuthovu. V češtine mu vyšli romány Návštěva havrana a Okrsek Sinistra, prednedávnom druhé, doplnené vydanie poviedkovej zbierky Návrat k sově. Svet a ľudia v ňom nerozoznievajú v Bodorovej duši strunky veselé, nežné, optimistické. Práveže tie opačné. Píše zvláštne poviedky, z vidieckeho prostredia, z periférie, krátke, ponuré, o obyčajných dňoch, do ktorých vsiakne nezvyčajná ruptúra, poviedky schopné zachytiť tie čudesné okamihy, keď sa navonok toho priveľa nedeje, ale vnútri sa hýbu zemské kryhy, prípadne sa nepohnú, a to je tiež hrozné. Ádám Bodor trochu pripomína Lászlóa Krasznohorkaia vo verbálne zhustenej podobe. Nemenne pochmúrne okolie, málo vypovedaného, mnoho skrytého, na človeka číha ničota a smrť. Ak chce prežiť, musí byť vytrvalý. Ádám Bodor je presvedčený, že keby nepísal o grobianoch a skrachovancoch v neslušnej temnote zanedbaných dier, ale s úsmevom na perách by zvyšoval množstvo svíň na maďarskom literárnom nebi, svíň charakterizovaných ich domnelou morálnou nadradenosťou, bola by jeho spisba síce povznášajúcejšia, ale pravdepodobne by ju nikto nečítal. Kúsok na ukážku: „Jsi tam?“ zeptala se babička. „Jo,“ řekl jsem. „Seru.“ „To je to nejlepší, co teď můžeš dělat. Tam je ti teď nejlíp.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.