Postupnosť jeho krokov či osôb jemu naklonených, ktoré smerujú k ovládnutiu rozhodujúcich justičných štruktúr, nie je len záležitosťou posledného obdobia. Už v samom zárodku týchto aktivít však treba vidieť aj zlyhanie progresívne orientovaných sudcov. Evidentne podcenili u tých, ktorí sa snažia o zakonzervovanie súčasného stavu, schopnosť organizovať sa v záujme dosiahnutia cieľa.
Cieľom týchto ľudí je vzbudenie zdania, že justícia je organizmom spôsobilým aj odhodlaným vyriešiť si svoje vnútorné problémy. Počuť ich vyhlásenia o nezávislosti súdnej moci, napríklad pri voľbe sudcovských rád, pri výberových komisiách na posty predsedov okresných a krajských súdov, ale aj v rámci funkčného postupu sudcov či v procese výberu justičných čakateľov. Lenže ovládnutie týchto orgánov vopred zabezpečilo, že výberové konania sa skončili buď priamo so želaným výsledkom, alebo že prišlo k pomerne rýchlemu odvolaniu tých predsedov súdov, ktorí patria medzi najviditeľnejších kritikov pomerov, ktoré zosobňuje Štefan Harabin. „Neprijateľným“ bolo naznačené, že o nich nie je záujem, aj keby boli rovno jediní, prípadne sa proces výberu opakoval, až kým sa nedostavil požadovaný výsledok. Toto – a neskoršie obsadenie funkcií podpredsedov súdov – boli prvé kroky, smerujúce k potlačeniu slobody vyjadrovania názorov na pomery v súdnictve.
Išlo to rýchlo. Najskôr možnosť nepriaznivých dopadov pripomenuli tým, o ktorých sa vedelo, že nemajú problém aspoň lokálne sa ozvať. Tak sa prirodzene vyvinul tlak aj na tých, ktorí výraznejšie nevystupovali, ale inak s podporou principiálnych riešení neváhali. Súbežne sa účtovalo s kritikmi dnešného predsedu Najvyššieho súdu, čo spôsobovalo, že títo kritici sa navonok javili osamotení, akoby bez podpory zvnútra stavu. Skutočné dôvody snáh o ich postih boli navyše rafinovane zastierané tvrdeniami o pochybeniach pri plnení pracovných povinností (sudcovia Urban či Růžička). Už v tom čase však bola zjavná snaha o represiu aj u sudcov, ktorí si len plnili občiansku povinnosť (pokus o postih sudkyne Kuchtovej za svedeckú výpoveď pred súdom...).
Ďalším krokom smerujúcim k ovládnutiu celého prostredia boli voľby členov Súdnej rady SR v roku 2007. Osem členov volili samotní sudcovia pod taktovkou nových vedení súdov, ďalších členov volila NR SR, vláda a prezident. Tak sa utvoril zvláštny zbor – fungujú v ňom osoby v priamej personálnej právomoci ministra spravodlivosti (predsedovia krajských a okresných súdov, riaditeľ Justičnej akadémie), osoby jemu funkčne podriadené (štátny tajomník ministerstva) a potom osoby, o ktorých je v justičnom prostredí známe, že patria do tábora zástancov súčasných pomerov. Zrejme očakávaným vyvrcholením bola voľba predsedu Najvyššieho súdu.
Súdna rada volí aj sudcov disciplinárneho súdu a má tiež určité disciplinárne oprávnenia (rozhodovanie o návrhoch disciplinárne stíhaných sudcov na zrušenie ich postihu). Lenže disciplinárne senáty vznikli z vôle Súdnej rady, a tá je prepojená s dnešným predsedom Najvyššieho súdu – kruh, v ktorom je ten istý žalobcom, tvorcom sudcu aj samotným sudcom, sa tým uzavrel. V takom systéme možno kritikov pomerne ľahko odstaviť (prípad sudcu Paludu, ale aj sudkyne Dubovcovej) a razantným vystupovaním proti nim zastrašiť ostatných. Tým sa dá vytvoriť stav, v ktorom je už len krok k ovplyvňovaniu rozhodovania v konkrétnych veciach (táto hranica však už zrejme bola prekročená).
Tvrdíme, že tento stav ohrozuje samu podstatu systému vzájomného vyvažovania troch mocí v štáte. Je symbolické, že k potrebe upozornenia na toto riziko sme dospeli práve v predvečer 20. výročia Nežnej revolúcie. Za signatárov výzvy Päť viet
Dušan Čimo, sudca Krajského súdu v Trnave
Cieľom týchto ľudí je vzbudenie zdania, že justícia je organizmom spôsobilým aj odhodlaným vyriešiť si svoje vnútorné problémy. Počuť ich vyhlásenia o nezávislosti súdnej moci, napríklad pri voľbe sudcovských rád, pri výberových komisiách na posty predsedov okresných a krajských súdov, ale aj v rámci funkčného postupu sudcov či v procese výberu justičných čakateľov. Lenže ovládnutie týchto orgánov vopred zabezpečilo, že výberové konania sa skončili buď priamo so želaným výsledkom, alebo že prišlo k pomerne rýchlemu odvolaniu tých predsedov súdov, ktorí patria medzi najviditeľnejších kritikov pomerov, ktoré zosobňuje Štefan Harabin. „Neprijateľným“ bolo naznačené, že o nich nie je záujem, aj keby boli rovno jediní, prípadne sa proces výberu opakoval, až kým sa nedostavil požadovaný výsledok. Toto – a neskoršie obsadenie funkcií podpredsedov súdov – boli prvé kroky, smerujúce k potlačeniu slobody vyjadrovania názorov na pomery v súdnictve.
Išlo to rýchlo. Najskôr možnosť nepriaznivých dopadov pripomenuli tým, o ktorých sa vedelo, že nemajú problém aspoň lokálne sa ozvať. Tak sa prirodzene vyvinul tlak aj na tých, ktorí výraznejšie nevystupovali, ale inak s podporou principiálnych riešení neváhali. Súbežne sa účtovalo s kritikmi dnešného predsedu Najvyššieho súdu, čo spôsobovalo, že títo kritici sa navonok javili osamotení, akoby bez podpory zvnútra stavu. Skutočné dôvody snáh o ich postih boli navyše rafinovane zastierané tvrdeniami o pochybeniach pri plnení pracovných povinností (sudcovia Urban či Růžička). Už v tom čase však bola zjavná snaha o represiu aj u sudcov, ktorí si len plnili občiansku povinnosť (pokus o postih sudkyne Kuchtovej za svedeckú výpoveď pred súdom...).
Ďalším krokom smerujúcim k ovládnutiu celého prostredia boli voľby členov Súdnej rady SR v roku 2007. Osem členov volili samotní sudcovia pod taktovkou nových vedení súdov, ďalších členov volila NR SR, vláda a prezident. Tak sa utvoril zvláštny zbor – fungujú v ňom osoby v priamej personálnej právomoci ministra spravodlivosti (predsedovia krajských a okresných súdov, riaditeľ Justičnej akadémie), osoby jemu funkčne podriadené (štátny tajomník ministerstva) a potom osoby, o ktorých je v justičnom prostredí známe, že patria do tábora zástancov súčasných pomerov. Zrejme očakávaným vyvrcholením bola voľba predsedu Najvyššieho súdu.
Súdna rada volí aj sudcov disciplinárneho súdu a má tiež určité disciplinárne oprávnenia (rozhodovanie o návrhoch disciplinárne stíhaných sudcov na zrušenie ich postihu). Lenže disciplinárne senáty vznikli z vôle Súdnej rady, a tá je prepojená s dnešným predsedom Najvyššieho súdu – kruh, v ktorom je ten istý žalobcom, tvorcom sudcu aj samotným sudcom, sa tým uzavrel. V takom systéme možno kritikov pomerne ľahko odstaviť (prípad sudcu Paludu, ale aj sudkyne Dubovcovej) a razantným vystupovaním proti nim zastrašiť ostatných. Tým sa dá vytvoriť stav, v ktorom je už len krok k ovplyvňovaniu rozhodovania v konkrétnych veciach (táto hranica však už zrejme bola prekročená).
Tvrdíme, že tento stav ohrozuje samu podstatu systému vzájomného vyvažovania troch mocí v štáte. Je symbolické, že k potrebe upozornenia na toto riziko sme dospeli práve v predvečer 20. výročia Nežnej revolúcie. Za signatárov výzvy Päť viet
Dušan Čimo, sudca Krajského súdu v Trnave
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.