Obama povedal nielen to, že USA nebudú budovať „špeciálne vzťahy“ s hostiteľmi základní, ale najmä to, že v priestore, ktorý iná mocnosť pokladá za sféru svojho vplyvu, nechcú prekážať. Náreky v Prahe či Varšave majú pre nás príchuť trpkej irónie – to, proti čomu sa Poliaci a Česi chceli poistiť „špeciálnymi vzťahmi“ cez základne, na Slovensku dávno existuje. Dnes je totiž v Poľsku a Česku – aspoň kým nebude vládnuť Paroubek – nepredstaviteľné, aby vláda privolávala do krajiny ruský štátny kapitál. U nás ho voláme priamo do takých megaprojektov, ako spoločný podnik SPP-Gazprom, širokorozchodná či stavba atómových blokov. V Európe pritom špeciálne voči Gazpromu panuje ostražitosť – napríklad v Británii prijali osobitný zákon, aby mu zabránili v privatizácii...
Škrt cez základne samozrejme neznamená hrozbu ďalšieho „21.augusta 1968“, ako sa občas zjednodušuje. Ale je to jasné gesto Obamu, že nebude v strednej Európe brániť procesu obmedzovania suverenity, známemu ako „finlandizácia“. A príklad, že Slovensko sa „finlandizuje“, poskytol už summit NATO v Bukurešti, kde tandem Gašparovič-Kubiš ostal posledný, ktorý napokon súhlasil s „vítaním“ protiraketovej obrany v oficiálnej deklarácii. Zastavme sa pri tomto obraze: Je v súlade s tou mierou konformizmu, akú celoživotne stelesňujú Gašparovič a Kubiš, ich vzdorovanie proti väčšine až do samého konca? Alebo to bol záujem Ruska? Na rozdiel od Česka, Poľska i Maďarska, o Pobaltí ani nevraviac, na Slovensko už ruský vplyv a záujem prenikať nemusia. Ficova koalícia sa im otvorila dokorán. A je jedno, či ide o úmysel, alebo mentálne nastavenie ľudí, ktorí boli k východnej orientácii vychovaní.
Zmení to raz prípadné prevzatie moci opozíciou, ktorá sa o atlantickú väzbu vždy opierala? Po kroku Obamu s radarom už nebude veľmi čo meniť. Napokon o tom, do akej miery si celá politická trieda neuvedomuje, čo sa tu vlastne deje, nesvedčí len mlčanie Dzurindu a spol. k radaru, ale i absolútne príznačná nominácia nášho nového eurokomisára. Maroša Šefčoviča, teda ďalšieho absolventa povestnej komunistickej školy diplomatov v Moskve, uvítala zhoda všetkých strán a hnutí. Nikto si nekladie ani len triviálnu otázku, ako je možné, že v žiadnej inej demokratickej krajine sveta nevedia urobiť absolventi tejto školy takú oslnivú kariéru ako na Slovensku. Prečo v Poľsku, Pobaltí či inde, kde je aspoň toľko absolventov MGIMO ako u nás, to nedotiahli do vysokej štátnej funkcie, nedajbože až do Európskej komisie? Na Slovensku (a ešte v Bulharsku) už štyria. Čím to asi je, že v iných demokraciách odchovancov MGIMO nepúšťajú húfne do funkcií?
Iste, ten, kto „objavil“ Kukana, si takéto otázky klásť nemôže. Avšak tu kdesi, pri úplnom bezvedomí o tom, čo bolo sovietske školstvo, na aké „úlohy“ špeciálne MGIMO svojich študentov pripravovala, a ľudia akých morálnych kvalít sa tam mohli dostať, sa začína aj naša bezstarostná závislosť od ruského plynu. A všetko ďalšie, čo nás po radare čaká.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.