Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Potvrdili prítomnosť delta variantu na Slovensku.

Očami Doroty Nvotovej

.časopis .osobnosti

Chodíme pod ním celý život, denne a

Chodíme pod ním celý život, denne a nemôžeme ho nevidieť. Naše osobné chvíle s ním sa však obmedzujú zväčša len na krátke zamilované pozorovanie hviezd vo dvojici  pod vplyvom alkoholu počas krátkych letných nocí.
Identifikujeme Veľký voz, snažíme sa nájsť Malý, zbadáme padať hviezdu a nestihneme si zaželať a o chvíľu nás z hláv vykrútených do  neba začnú bolieť krky. Pred pár rokmi sme sa na nebo pozerali cez uletené okuliare s papierovými rámami s logom nejakej firmy a s tmavými fóliami namiesto skiel. Tí, ktorí tvrdili že ich zatmenie slnka nezaujíma a okuliare si napriek tomu, že boli prílohou hádam v každom časopise, nezaobstarali, nakoniec schmatli cédečko a pozerali sa na slnko, resp. to, čo z neho po zatmení zostalo, cezeň.
Raz som videla nejaký popoludňajší americký sci-fi film. Bola to kravina, ale upútal ma moment, keď sa na pozadí scény odohrávajúcej sa na inej planéte vyjavil horizont s úžasným oranžovým nebom, na ktorom sa vynímala obrovská planéta s prstencom. Ufóni hrajúci v tom filme sa tvárili, ako keby nič, a normálne chodili a rozprávali sa a žili si svoj život. Pomyslela som si, ako môžu nevidieť také niečo úžasné, veď oni to majú rovno nad hlavami a vôbec sa tam nepozerajú a nenadchýnajú sa...Vtedy mi napadlo, že možno to, čo vidím na oblohe tu na Zemi ja, nemusí byť o nič menej zaujímavé. Ale vidím to od detstva, tak ako cesty či paneláky, a preto si to omylom hádžem do tej istej kategórie. Začala som nebo pozorovať viac. A nielen počas gýčovitých západov slnka, blýskavých búrok či hviezdnych nocí. Predvčerom som išla zo zelovocu a počúvala som Pink Floyd, keď som si zrazu všimla, že nado mnou je síce sivá obloha a na mňa prší, ale na druhom konci ulice je nebo úplne modré a oranžové podvečerné slnko osvetľuje pár bielych mráčikov. Ľahla som si na nejakú betónovú obdobu lavičky, čo bola nablízku, a cez slnečné okuliare pozorovala zvláštny jav. Sivota a dážď začali ustupovať a v momente, keď tá čiara prechádzala cez slnko, podarilo sa mi zbadať niečo, o čom som si v prvej sekunde myslela, že je to Mesiac. Na okolitých oblakoch však bola žiara ako od slnka a logickým úsudkom som dospela k tomu, že to slnko proste musí byť, akurát ma miatlo, že dokážem rozoznať jeho presný tvar a obrysy a nevychádza z neho žiadna žiara. Tá bola len naokolo. Skoro ako zatmenie. V pesničke High Hopes práve odbíjali zvony a začínal hrať úvodný klavír, keď mraky ustúpili a slnko sa rozžiarilo do podoby, v akej ho poznám od detstva. Nebo ma vždy vie niečím prekvapiť. Aj bez gigantickej planéty s prstencom.

.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite