Mužské tváre, čierne od špiny, ktoré nemo rozprávajú o „zápase o uhlie“, keď jediným palivom, ktorým mohlo Belgicko naštartovať svoju vojnou zničenú ekonomiku, bolo uhlie. Popri tom bezstarostný obraz talianskosti: muži v pozoruhodne elegantných oblekoch hrajú „boccia“. V popredí baňatý demižón vína, vzadu končistý vrch z tmavosivých okruhliakov. Zo skrývkovej haldy, nazývanej vo francúzštine „terril“, kde-tu vytŕčajú jednotlivé stromčeky.
Ak sa zameriam na bruselských Talianov, nemusí to byť len tých 2 600 talianskych úradníkov Komisie. Taliansky živel tu má hlbšie korene. Vo francúzsky hovoriacej časti Belgicka pochádza asi desať percent obyvateľov z talianskych rodín. 50 000 ich prišlo do krajiny ako baníci po uzatvorení belgicko-talianskej medzištátnej zmluvy v roku 1946. Prichádzali vtedy špeciálnymi vlakmi, každý týždeň tisíc ľudí.
Belgická tajná polícia zo zoznamu vyškrtla trestaných a komunistov. Po príchode do Belgicka poslali zverbovancov bez akéhokoľvek školenia rovno do jamy. Na druhý deň niektorí z nich odmietli sfárať dolu. Prišla si po nich polícia, zadržala ich v bruselskom „petit chateaux“ a odsunula ich. „Všetci pomrú ako potkany, pretože tam nie sú žiadne núdzové východy“, povedal vtedy jeden otec svojmu dieťaťu. Dňa 8. augusta 1956 sa to stalo. Dňa 8. augusta 1956 pomreli ako potkany.
Veľa Talianov neskôr opustilo upadajúce valónske banícke mestá a presťahovalo sa do Bruselu. Tak to bolo aj s tým, ktorého som spoznal. Filippo, Sicílčan, ročník 1938, sa už správal ako mešťan. Ešte síce chodil do laekenského klubu pre starých pánov „L´Isola”, no navštevoval už francúzsku omšu.
„Na Sicílii sme hladovali,“ rozprával. Často sa vraj živil len svätojánskym chlebom a bodliakmi. Jedného dňa visel na radnici v Enna ružový plagát belgickej vlády verbujúci pracovné sily. „Belgičania nám sľúbili malý domček. Bol z toho barak, v ktorom boli predtým internovaní nemeckí vojnoví zajatci.“
Nie, Belgičania neboli ku svojim gastarbeiterom milí. „Ak sa ti nepáči, Maccaroni, vráť sa domov!“ Filippo mal štrnásť, keď po prvý raz sfáral 800 metrov pod zem, najprv so svojím otcom. Mal strach; jeden taliansky známy zomrel, zaplavila ho spodná voda. Keď mal Filippo devätnásť, ušiel pred prácou v bani, rozprával však s hrdosťou: „Bol som silný a mohol som vykonávať aj prácu dospelých. Dostával som o dvadsať frankov viac, lebo som ešte pred svitaním sám sfáral dolu a robil kontrolné práce.“
Vybral som sa do Charleroi, do mestskej časti Marcinelle, do čiernej zeme. V roku 1955 sa zápas o uhlie skočil úspešne dosiahnutím rekordnej ťažby. Dňa 8. augusta o rok neskôr vypukol v bani „Bois du Cazier“ požiar. Až 23. augusta sa záchranári dostali do hĺbky 1 035 metrov. Dolu vládlo ticho. Jeden z nich, ktorý podal hore správu, povedal len dve slová: „Tutti cadaveri“. Z 262 mŕtvych bolo 136 Talianov.
„Bois du Cazier“ je dnes múzeum. Možno tam vidieť polookrúhlu, dočervena zhrdzavenú plechovú trubicu typu „Nissen Hut“, v ktorej spočiatku bývali mnohí Taliani. Možno vidieť šatňu, nazývanú podľa šiat vytiahnutých na hákoch do výšky ako „sála obesencov“. Možno sa dočítať, že v súvislosti s Marcinelle prijalo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, jadro EÚ, prísnejšie bezpečnostné opatrenia.
Hoci hráči hry boccia chýbali, nevedel som odtrhnúť pohľad od končistej sivej skrývkovej haldy. Ako chlapec sa vraj na halde hrával ako doma, rozprával Filippo, spolu s poľskými chlapcami. Na halde rástli čerešňové stromy. Filippovo detstvo by som neželal žiadnemu dieťaťu. No to, že sa hrával na kopci, ktorý postavil jeho otec, to mu trochu závidím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.