Je to zarážajúce, ale nie je to prekvapujúce. Jedným zo základných dogiem Putinovho (a Medvedevovho) Ruska je presadzovanie pohľadu na druhú svetovú vojnu ako na výnimočnú a jednoznačne kladnú kapitolu sovietskych, prípadne ruských dejín. S tým súvisia aj ticho prebiehajúce rehabilitácie J. V. Stalina na geniálneho vodcu, víťaza Veľkej vlasteneckej vojny. Nemožno sa preto čudovať, že štúdia ruskej rozviedky (je trochu napodiv, že niečím takým sa verejne zaoberá rozviedka), ktorú prebrali ruské tlačové agentúry, opisuje pakt Molotov – Ribbentrop ako majstrovské dielo diplomacie, ktoré pomohlo Stalinovi vyhrať vojnu nad Hitlerom. Ruskí rozviedčíci štýlom, na ktorom vidieť rukopis sovietskej KGB a jej takmer dokonalé dezinformačné a propagandistické práce, opisujú, že Stalina k jeho kroku donútili západné mocnosti. A že keby sa s Hitlerom nespojil on, tak by to Veľká Británia a Francúzsko urobili samy.
Podobne sa hodnotí aj sovietska okupácia Pobaltia, pretože nebyť vraj paktu, tak by Pobaltie okupoval sám Hitler, podobne ako východnú polovicu vtedajšieho Poľska či najsevernejšiu časť Rumunska. V tomto súčasnom ruskom pohľade nie je miesto na pripomienku stalinských zločinov, hromadné deportácie pobaltských politikov a inteligencie či Poliakov na Sibír, nie je tam miesto pre Katyň, hromadnú vraždu desiatok tisícov poľských vojnových zajatcov či pre likvidáciu Ukrajincov v pripojenej časti Haliča.
Úplne iný je pohľad Poliakov a Baltov. Poliaci si pakt Molotov – Ribbentrop pripomínajú nielen teraz, keď od jeho podpisu uplynie sedemdesiat rokov, ale takmer neustále. Sú veľmi hákliví a ozývajú sa hlasno, kedykoľvek majú pocit, že sa Nemecko s Ruskom dohaduje nad ich hlavami. Naposledy sa prízrak paktu, ktorý znamenal zánik Poľska, objavil v súvislosti s plynovodom Nord Stream, ktorý cez dno Baltického mora Poliakov obchádzal.
Poliaci tiež nikdy nezabudli, že pakt fakticky zahatal šance na akýkoľvek ďalší odpor ich krajiny proti nacistom, hoci rozhodujúca bola nečinnosť Francúzska a Británie, ktoré v septembri 1939 vyhlásili nacistom vojnu len formálne. V týchto dňoch sa tiež v súvislosti s výročím prvýkrát v povojnovom Poľsku hlasno diskutuje o tom, že nacisti neboli jediní nepriatelia v druhej svetovej vojne, ale že bojovať Poliaci museli aj so Sovietmi a napríklad aj s Ukrajincami, teda s tými od Bandera. Na konci septembra 1939 sa tiež jedným ťahom štetca rozhodlo, že vtedajšie východné Poľsko, s takou staroslávnou metropolou ako Ľvov, už nebude Poľsko. A Vilnius bude litovský.
Napodiv sa vôbec nehovorí a nepíše o Slovensku. Slovenský štát síce pakt Molotov – Ribbentrop nepodpísal, ale spolu s nacistami a Sovietmi proti Poľsku začal vojnu a veľký kus južného Poľska okupoval a jeho časť pripojil. Možno by si za to Poliaci po sedemdesiatich rokoch zaslúžili aspoň slovenské ospravedlnenie.
Podobne sa hodnotí aj sovietska okupácia Pobaltia, pretože nebyť vraj paktu, tak by Pobaltie okupoval sám Hitler, podobne ako východnú polovicu vtedajšieho Poľska či najsevernejšiu časť Rumunska. V tomto súčasnom ruskom pohľade nie je miesto na pripomienku stalinských zločinov, hromadné deportácie pobaltských politikov a inteligencie či Poliakov na Sibír, nie je tam miesto pre Katyň, hromadnú vraždu desiatok tisícov poľských vojnových zajatcov či pre likvidáciu Ukrajincov v pripojenej časti Haliča.
Úplne iný je pohľad Poliakov a Baltov. Poliaci si pakt Molotov – Ribbentrop pripomínajú nielen teraz, keď od jeho podpisu uplynie sedemdesiat rokov, ale takmer neustále. Sú veľmi hákliví a ozývajú sa hlasno, kedykoľvek majú pocit, že sa Nemecko s Ruskom dohaduje nad ich hlavami. Naposledy sa prízrak paktu, ktorý znamenal zánik Poľska, objavil v súvislosti s plynovodom Nord Stream, ktorý cez dno Baltického mora Poliakov obchádzal.
Poliaci tiež nikdy nezabudli, že pakt fakticky zahatal šance na akýkoľvek ďalší odpor ich krajiny proti nacistom, hoci rozhodujúca bola nečinnosť Francúzska a Británie, ktoré v septembri 1939 vyhlásili nacistom vojnu len formálne. V týchto dňoch sa tiež v súvislosti s výročím prvýkrát v povojnovom Poľsku hlasno diskutuje o tom, že nacisti neboli jediní nepriatelia v druhej svetovej vojne, ale že bojovať Poliaci museli aj so Sovietmi a napríklad aj s Ukrajincami, teda s tými od Bandera. Na konci septembra 1939 sa tiež jedným ťahom štetca rozhodlo, že vtedajšie východné Poľsko, s takou staroslávnou metropolou ako Ľvov, už nebude Poľsko. A Vilnius bude litovský.
Napodiv sa vôbec nehovorí a nepíše o Slovensku. Slovenský štát síce pakt Molotov – Ribbentrop nepodpísal, ale spolu s nacistami a Sovietmi proti Poľsku začal vojnu a veľký kus južného Poľska okupoval a jeho časť pripojil. Možno by si za to Poliaci po sedemdesiatich rokoch zaslúžili aspoň slovenské ospravedlnenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.