Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Diagnóza

.časopis .týždeň doma

Pri pohľade na prezidenta spriatelenej susednej krajiny, ktorý niečo – a nie je ani až tak dôležité čo – rozpráva do kamier v polovici mosta cez Dunaj, kde radšej zastal, musel každého premknúť pocit hanby.

.nie, nejde o generála Packu, ktorý Sólyoma vyzeral na plánovanej trase ako dajaký poslíček. Nejde o diplomatickú nótu, ktorá presne o štvrtej smerovala z Bratislavy do Budapešti so strohým odkazom pištoľníkov odniekiaľ z prérie: „Vážime si Vás, no vedzte, že ste tu dnes nevítaný.“ Dnes, teda dvadsiateho prvého v dvadsiatom prvom storočí. Nejde dokonca ani o aroganciu organizátorov slávnosti odhalenia sochy svätého Štefana, ktorí nepozvali slovenských ústavných činiteľov. A nejde ani o premiéra Fica, ktorý pohotovo, ako to len on vie, v štúdiu TA3 zahlásil: „Naším kráľom nie je svätý Štefan, ale Svätopluk.“
Ide o evidentnú diagnózu choroby. Prepukla naplno. V Maďarsku, no najmä u nás. Pretože zdravý človek – a takým môže byť napriek všetkému aj politik preberajúci elektorát Slotu a Mečiara – si musí byť vedomý jedného: Správne (a štátnické, všakže) by bolo „provokatéra Sólyoma“ ignorovať. Prejavom sily nie je hnev a už vôbec nie urážanie sa. Tá choroba sa volá nacionalizmus. A strata súdnosti („išli oslavovať maďarskú štátnosť na územie Slovenska“) je iba jej vedľajší symptóm. Takisto ako nevkus. On, komunista, ktorý si nevšimol sedemnásty november, bude niečo hovoriť o tom, že 21.august je necitlivo vybratý dátum? Že Maďari si privlastňujú juh Slovenska? Tí istí Maďari, ktorí sa nám ako jediní z piatich „bratských národov“ za inváziu ospravedlnili?
Hlúpe však bolo ešte čosi iné. Slová primátora tohto mesta Tibora Bastrnáka, ktorý položil slovenským ústavným činiteľom rečnícku otázku: „Sme teda alebo nie sme Balkán?“ A dodal čosi v tom zmysle, že slovensko-maďarské vzťahy sa týmto neocitli v bode nula (kiež by boli aspoň tam), ale „mínus, mínus, mínus“.

.národnostné exhaláty
Povedzme si teda niečo o mestečku, kde sa takéto divadlo odohráva pomaly už v repríze (nezabudnuteľná bola aj schôdzka Fico – Gyurcsány). Najpresnejšie slová o jeho genius loci mi pred pár rokmi, keď som tam bol na reportáži,  povedala výborná spisovateľka Daniela Kapitáňová. Slovenka, vydatá za Maďara, ktorá žije v Komárne od narodenia. Jej rodičia sa tam prisťahovali zo stredného Slovenska, pričom sa s týmto prostredím nikdy celkom nezžili. To ona hovorila o tom, že musia dýchať národnostné exhaláty. „Dnešný primátor Komárna Tibor Bastrnák oddeľuje Komárno od Slovákov. Ako? Nutkavým prezentovaním, že je historicky maďarské, čo je síce pravda,  tým ale zároveň každého Slováka odpudí. Miesto toho, aby sme sa s mestom zžívali, sa odžívame. Za socializmu sa Komárno prezentovalo ako slovenské mesto, v ktorom žije maďarská menšina – čo nebola pravda. A teraz sa na môj vkus až príliš prezentuje ako čisto maďarské mesto, kde takmer nežijú Slováci. Oni ho takto vytrvalo značkujú; sochami, pamätnými tabuľami, maďarskými tlačovkami primátora, konferenciami o ich dejinách, expozíciami v múzeu. Akoby tým dávali najavo, že oni si vystačia. Nemyslím si, že robia dobre,“ hovorila mi Daniela a pokračovala: „Pretože v Komárne je to tak. Tu sa sochy nestavajú ako umelecké artefakty, ale kladú sa ako makety tankov na vojenskú mapu v generálnom štábe. Vypovedajú o získanom území.“

.trucpodniky

Našinca prekvapí, koľko pamätných tabúľ, sôch a sošiek rakúsko-uhorských (skôr však uhorských) dejateľov párminútovou cestou z Kancelárie pre autonómiu do Domu Matice slovenskej v centre Komárna minie. Frekvencia ich výskytu kontrastuje s akýmsi skromným slovenským kútikom; osamelý generál Štefánik stojí v parku pri hlavnej ceste smerom na most do Maďarska, ktorým denne dochádzajú tisíce ľudí za prácou do priemyselného parku na druhej strane Dunaja. Za Štefánikom sa na priečelí Domu Matice slovenskej v hrozivom geste „tlačia“ vierozvestcovia. Našinec má až strach, že sa to priečelie odlomí a s rachotom spadne na okoloidúcich. Ak pripočítame ikonu Komárna, a tou je pozoruhodne eklektické Nádvorie Európy ako zmes typických architektonických štýlov rôznych európskych národov, ktorá je skoncentrovaná na malej ploche, dojem akéhosi skanzenu tak trochu topornej multietnicity je umocnený. Kúzlo etnicky rozdelených miest spočíva v ich občas až hrozivo malej mierke. „Tí druhí“ sú obvykle dostupní za pár minút rezkej chôdze. Delenie na „my“ a „oni“ je tak delením na blízkych susedov, či dokonca príbuzných.
Komárno je označkované sochami a pamätníkmi ako mínové pole. Najznámejšou kauzou bolo kedysi súsošie vierozvestcov. Po dvanástich rokoch sporu s predstaviteľmi mesta a bezúspešného úsilia získať pre ňu adekvátne dôstojné miesto sa rozhodli matičiari v roku 2003 umiestniť sochu Cyrila a Metoda na svoju budovu: bez stavebného povolenia. Záležitosť je dodnes predmetom súdneho sporu.
„My Maďari samozrejme nemáme problém s Cyrilom a Metodom. Napokon, knieža Arpád sa s nimi stretol pri dolnom Dunaji. Problém je s ľuďmi, najmä s bývalým intendantom za Mečiara, ktorí toto súsošie presadzovali. Na ich šovinistické reči toto mestečko tak rýchlo nezabudne,“ vysvetľoval mi vtedy architekt Nándor Litomericzky, jeden z duchovných otcov aj dnešnej sochy svätého Štefana. Uvádzal ešte jeden príklad: „Chceli sme v spolku Palatinus spraviť pamätnú tabuľu významnému slovenskému architektovi Dušanovi Samuelovi Jurkovičovi. Čo myslíte, koľko sme vyzbierali na Slovensku? Ani halier! Mnohí Slováci iba hovoria o svojej národnej hrdosti, pre svoju kultúru však konkrétne nič neurobia.“
Každý má svojho kráľa, svoju hrdosť. A svoje preferencie voličskej podpory. Kým náš premiér hovorí o urážke Slovenska, ich prezident dodáva: „Ešte sa vrátim.“ Čo myslíte, čo je účinnejšie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite