O nemeckej Ulle Tomanovej

Ženy v nemeckej politike nezažívajú práve najlepšie dni. Najskôr k ministerke rodiny Ursule von der Leyen (CDU). Túto kresťanskú demokratku práve hnevá štúdia štatistikov z Eurostatu, podľa ktorej sa v Nemecku narodilo v minulom roku najmenej detí v Európe (samozrejme, v pomere k počtu obyvateľov). Úrad ministerky hneď vytkol Eurostatu, že vychádzal z nesprávnych údajov o narodených deťoch, ktoré sú v skutočnosti lepšie. Je fakt, že o čosi lepšie naozaj sú, no podstatu  pomenoval Eurostat správne: kým v roku 2008 sa v celoeurópskom priemere narodilo na 1 000 ľudí 10,9 dieťaťa, v Nemecku to bolo len 8,3, teda najmenej v Európe. Iste, suché štatistiky. Ale v Nemecku pôsobia ako rozbuška: zastavenie demografického úpadku sa tu totiž v posledných rokoch stalo veľkou politickou témou, s ktorou je Ursule von der Leyen, inak matka siedmich detí, prepojená do špiku kosti. 

Charizmatická politička ako čerstvá ministerka vyhlásila za hlavnú príčinu nízkej pôrodnosti tradičné poňatie matky, ktoré je nezlučiteľné s ambíciami emancipovaných žien. Sčasti tak ukradla program socialistom z SPD a celkom zmenila profil predtým skôr konzervatívnej rodinnej politiky CDU. Podľa nového motta CDU sa viac detí začne rodiť v prípade, ak štát ženy čo najviac zbaví bremien materstva. Preto von der Leyen podporila masívnu  výstavbu jaslí pre deti do troch rokov, aby mohli matky popri dieťati pracovať. A aby sa pre potomka odhodlali aj dobre zarábajúce ženy, ministerka pred tromi rokmi presadila nový rodičovský príspevok, takzvaný Elterngeld, ktorý za istých okolností zaručoval žiadateľovi, najmä žene, poberať počas 14 mesiacov materskej dovolenky až 67 percent posledného platu. Konzervatívne krídlo CDU aj niektorí katolícki biskupi síce frflali, von der Leyen sa však stala favoritkou kancelárky Merkelovej a obľúbenkyňou médií. Sama sa však chytila do pasce, keď každé, čo len trochu pozitívnejšie číslo o pôrodnosti vychvaľovala ako dôkaz toho, že jej politika zaberá. 

Lenže po výkyve smerom nahor, ktorý sa udial v roku 2007, došlo v minulom roku opäť k výkyvu nadol. Niektorí odborníci teraz triezvo upozorňujú, že účinok nových opatrení sa nedá merať po dvoch, ale desiatich rokoch. Ale indície, že recepty von der Leyen nemusia fungovať, už aj tak dávno existujú: hoci má územie bývalého východného Nemecka hustejšiu sieť jaslí než v západnej časti krajiny, detí sa tu rodí aj tak menej. Je vôbec v moci politiky zmeniť mohutné kultúrne trendy?     

Pamätáte si ešte na aféru našej ministerky Viery Tomanovej, ktorá na služobnú cestu do Lisabonu poslala svojho vodiča s limuzínou, hoci tam sama išla letecky? To je nič oproti nemeckej ministerke zdravotníctva Ulle Schmidt (SPD), ktorá zrealizovala to isté, nie však na služobnej ceste, ale rovno na dovolenke. Do Španielska sa síce tiež dopravila letecky, no 2 500 kilometrov s ňou meral aj služobný Mercedes s vodičom a jeho synom – to všetko na trovy daňových poplatníkov. Ministerkin výjazd vyšiel najavo vďaka tomu, že vodičovi v noci počas sladkého spánku zlodej odcudzil kľúče a s autom nemeckých daňovníkov pekne odfujazdil. Ministerka sa následne bránila, že auto si musela zobrať, lebo dovolenku spojila aj s dvoma pracovnými stretnutiami (s jedným starostom a krajanmi). 

Reakcie politikov? Ak sme mali Robertovi Ficovi za zlé, že Tomanovú vtedy podržal, nemerali sme ho európskym metrom. Šéf  SPD Franz Müntefering si vzal Schmidtovú pod ochranu, Frank-Walter Steinmeier, kandidát SPD na post kancelára ju síce z taktických dôvodov, keďže v Nemecku teraz beží predvolebná kampaň, nezaradil do volebného tímu, ale na rozdiel od Fica zatiaľ ani nepripustil, že ministerka sa dopustila chyby. 

Jeden podstatný rozdiel medzi Slovenskom a Nemeckom však nájdeme: kým u nás s preferenciami Smeru a SNS nepohnú ani miliardové škandály, SPD sa po zverejnení Schmidtovej výletu prepadla podľa prieskumov na 20-percentnú podporu a smeruje k najhoršiemu povojnovému výsledku. 

Dobrá správa aj pre exportne orientované Slovensko: v Nemecku sa podobne ako v USA zastavuje prudký prepad priemyselnej výroby a nárast výrobných objednávok prekonáva očakávania. Takisto ekonómov prekvapuje, že nezamestnanosť vzhľadom na fakt, že tunajšie HDP klesne v tomto roku  zhruba o šesť percent, nejako prudko nestúpa. Z minuloročných 7,7 percenta narástla zatiaľ na 8,2 percenta a hoci ešte porastie, z dnešných 3 a pol milióna nezamestnaných už pravdepodobne nebude päť miliónov, ako to bolo pred rokmi za vlády Gerharda Schrödera. 

Zdá sa teda, že najväčšie západné ekonomiky sa dostávajú z najhorších čísel. To však ešte nie je dôvod na prehnaný optimizmus: nikto nevie, či po hrozivých prepadoch HDP v posledných kvartáloch nebude nasledovať dlhoročná stagnácia, ktorá by bolela podstatne viac.