Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

New York Márie Modrovichovej

.mária Modrovichová .časopis .osobnosti

S kolegom Breinerom v stĺpčekoch občas pindáme na domáce pomery – ja občas, on sa, podľa mňa, ráno miesto kávy nakopáva slovenským spravodajstvom.

 Niekedy, keď som dlhší čas v NYC, hýčkaná dokonalými službami a usmievavými ľuďmi (vôbec mi neprekáža, že je to nasilu), oprostená od toho nášho „rakúsko-uhorského buzerovania všetkých všetkými,“ potrebujem po návrate do Bratislavy pár dní na aklimatizáciu, optickú aj duševnú. 
Ale za posledný týždeň som na Slovensku zažila pár hrejivých momentov. Napriek kríze, napriek politickej tuposti, napriek trom rozličným partiám robotníkov, čo pod domom kopú bližšie neurčené jamy,…
Napriek tragédii na Pohode a nevkusným reakciám  na internetových fórach. Dojalo ma, ako ľudia odsúdili anonymné ohováračstvo a spontánne sa spojili, aby vyjadrili podporu festivalu.
V týždenníku, ktorý bol kedysi najčítanejší, a ešte stále je zameraný na masy, som našla rozhovor s Richardom Sulíkom, v ktorom na rovinu hovorí o chybách Fica a spol. Konečne sa informácie začnú dostávať bližšie k trafeným husiam. Aj keď ideálne by mali zo Sulíka asi spraviť hosťujúcu postavu v nejakej ružovej záhrade.
Išla som so starou mamou dole Zámockou, ktorej výstavbu sme už tiež všetci pekne opindali. Ona hovorí: „Pozri, aké je to tu všetko spravené. To by za komunistov nikdy nebolo možné. Oni by to stavali tristo rokov.“ A má pravdu.
Nakoniec, jedna nádejná prognóza pre svet – generácia, čo sa teraz rodí a vyrastá, je podľa mňa zenová. Všimnite si deti v kočíkoch na uliciach – sedia, kukajú, spokojne sa usmievajú. Dokonca proti všetkým pravidlám leteckej dopravy nenájdete malých Hitlerov už ani v lietadle. Minule vedľa mňa sedelo okaté francúzske bábo. Keď sme vzlietali, malý na chvíľu zvažoval, či sa nerozrevať pre tlak v ušiach. Potom ho zaujala výstava Damiena Hirsta (v Prahe), o ktorej som si čítala v časopise. Detsky, nežmurkajúc, počkal kým dolistujem, skrútil sa do klbka na otcových kolenách a po zvyšok cesty spal. 
Breiner by však bol isto skeptický. Predpokladám, že by kontroval nejakou historkou tohto typu: „V mojom lietadle bolo asi 40 urevaných deciek, preto sa na ostatné nedostalo. Taký bordel som v živote nezažil. Musel som mať štuple počas celého letu.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite