Reveme, ale niekedy nás nepočujú, niekedy nevedia, čo presne chceme. Niekedy nás svrbí niekde za uškom, a my sa tam ešte nevieme poškrabkať, a oni si furt myslia, že nás treba prebaliť. Bezmocnosť. Rastieme, a sedí na nás učiteľ. Nech nás Pán Boh obdaril akoukoľvek dávkou trpezlivosti a empatie, psychologicky toho debila aj tak nepreštíme a on nám robí peklo zo života. Fotrovci nám nič neveria a jediné, čo máme, je náš svet. Bezmocnosť. V puberte nás nešťastne zamilovaných nechá bezdôvodne nejaký nevyšukaný puberťák a beží za inou. A takto to ide ďalej, celý život. Vo veľkých aj malých veciach. Viem, že som kľúče od bytu položila na stôl, ale ony napriek tomu odišli preč. Áno, odišli, lebo inak by tam boli. Hľadám ich desať minút. Dvadsať. Po polhodine sa rozplačem a kopnem od jedu do dverí. Zavolám človeku, s ktorým mám mať schôdzku, že nemám ako zamknúť byt. Totálna bezmocnosť. Nakoniec sa naseriem, zoberiem laptop, iPod aj GPS-ku so sebou a nechám byt otvorený. Ako to tak rvem po ceste do kabelky, narazím na kľúče. Sú ale aj ľudia, ktorým pocit bezmocnosti nevadí. Väčšinou chlapi, ale nechcem byť nespravodlivá. Voľačo spadlo, pokazilo sa. Chvíľu sa na to pozerajú a vyzerajú, že aj rozumejú, ale nič z toho. Potom sa v tom rýpu a nedarí sa. Sú bezmocní. A zrazu to nechajú tak. Proste od toho odídu a začnú robiť niečo iné. Povedia, že to sa nedá. My ženy (alebo iba ja?) to nenecháme tak, kým to nespravíme, alebo kým to nerozmlátime od jedu. Muži na to prestanú myslieť. Ja som včera skoro umrela od bezmocnosti. Vybrala som sa do Prahy na dôležitý kasting. Začalo to tým, že som doma nechala mobil. Cestou mi došlo zle. Prišla som tam polozelená a nemožná. Ešte predtým, ako som vošla pred kamery, celá som sa obliala čajom. Potom som vonku zmokla. Potom kvôli víchrici zrušili vlaky. Potom mi ušli všetky autobusy. Potom som zistila, že nemám kabelku. Že vraj keď ohrozíte koalu a ona sa cíti bezmocná, vôbec nič nespraví, neutečie, len sa tak drží toho stromu aj naďalej a − rozplače sa. Bolo po polnoci, sedela som na chodníku a plakala. Bola som totálne bezmocná. Teraz som došla domov, a dozvedela som sa, že som zo záhadných príčin tú rolu dostala. Ale nedokázala som sa potešiť, lebo som cítila bezmocnosť z toho, že som ešte neodovzdala článok a je piatok večer. Ešteže to všetko vždy dobre dopadne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.