Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Farby Ostravy

.časopis .hudba

Festival Colours of Ostrava bol počas svojej sedemročnej histórie niekoľkokrát v Čechách ocenený ako najlepšia udalosť roka. Celá táto hudobná slávnosť trvá štyri júlové noci.

Festival Colours of Ostrava bol počas svojej sedemročnej histórie niekoľkokrát v Čechách ocenený ako najlepšia udalosť roka. Celá táto hudobná slávnosť trvá štyri júlové noci.

 
Colours of Ostrava je prazvláštny festival. Odohráva sa totiž priamo v meste. Srdce diania má dve komory, každú na jednej strane rieky Ostravice. Na pravej strane areál v podhradí Ostravského hradu, na ľavej strane priestory výstaviska Černá Louka. Prepojené sú mostíkom pre peších. Ďalších zopár scén je roztrúsených v blízkom centre mesta (klub, kostol, kinokaviareň). Kto si pamätá starú Pohodu, keď bola priamo v Trenčíne, má základnú predstavu. Treba k tomu ešte pridať mnoho iných plusov. MHD zadarmo, voľné vstupy do múzeí, na vyhliadkovú vežu, zľava do zoo a na vlak a voľný vstup na atletické zápolenia. Kto využil všetko, ten Ostravu kultúrne vydoloval.

.klubová kapela v klube
Polovica našej štvorčlennej výpravy prišla najmä kvôli kamerunskému basovému virtuózovi Richardovi Bonovi. Počas preštrikúvania cez davy v areáli som zahliadol speváka z anglickej kapely The Sideburns a len tak v behu som sa ho spýtal, či nebudú náhodou dnes hrať. A vraj áno. Hrali deň predtým, ale vystúpenie si zopakujú. Richard Bona bol pestrý, ale keďže ešte bolo svetlo a chcel som sa prejsť areálom, nedopočúvali sme ho do konca. Bonovskú polovicu výpravy sme nechali kúpať sa v jeho rytmoch a náladách. Na druhej strane rieky v areáli pod hradom bola stánková klasika aj všeličo nové. Pripomína to obchodný dom, no festivalovú atmosféru to robí dokonalú, ba hádže to celé až do pekného jarmočna. Ak by som mohol porovnať vystúpenie kapiel, kluby jednoznačne u mňa vedú nad open-air koncertmi. Je to asi tou komornosťou, atmosférou, potnými žľazami a cigaretovým dymom. Preto sa mi páčilo, že klubovú kapelu sme si na festivale mohli pozrieť priamo v klube Marley. A The Sideburns rozhodne klubovou kapelou sú. Povesť hovorí, že všetci pochádzajú od jednej mamy, ale od rôznych otcov. Ich kapela vznikla práve na základe tejto zaujímavej okolnosti. Hrali rýchle blues, brutálne veselé funky, šialený rock and roll. Hosťujúci huslista dodal všetkému punc pouličného muzikantstva.


.hudobný principál
Vonku už medzitým čakal Talian Vinicio Capossela. Uprostred pódia obrovské krídlo pre hlavného aktéra a okolo neho suita od bubnov cez kontrabas, gitaru a trúbku až po chlapíka s neuveriteľnými bokombradami. Ten obsluhoval všetko, čo si dokážete predstaviť, až po jeden nástroj, ktorý vydával zvuk, ako keď vo filmoch niekoho vábia víly alebo sa čaruje. Z dedinských nástrojov sa tomu najviac podobá hra na pílu. Vinicio otvoril koncert temne a ponuro. S maskou býka na hlave a s obrovskými kravskými zvoncami v ruke nás tam určite začarovával. A to bol iba začiatok. Menil sa s každou pesničkou. Vždy nový a čoraz neuveriteľnejší klobúk. Jamiroquai je oproti nemu amatér. K tomu šialené saká a plášte. Najdôležitejšia však bola charizma a pesničky. Hotový hudobný cirkus. Zacvičili sme si na Vysockého báseň Gymnastika, zahopsali na balkánske polky, postrašil nás ako havran. Občas mal v ruke gitaru, občas len tak poletoval po pódiu a za každou piesňou nás obdaril odzbrojujúcim úsmevov a lámanou češtinou. Asi v polovici vystúpenia sadol za krídlo a zoslal na nás zopár hektolitrov romantiky. Nie slizkej, ale pravdivej. Usmieval sa čoraz širšie a širšie a na konci hral šialené veselé stredomorské odrhovačky. Fiesta. Slávnosť a radosť. A nakoniec posledná. Tá by rozosmiala aj šialene smutnú princeznú. Detským popevkom postupne predstavoval celú kapelu. Každý nástroj, každého člena, a celé sa to stupňovalo. Pódium kypelo ako hrnček var s dobrou náladou.

.sestry z iného sveta
CocoRosie sú dve americké sestry, čo si z kúpeľne urobili nahrávacie štúdio a z vane koráb, ktorý ich odniesol do iného sveta. Tam detský organ či telefón pomáhajú s harfou, gitarou a klavírom vytvoriť neuveriteľne priezračné pesničky. Pridajte zvláštne texty o anjeloch či zvieratkách spievané jemným hláskom jednej a školeným hlasom druhej. Na pódiu sa ako podpora dvoch sestier, ktoré kapelu pomenovali podľa svojich prezývok, objavili klavirista, basák a možno „beatboxer“, hoci to znie trošku militantne. Koncert vlastne nemal jasný začiatok. Iba sa tak zvučili, čosi-kdesi skúšali a pozvoľna to prešlo do koncertu. Nemali predslovy, nehovorili názvy piesní, povedali vždy iba hanblivé a úprimné „thank you“. Tie piesne boli neuchopiteľné. Beat box bol vynikajúci, prispôsoboval sa náladám piesne, niekedy hlasno a presne ako smrtonosná zbraň, inokedy jemne ako vlnky v mláke. Basa bublala a spolu s klavírom mazali celé súkolie. V popredí boli hlavné aktérky, ale vyzerali, akoby sa tam dostali náhodou. Nesmelo, detsky tam občas pobehovali. Brali do rúk rôzne infantilné  hudobné nástroje. Ako víly, čo si prišli trošku zašpásovať. Festival síce trval spolu štyri noci, ale mne stačila táto jedna. Úžasná atmosféra, príjemní ľudia, pestrosť muziky. Okrem mojich šampiónov hrali v ten deň ešte Salsa Celtica, Bojofondo či Coldcut amnoho iných. Ani nehovorím o kapelách zvyšných troch dní. Je pekné vedieť, že piatok trinásteho môže byť takýto šťastný deň. Colours of Ostrava je výstižný názov. Každá kapela tam prinesie nejakú inú farbu. Vinicio Capossela a Coco- Rosie tam doniesli celú paletu.

.tomáš Jančúch
Autor je člen skupiny The Kľemones
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite