Tých 30 sekúnd je odhad doby, na ktorú astronautom v lunárnom module Eagle zostáva palivo. Ak to nestihnú, zrútia sa na povrch a z lunárneho modulu bude len kopa šrotu.
A zrazu...:
„Signálka Kontakt. Motor vypnutý. ACA zablokovaný. Obe riadenia na ‚auto‘. Ručné blokovanie motora odpojené. Poistka motora odpojená. Je tam 413.“
Charlie Duke potvrdzuje: „Máme vás na povrchu, Eagle!“
A Armstrong odpovedá: „Houston, tu základňa Tranquillty. Eagle pristál.“
„Rozumieme Tranquillity. Pár chlapcov tu z vás už modralo! Už zase dýchame!“
V sále vypukne krátka, ale o to intenzívnejšia radosť. Letoví kontrolóri nemajú na radosť čas, musia ustavične monitorovať lunárny modul, ako aj veliteľskú loď na obežnej dráhe nad ním.
Ale Gene Kranz ledva vládze vydávať pokyny, od dojatia má veľkú guču v krku. Podarilo sa to! A na prvýkrát!
Neil Armstrong a Edwin „Buzz“ Aldrin sa po počiatočnom zhone v príprave na prípadný núdzový štart z povrchu konečne rozhliadajú z okienok lunárneho modulu. Prví ľudia, ktorí ho vidia nie cez ďalekohľad alebo z výšky 90 kilometrov na obežnej dráhe, ale zo šiestich metrov. Sivá, bezfarebná planina Mora Pokoja, zaliata nemilosrdným a ničím nefiltrovaným slnečným svetlom. O šesť hodín sa k nemu priblížia ešte viac, doslova a dopísmena na dosah ruky.
.chruščov a Kennedy
Koncom apríla 1961 sedí vtedajší administrátor NASA James Webb s niekoľkými ľuďmi z vedeckého poradného tímu novozvoleného prezidenta Kennedyho v Bielom dome a čelí otázkam, ako dobehnúť a predbehnúť Sovietov vo vesmíre. Sputnik v roku 1957, a teraz aj prvý človek vo vesmíre, budia dojem, že Američania zaspali dobu.
Gagarinovo svetové turné, ktoré Chruščov hodlá maximálne propagandisticky využiť, sa práve začína a Kennedy rozhodne nemieni nechať ležať hodenú rukavicu. Napokon je to Webbov zástupca Hugh Dryden, kto vysvetľuje Jerome Wiesnerovi, šéfovi vedeckého poradného zboru prezidenta, že jediný cieľ, pri ktorom majú Američania reálnu šancu predstihnúť Sovietov, je práve Mesiac a človek na jeho povrchu. Pritom Američanom sa v tom čase nepodaril ani jeden let astronauta. Prvý človek v americkej vesmírnej lodi má štartovať až 2. mája.
Alan B. Shepard napokon svoj suborbitálny let (nedosiahol obežnú dráhu, absolvoval len balistickú dráhu s najvyššou výškou približne 200 km a užil si asi 15 minút beztiaže) absolvuje 5. mája 1961. Pod dojmom tohto úspechu a nepochybne aj v snahe odviesť pozornosť od spackanej akcie CIA v Zátoke Svíň na Kube, prednáša Kennedy v Kongrese 25. mája v rámci mimoriadnej správy o stave únie aj nasledujúcu vetu: „Verím, že tento národ by si mal stanoviť ako svoj cieľ pristátie človeka na Mesiaci a jeho bezpečný návrat na Zem pred koncom tohto desaťročia.“ Jednoduchá veta, ale všetci, čo poznajú americký vesmírny program, vedia, aký ťažký cieľ práve Kennedy vyhlásil.
Na jeho realizáciu je potrebné vyvinúť a otestovať technológie a postupy, ktoré nie sú ani len vynájdené, zapojiť desiatky, ba stovky tisícov ľudí v celej krajine, vytvoriť komunikačnú sieť, ktorá bude pokrývať celú planétu, nájsť a vycvičiť ďalších astronautov a po celý čas udržať priazeň nielen verejnosti, ale najmä amerických zákonodarcov, ktorí vládnu rozpočtu NASA, organizácie, ktorá má v praxi realizovať Kennedyho plán.
.cesta k Apollu
Na Mesiac sa nedá lietať hocijako. Náš približne 400 000 km vzdialený sused, a súčasne najbližšie vesmírne teleso, je na vtedajšie pomery nesmierne vzdialený. V tom čase jeden človek obletel jedenkrát Zem. To je všetko. Nikto nevie, ako bude beztiažový stav pôsobiť na ľudí pri 14-dňovom lete, s akým sa počíta pri letoch k Mesiacu. Nikto presne nevie, ako budú astronauti pri takýchto vzdialenostiach navigovať, ako budú komunikovať. Nikto nevie, ako sa na obežnej dráhe môžu stretnúť dve vesmírne lode (od počiatku sa pri letoch k Mesiacu počítalo s nejakým variantom vesmírneho rendez-vous, spočiatku na obežnej dráhe Zeme, neskôr sa plán modifikoval a stretnutie sa odohrávalo na obežnej dráhe Mesiaca). Nikto presne nevie, čo budú jesť, ako budú spať, ako si zabezpečia základnú hygienu a či vôbec budú schopní v beztiažovom stave vykonávať bežné činnosti, nieto ešte riadiť zložité a chyby neodpúšťajúce systémy vesmírnych lodí. A tiež nikto presne nevie, aká raketa vynesie vesmírnu loď tak ďaleko. Teda takmer nikto. Len jeden Nemec, ktorý pomáhal Hitlerovi bombardovať bezpilotnými strelami Londýn, má relatívne jasnú predstavu.
.hitlerov bombometčík a Saturn V
Keď Werner von Braun utekal z Peenemünde, kde staval a odpaľoval na Londýn svoje rakety V2, do Bavorska, aby sa vzdal Američanom, vedel, prečo to robí. Aj keď tušil, že nejaký čas nebude môcť pracovať priamo vo vesmírnom programe, počítal s tým, že sa k nemu skôr či neskôr dostane. Nemýlil sa. Aj keď to trvalo oveľa dlhšie, ako si pôvodne myslel, po fiasku s prvou americkou družicou Vanguard, ktorej nosná raketa vybuchla na štartovacej rampe, Američanom neostávalo iné, ako využiť služby tohto „hnedého“ inžiniera, ak nechceli zaostávať za Sovietmi ešte viac, ako už beztak zaostávali. Explorer 1, prvá americká družica, štartovala na von Braunovej rakete a zabezpečila mu prístup k americkému vesmírnemu programu.
Keď sa uvažovalo nad tým, ako Američania na Mesiac vlastne poletia, mal už von Braun v Huntsville v Alabame pokope tím nemeckých a amerických vedcov a inžinierov, ktorí pracovali na obrovskej rakete na lety na Mesiac. Bola taká veľká a zložitá, že sa vôbec nehodila ako nosič na jadrové zbrane, a tým sa vlastne stala prvou „civilnou“ raketou v dejinách ľudstva.
Saturn V je jedinečným inžinierskym počinom, jedným z mnohých v programe Apollo. Konštrukcia vyše 120 metrov vysokej rakety bola mimoriadne spoľahlivá. Okrem veľkej presnosti a kvality pri výrobe k tomu prispela aj príslovečná nemecká precíznosť a predvídavosť už vo fáze návrhu. Saturn V mal napríklad aj vlastný navigačný a riadiaci systém, vlastné gyroskopy a počítač, ktorý kontroloval celý priebeh jeho letu. Bol tak úplne nezávislý od samotnej lode Apollo, aj keď bol v prípade potreby plne riaditeľný astronautami, ktorí v nej leteli. Táto dodnes najväčšia raketa na svete je jedným zo zázrakov, ktoré vznikli vďaka Apollu. A je pravda, že napriek najrôznejším problémom ani jedna misia Apolla nemusela byť zrušená, ani sa nedostala do vážnejších problémov vinou nosnej rakety.
. z obežnej dráhy až na Mesiac
Po Shepardovom balistickom „skoku“ trvá Američanom ešte takmer rok, kým John Glenn absolvuje na lodi Mercury prvý skutočný let okolo Zeme. Nasleduje šesť ďalších letov Mercury, pri ktorých sa systematicky rozširujú hranice pobytu vo vesmíre a spolu s nimi aj skúsenosti astronautov, technikov, pozemného personálu a riadenia letov. Neexistuje návod, ako letieť na Mesiac, návody sa píšu pred každým letom a spresňujú každým úspechom či neúspechom, ktorý vesmírny program zaznamenáva.
Na Mercury lieta vždy len jeden astronaut v lodi, ktorá bola vyvinutá narýchlo, aby bolo na čom lietať. Američania cítia, že na zvládnutie techník umožňujúcich let na Mesiac potrebujú niečo viac. A tak vzniká program Gemini.
Gemini, plne manévrovateľná loď, nesúca na obežnú dráhu dvoch astronautov, umožňujúca výstup do otvoreného priestoru, ako aj spájanie s inými objektmi na obežnej dráhe, je ideálnym medzistupňom na ceste k Apollu. Počas dvoch rokov (1965 ― 66) štartuje 10 misií, počas ktorých Američania nielen dobiehajú, ale v úspechoch jednoznačne aj predbiehajú Sovietov. Čo je však dôležitejšie, postupne zvládajú postupy a techniky, nevyhnutné na let na Mesiac a na pobyt na jeho povrchu. V decembri 1966 pristáva posledný let Gemini a všetci sa už tešia na prvú letovú skúšku Apolla vo februári 1967.
.požiar
Dňa 27. januára 1967 sedí pri rutinnom teste na rampe č. 34 na myse Canaveral v kabíne Apolla 1 veterán letov Mercury a Gemini Virgil „Gus“ Grissom. Spolu s ním aj prvý Američan v otvorenom vesmíre, Edward White, a nováčik Roger Chaffee, ktorý sa preslávil prieskumnými letmi nad Kubou počas raketovej krízy, ako aj vynikajúcimi inžinierskymi schopnosťami. Posádka, ktorá má ako prvá otestovať novú loď Apollo na obežnej dráhe. Deke Slayton sľúbil Grissomovi, že ak to bude len trochu možné, bude prvým mužom na Mesiaci.
O 18:31 však zaznieva v slúchadlách kontrolórov výkrik: „Oheň! Máme tu oheň!“ A za moment znovu: „Požiar v kabíne! Dostaňte nás von!“ Nikto však nedokáže astronautom pomôcť. Súhra technických nedokonalostí, poklopu kabíny, otvárajúceho sa dovnútra, a atmosféry čistého kyslíka ich stoja život. Program, ktorý ešte pre pár okamihmi vyzeral na najlepšej ceste k relatívne jednoduchému splneniu Kennedyho cieľa, sa takmer na 18 mesiacov zastavuje. Vyšetrovanie havárie, ktorá stála troch astronautov život, trvá niekoľko mesiacov, nasledujú nekonečné výsluchy pred vyšetrovacími komisiami Kongresu. Od administrátora NASA Jamesa Webba až po astronauta Franka Bormana sú ľudia z programu Apollo donekončna konfrontovaní s otázkou: „Ako sa niečo také vôbec mohlo stať?“
Asi najlepšie na to odpovedal Borman, keď povedal, že vinní sú vlastne všetci, pretože nikomu nenapadlo, že by sa taká kombinácia faktorov mohla stať príčinou katastrofy. Nedostatok predstavivosti, spojený s prílišnou snahou urýchliť vývoj novej lode, viedol až k tragédii.
.nový začiatok
V septembri 1968 nakoniec záložná posádka Apolla 1, Wally Shirra, Don Eisele a Walter Cunnigham, úspešne testuje na obežnej dráhe kompletne prestavaný veliteľský modul lode Apollo. To súčasne otvára cestu k prvej ceste na Mesiac v histórii ľudstva.
Z obavy pred obletom Mesiaca Sovietmi, ktorí v tom čase pripravujú pokusný štart rakety N1 a súčasne stále testujú aj novú loď Sojuz, určenú pôvodne na lety na Mesiac, mení NASA svoje plány. Keďže vývoj lunárneho modulu sa oproti plánu omeškáva, namiesto plánovaného testu lunárneho modulu rozhoduje NASA o lete Apolla k Mesiacu, s tým, že Apollo 8 Mesiac nielen obletí, ale zostane viac ako 20 hodín na obežnej dráhe okolo neho. Skvelá misia, pri ktorej sa prví ľudia pozerajú z výšky 90 km na povrch nášho nebeského suseda, sa odohráva práve na Vianoce, čo Američanom, znechuteným vietnamskou vojnou, rasovými nepokojmi a politickými vraždami, vracia hrdosť na svoju krajinu a jej pôsobenie aspoň v oblasti vesmírneho výskumu.
Rýchlo za sebou nasledujúce lety Apolla 9 a 10 v marci a máji 1969, ktoré testovali lunárny modul najprv na obežnej dráhe Zeme, a potom nad Mesiacom, pomohli vyriešiť všetky problémy, a tak sa 16. júla 1969 mohli traja Američania posadiť do kabíny Apolla 11, aby o 9:31 miestneho času odštartovali z Floridy na svoju historickú cestu.
.malý krok
Keď sa Armstronga pred letom pýtali, či má pripravené slová, ktoré povie pri výstupe na mesačný povrch, odpovedal, že nie. Podľa jeho kolegov skutočne nad tým takmer vôbec neuvažoval. Armstrong, podobne ako Aldrin a ďalší, bol v prvom rade pilot, a to skúšobný pilot. Preto za oveľa dôležitejšie, ako výstup na mesačný povrch, považoval samotné pristátie, neuveriteľne komplikovaný a pilotne náročný postup, ktorým sa lunárny modul, spočiatku letiaci po obežnej dráhe okolo Mesiaca rýchlosťou 1,5 kilometra za sekundu, dostane na presne určené miesto na mesačnom povrchu.
Neil neskôr spomínal, že mu ten, azda najznámejší výrok v dejinách ľudstva, napadol, keď liezol von z lunárneho modulu po kolenách a nohami napred.
Šesť stupňov, posledný je asi meter nad veľkým tanierom pristávacej nohy LM. Vzdialenosť je väčšia, ako sa čakalo, pád LM z posledného metra na povrch po vypnutí motora mal nohu teleskopicky zasunúť a túto vzdialenosť zmenšiť. Armstrong však vypol motor až na povrchu, a tak teraz skáče z poslednej priečky rebríka do taniera pristávacej nohy a späť:
„Chcel som preveriť, ako sa dostaneme späť. Ide to ľahko, v šestinovej gravitácii žiadny problém." „Povrch sa javí veľmi, veľmi jemnozrnný, vyzerá takmer ako prach."
A po chvíľke...
„Teraz vystúpim na povrch." Držiac sa pravou rukou rebríka, Armstrong dvíha ľavú nohu a opatrne ju kladie na povrch Mesiaca: „Jeden malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo." Je presne 21:56:21 houstonského času, dvadsiaty júl tisícdeväťstošesťdesiatdeväť, keď 38-ročný Američan Neil Alden Armstrong, z malého mestečka Wapakoneta v štáte Ohio, stojí ako prvý človek v dejinách ľudstva na povrchu nášho nebeského suseda.
Hovorí sa, že v ten večer sa na Arlingtonskom národnom cintoríne na jednom z hrobov objavil malý lístok. Stálo na ňom: „Mister President, the Eagle has landed“. Na hrobe bolo meno John Fitzgerald Kennedy.
.odkaz Apolla
Väčšina ľudí sa zhodne na tom, že prvé pristátie človeka na Mesiaci je produktom studenej vojny. A politiky. No napriek tomu predstavuje predovšetkým doteraz nedosiahnutý technologický a ľudský výkon. Vyše 400 000 ľudí sa nejakým spôsobom podieľalo na Armstrongových, Aldrinových a ďalších krokoch na mesačnom povrchu.
Nebyť Chruščovovej snahy za každú cenu prekonať Američanov vo vesmíre, nebyť Kennedyho odvahy vytýčiť taký náročný cieľ pre celú krajinu, nebyť vynaliezavosti a odhodlania mnohých ľudí, nebyť ochoty astronautov riskovať vlastné životy v záujme splnenia úlohy, zadanej už vtedy mŕtvym prezidentom, možno by sme dodnes čakali na prvé kroky človeka na inom nebeskom telese.
Ale nakoniec by sme sa dočkali. Rovnako, ako sme sa dočkali prvých krokov na Mount Evereste, prvej ľudskej nohy na severnom či južnom póle, prvého preletu Atlantiku či prvých krokov belocha na americkom kontinente. A práve to je podľa mňa hlavný odkaz Apolla. Vedomie, že ľudia, pokiaľ majú odvahu, odhodlanie a jasný cieľ, dokážu aj nemožné.
A zrazu...:
„Signálka Kontakt. Motor vypnutý. ACA zablokovaný. Obe riadenia na ‚auto‘. Ručné blokovanie motora odpojené. Poistka motora odpojená. Je tam 413.“
Charlie Duke potvrdzuje: „Máme vás na povrchu, Eagle!“
A Armstrong odpovedá: „Houston, tu základňa Tranquillty. Eagle pristál.“
„Rozumieme Tranquillity. Pár chlapcov tu z vás už modralo! Už zase dýchame!“
V sále vypukne krátka, ale o to intenzívnejšia radosť. Letoví kontrolóri nemajú na radosť čas, musia ustavične monitorovať lunárny modul, ako aj veliteľskú loď na obežnej dráhe nad ním.
Ale Gene Kranz ledva vládze vydávať pokyny, od dojatia má veľkú guču v krku. Podarilo sa to! A na prvýkrát!
Neil Armstrong a Edwin „Buzz“ Aldrin sa po počiatočnom zhone v príprave na prípadný núdzový štart z povrchu konečne rozhliadajú z okienok lunárneho modulu. Prví ľudia, ktorí ho vidia nie cez ďalekohľad alebo z výšky 90 kilometrov na obežnej dráhe, ale zo šiestich metrov. Sivá, bezfarebná planina Mora Pokoja, zaliata nemilosrdným a ničím nefiltrovaným slnečným svetlom. O šesť hodín sa k nemu priblížia ešte viac, doslova a dopísmena na dosah ruky.
.chruščov a Kennedy
Koncom apríla 1961 sedí vtedajší administrátor NASA James Webb s niekoľkými ľuďmi z vedeckého poradného tímu novozvoleného prezidenta Kennedyho v Bielom dome a čelí otázkam, ako dobehnúť a predbehnúť Sovietov vo vesmíre. Sputnik v roku 1957, a teraz aj prvý človek vo vesmíre, budia dojem, že Američania zaspali dobu.
Gagarinovo svetové turné, ktoré Chruščov hodlá maximálne propagandisticky využiť, sa práve začína a Kennedy rozhodne nemieni nechať ležať hodenú rukavicu. Napokon je to Webbov zástupca Hugh Dryden, kto vysvetľuje Jerome Wiesnerovi, šéfovi vedeckého poradného zboru prezidenta, že jediný cieľ, pri ktorom majú Američania reálnu šancu predstihnúť Sovietov, je práve Mesiac a človek na jeho povrchu. Pritom Američanom sa v tom čase nepodaril ani jeden let astronauta. Prvý človek v americkej vesmírnej lodi má štartovať až 2. mája.
Alan B. Shepard napokon svoj suborbitálny let (nedosiahol obežnú dráhu, absolvoval len balistickú dráhu s najvyššou výškou približne 200 km a užil si asi 15 minút beztiaže) absolvuje 5. mája 1961. Pod dojmom tohto úspechu a nepochybne aj v snahe odviesť pozornosť od spackanej akcie CIA v Zátoke Svíň na Kube, prednáša Kennedy v Kongrese 25. mája v rámci mimoriadnej správy o stave únie aj nasledujúcu vetu: „Verím, že tento národ by si mal stanoviť ako svoj cieľ pristátie človeka na Mesiaci a jeho bezpečný návrat na Zem pred koncom tohto desaťročia.“ Jednoduchá veta, ale všetci, čo poznajú americký vesmírny program, vedia, aký ťažký cieľ práve Kennedy vyhlásil.
Na jeho realizáciu je potrebné vyvinúť a otestovať technológie a postupy, ktoré nie sú ani len vynájdené, zapojiť desiatky, ba stovky tisícov ľudí v celej krajine, vytvoriť komunikačnú sieť, ktorá bude pokrývať celú planétu, nájsť a vycvičiť ďalších astronautov a po celý čas udržať priazeň nielen verejnosti, ale najmä amerických zákonodarcov, ktorí vládnu rozpočtu NASA, organizácie, ktorá má v praxi realizovať Kennedyho plán.
.cesta k Apollu
Na Mesiac sa nedá lietať hocijako. Náš približne 400 000 km vzdialený sused, a súčasne najbližšie vesmírne teleso, je na vtedajšie pomery nesmierne vzdialený. V tom čase jeden človek obletel jedenkrát Zem. To je všetko. Nikto nevie, ako bude beztiažový stav pôsobiť na ľudí pri 14-dňovom lete, s akým sa počíta pri letoch k Mesiacu. Nikto presne nevie, ako budú astronauti pri takýchto vzdialenostiach navigovať, ako budú komunikovať. Nikto nevie, ako sa na obežnej dráhe môžu stretnúť dve vesmírne lode (od počiatku sa pri letoch k Mesiacu počítalo s nejakým variantom vesmírneho rendez-vous, spočiatku na obežnej dráhe Zeme, neskôr sa plán modifikoval a stretnutie sa odohrávalo na obežnej dráhe Mesiaca). Nikto presne nevie, čo budú jesť, ako budú spať, ako si zabezpečia základnú hygienu a či vôbec budú schopní v beztiažovom stave vykonávať bežné činnosti, nieto ešte riadiť zložité a chyby neodpúšťajúce systémy vesmírnych lodí. A tiež nikto presne nevie, aká raketa vynesie vesmírnu loď tak ďaleko. Teda takmer nikto. Len jeden Nemec, ktorý pomáhal Hitlerovi bombardovať bezpilotnými strelami Londýn, má relatívne jasnú predstavu.
.hitlerov bombometčík a Saturn V
Keď Werner von Braun utekal z Peenemünde, kde staval a odpaľoval na Londýn svoje rakety V2, do Bavorska, aby sa vzdal Američanom, vedel, prečo to robí. Aj keď tušil, že nejaký čas nebude môcť pracovať priamo vo vesmírnom programe, počítal s tým, že sa k nemu skôr či neskôr dostane. Nemýlil sa. Aj keď to trvalo oveľa dlhšie, ako si pôvodne myslel, po fiasku s prvou americkou družicou Vanguard, ktorej nosná raketa vybuchla na štartovacej rampe, Američanom neostávalo iné, ako využiť služby tohto „hnedého“ inžiniera, ak nechceli zaostávať za Sovietmi ešte viac, ako už beztak zaostávali. Explorer 1, prvá americká družica, štartovala na von Braunovej rakete a zabezpečila mu prístup k americkému vesmírnemu programu.
Keď sa uvažovalo nad tým, ako Američania na Mesiac vlastne poletia, mal už von Braun v Huntsville v Alabame pokope tím nemeckých a amerických vedcov a inžinierov, ktorí pracovali na obrovskej rakete na lety na Mesiac. Bola taká veľká a zložitá, že sa vôbec nehodila ako nosič na jadrové zbrane, a tým sa vlastne stala prvou „civilnou“ raketou v dejinách ľudstva.
Saturn V je jedinečným inžinierskym počinom, jedným z mnohých v programe Apollo. Konštrukcia vyše 120 metrov vysokej rakety bola mimoriadne spoľahlivá. Okrem veľkej presnosti a kvality pri výrobe k tomu prispela aj príslovečná nemecká precíznosť a predvídavosť už vo fáze návrhu. Saturn V mal napríklad aj vlastný navigačný a riadiaci systém, vlastné gyroskopy a počítač, ktorý kontroloval celý priebeh jeho letu. Bol tak úplne nezávislý od samotnej lode Apollo, aj keď bol v prípade potreby plne riaditeľný astronautami, ktorí v nej leteli. Táto dodnes najväčšia raketa na svete je jedným zo zázrakov, ktoré vznikli vďaka Apollu. A je pravda, že napriek najrôznejším problémom ani jedna misia Apolla nemusela byť zrušená, ani sa nedostala do vážnejších problémov vinou nosnej rakety.
. z obežnej dráhy až na Mesiac
Po Shepardovom balistickom „skoku“ trvá Američanom ešte takmer rok, kým John Glenn absolvuje na lodi Mercury prvý skutočný let okolo Zeme. Nasleduje šesť ďalších letov Mercury, pri ktorých sa systematicky rozširujú hranice pobytu vo vesmíre a spolu s nimi aj skúsenosti astronautov, technikov, pozemného personálu a riadenia letov. Neexistuje návod, ako letieť na Mesiac, návody sa píšu pred každým letom a spresňujú každým úspechom či neúspechom, ktorý vesmírny program zaznamenáva.
Na Mercury lieta vždy len jeden astronaut v lodi, ktorá bola vyvinutá narýchlo, aby bolo na čom lietať. Američania cítia, že na zvládnutie techník umožňujúcich let na Mesiac potrebujú niečo viac. A tak vzniká program Gemini.
Gemini, plne manévrovateľná loď, nesúca na obežnú dráhu dvoch astronautov, umožňujúca výstup do otvoreného priestoru, ako aj spájanie s inými objektmi na obežnej dráhe, je ideálnym medzistupňom na ceste k Apollu. Počas dvoch rokov (1965 ― 66) štartuje 10 misií, počas ktorých Američania nielen dobiehajú, ale v úspechoch jednoznačne aj predbiehajú Sovietov. Čo je však dôležitejšie, postupne zvládajú postupy a techniky, nevyhnutné na let na Mesiac a na pobyt na jeho povrchu. V decembri 1966 pristáva posledný let Gemini a všetci sa už tešia na prvú letovú skúšku Apolla vo februári 1967.
.požiar
Dňa 27. januára 1967 sedí pri rutinnom teste na rampe č. 34 na myse Canaveral v kabíne Apolla 1 veterán letov Mercury a Gemini Virgil „Gus“ Grissom. Spolu s ním aj prvý Američan v otvorenom vesmíre, Edward White, a nováčik Roger Chaffee, ktorý sa preslávil prieskumnými letmi nad Kubou počas raketovej krízy, ako aj vynikajúcimi inžinierskymi schopnosťami. Posádka, ktorá má ako prvá otestovať novú loď Apollo na obežnej dráhe. Deke Slayton sľúbil Grissomovi, že ak to bude len trochu možné, bude prvým mužom na Mesiaci.
O 18:31 však zaznieva v slúchadlách kontrolórov výkrik: „Oheň! Máme tu oheň!“ A za moment znovu: „Požiar v kabíne! Dostaňte nás von!“ Nikto však nedokáže astronautom pomôcť. Súhra technických nedokonalostí, poklopu kabíny, otvárajúceho sa dovnútra, a atmosféry čistého kyslíka ich stoja život. Program, ktorý ešte pre pár okamihmi vyzeral na najlepšej ceste k relatívne jednoduchému splneniu Kennedyho cieľa, sa takmer na 18 mesiacov zastavuje. Vyšetrovanie havárie, ktorá stála troch astronautov život, trvá niekoľko mesiacov, nasledujú nekonečné výsluchy pred vyšetrovacími komisiami Kongresu. Od administrátora NASA Jamesa Webba až po astronauta Franka Bormana sú ľudia z programu Apollo donekončna konfrontovaní s otázkou: „Ako sa niečo také vôbec mohlo stať?“
Asi najlepšie na to odpovedal Borman, keď povedal, že vinní sú vlastne všetci, pretože nikomu nenapadlo, že by sa taká kombinácia faktorov mohla stať príčinou katastrofy. Nedostatok predstavivosti, spojený s prílišnou snahou urýchliť vývoj novej lode, viedol až k tragédii.
.nový začiatok
V septembri 1968 nakoniec záložná posádka Apolla 1, Wally Shirra, Don Eisele a Walter Cunnigham, úspešne testuje na obežnej dráhe kompletne prestavaný veliteľský modul lode Apollo. To súčasne otvára cestu k prvej ceste na Mesiac v histórii ľudstva.
Z obavy pred obletom Mesiaca Sovietmi, ktorí v tom čase pripravujú pokusný štart rakety N1 a súčasne stále testujú aj novú loď Sojuz, určenú pôvodne na lety na Mesiac, mení NASA svoje plány. Keďže vývoj lunárneho modulu sa oproti plánu omeškáva, namiesto plánovaného testu lunárneho modulu rozhoduje NASA o lete Apolla k Mesiacu, s tým, že Apollo 8 Mesiac nielen obletí, ale zostane viac ako 20 hodín na obežnej dráhe okolo neho. Skvelá misia, pri ktorej sa prví ľudia pozerajú z výšky 90 km na povrch nášho nebeského suseda, sa odohráva práve na Vianoce, čo Američanom, znechuteným vietnamskou vojnou, rasovými nepokojmi a politickými vraždami, vracia hrdosť na svoju krajinu a jej pôsobenie aspoň v oblasti vesmírneho výskumu.
Rýchlo za sebou nasledujúce lety Apolla 9 a 10 v marci a máji 1969, ktoré testovali lunárny modul najprv na obežnej dráhe Zeme, a potom nad Mesiacom, pomohli vyriešiť všetky problémy, a tak sa 16. júla 1969 mohli traja Američania posadiť do kabíny Apolla 11, aby o 9:31 miestneho času odštartovali z Floridy na svoju historickú cestu.
.malý krok
Keď sa Armstronga pred letom pýtali, či má pripravené slová, ktoré povie pri výstupe na mesačný povrch, odpovedal, že nie. Podľa jeho kolegov skutočne nad tým takmer vôbec neuvažoval. Armstrong, podobne ako Aldrin a ďalší, bol v prvom rade pilot, a to skúšobný pilot. Preto za oveľa dôležitejšie, ako výstup na mesačný povrch, považoval samotné pristátie, neuveriteľne komplikovaný a pilotne náročný postup, ktorým sa lunárny modul, spočiatku letiaci po obežnej dráhe okolo Mesiaca rýchlosťou 1,5 kilometra za sekundu, dostane na presne určené miesto na mesačnom povrchu.
Neil neskôr spomínal, že mu ten, azda najznámejší výrok v dejinách ľudstva, napadol, keď liezol von z lunárneho modulu po kolenách a nohami napred.
Šesť stupňov, posledný je asi meter nad veľkým tanierom pristávacej nohy LM. Vzdialenosť je väčšia, ako sa čakalo, pád LM z posledného metra na povrch po vypnutí motora mal nohu teleskopicky zasunúť a túto vzdialenosť zmenšiť. Armstrong však vypol motor až na povrchu, a tak teraz skáče z poslednej priečky rebríka do taniera pristávacej nohy a späť:
„Chcel som preveriť, ako sa dostaneme späť. Ide to ľahko, v šestinovej gravitácii žiadny problém." „Povrch sa javí veľmi, veľmi jemnozrnný, vyzerá takmer ako prach."
A po chvíľke...
„Teraz vystúpim na povrch." Držiac sa pravou rukou rebríka, Armstrong dvíha ľavú nohu a opatrne ju kladie na povrch Mesiaca: „Jeden malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo." Je presne 21:56:21 houstonského času, dvadsiaty júl tisícdeväťstošesťdesiatdeväť, keď 38-ročný Američan Neil Alden Armstrong, z malého mestečka Wapakoneta v štáte Ohio, stojí ako prvý človek v dejinách ľudstva na povrchu nášho nebeského suseda.
Hovorí sa, že v ten večer sa na Arlingtonskom národnom cintoríne na jednom z hrobov objavil malý lístok. Stálo na ňom: „Mister President, the Eagle has landed“. Na hrobe bolo meno John Fitzgerald Kennedy.
.odkaz Apolla
Väčšina ľudí sa zhodne na tom, že prvé pristátie človeka na Mesiaci je produktom studenej vojny. A politiky. No napriek tomu predstavuje predovšetkým doteraz nedosiahnutý technologický a ľudský výkon. Vyše 400 000 ľudí sa nejakým spôsobom podieľalo na Armstrongových, Aldrinových a ďalších krokoch na mesačnom povrchu.
Nebyť Chruščovovej snahy za každú cenu prekonať Američanov vo vesmíre, nebyť Kennedyho odvahy vytýčiť taký náročný cieľ pre celú krajinu, nebyť vynaliezavosti a odhodlania mnohých ľudí, nebyť ochoty astronautov riskovať vlastné životy v záujme splnenia úlohy, zadanej už vtedy mŕtvym prezidentom, možno by sme dodnes čakali na prvé kroky človeka na inom nebeskom telese.
Ale nakoniec by sme sa dočkali. Rovnako, ako sme sa dočkali prvých krokov na Mount Evereste, prvej ľudskej nohy na severnom či južnom póle, prvého preletu Atlantiku či prvých krokov belocha na americkom kontinente. A práve to je podľa mňa hlavný odkaz Apolla. Vedomie, že ľudia, pokiaľ majú odvahu, odhodlanie a jasný cieľ, dokážu aj nemožné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.