Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Osamelý havran

.gabriela Rakúsová .časopis .literatúra

V jeseni tohto roku uplynie 95 rokov od narodenia a dvadsať rokov od úmrtia Alfonza Bednára (1914 – 1989), ktorý v časoch socializmu i literárneho schematizmu nepatril vždy k preferovaným autorom.

Napríklad pri jeho zbierke noviel Hodiny a minúty (1956), obsahujúcej prozaicky nepriamu, no exponovanú kritiku vtedajšieho systému, bol vyslovený  zákaz jej šírenia.
Výber textov v knihe Sklený vrch a iné sa popri celej chronológii života a tvorby tohto spisovateľa osobitne zameriava na obdobie päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia. Editorka vybrala román Sklený vrch, ktorý pokladá za kľúčový titul, pretože Bednára „etabloval ako polemicky a reformne naladeného autora rovnako v oblasti témy, ako aj formy,“ ďalej „majstrovskú, epicky pútavú a v zovretom novelistickom tvare exkluzívnu prózu Kolíska“ a tri krátke texty z roku 1977, ktoré sa stali literárnou predlohou pre film Slnko v sieti. Hoci rozsiahlu románovú kompozíciu Role pokladá editorka za dominantný epický projekt, venuje mu na rozdiel od iných literárnych vedcov minimum pozornosti.


.iný autor
Zora Prušková zaraďuje Alfonza Bednára do rozsiahlych historických, politických súvislostí, charakterizuje zoširoka dobu, v ktorej začínal, i dobu, v ktorej vytvoril svoje pozoruhodné dielo. Prvé knižné publikácie mu vyšli na začiatku 50. rokov a hoci ho poznáme predovšetkým ako prozaika, jeho prvotinou boli verše pre deti. V oblasti prózy sa debutovo predstavil románom Sklený vrch (1954), ktorý podobne ako zbierka noviel Hodiny a minúty vyvolal mnoho diskusií i polemík. Bednár sa totiž programovo a jednoznačne odchýlil od tej časti súdobej slovenskej prózy, ktorá skresľovala skutočnosť jej bezkonfliktným zobrazením a vytváraním ilúzií o pozitívach spoločnosti.  
Na rozdiel od niektorých iných editorov jednotlivých zväzkov edície Knižnica slovenskej literatúry Zora Prušková teoreticky spracovala prostredníctvom svojej štúdie i iných kompozičných častí tejto knihy celú tvorbu Alfonza Bednára. Nejde pritom o hĺbkové analýzy diel, ale viac o súhrnný pohľad na tvorbu tohto prozaika a filmového scenáristu, o hľadanie spoločných znakov medzi jednotlivými dielami a o miesto tvorby Alfonza Bednára v kontexte slovenskej literatúry.
Prušková vybrala rôznorodé názory z literárnej kritiky, no ich usporiadanie nemá časový systém a otázny je aj výber niektorých kritikov (alebo ide o zámer?) – lebo svojimi štúdiami či recenziami si urobili obraz predovšetkým o sebe, nie o Alfonzovi Bednárovi. Hoci informácie o Bednárových dielach, spomienky naňho a jeho vyznania v rozhovoroch sú zaujímavé, čitateľsky vyššiu, príťažlivejšiu hodnotu majú Komentáre a vysvetlivky a Kalendárium života a diela. Kým v doslove s názvom Alfonz Bednár – „iný“ autor v období jediného tvorivého názoru sa Zora Prušková zamerala najmä na Bednárove umelecké texty vybraté do tohto zväzku, vyššie spomenuté časti prinášajú rozsiahly, bohatý obraz o tomto autorovi, ktorý predbehol vývoj, „roztlačil hranice jednostranných čierno-bielych právd v historicky riskantnom čase prvej polovice 50. rokov“ a bol „tvorivou osobnosťou s originálnymi názormi a poetikou“. Jeho prózy i filmové scenáre majú existenciálny ráz, upozorňujú na „viacplánovú nejednoznačnú motiváciu ľudského správania sa v rozhodujúcich situáciách“ a ako ďalej píše Zora Prušková, „autora zaujíma zjavená i skrytá podoba mravnej existencie jeho súčasníka“. Na vyjadrenie tejto svojej základnej témy využíval pomerne často modernú prozaickú grotesku, animálneho rozprávača a, pravda, i satiru. \



.prozaik v sieti
Je dobré a správne, že Z. Prušková venuje rovnakú pozornosť Bednárovej próze i jeho filmovej scenáristike a spolupráci s režisérom Štefanom Uhrom. Osobitne sa zaoberá filmom Slnko v sieti, ktorý sa stal kultovým titulom novej estetickej a poetologickej školy 60. rokov. V roku 1968 vyšli Tri scenáre („historicky prvý knižný filmový titul“ – J. Paštéková): Slnko v sieti. Organ. Tri dcéry – a „touto knižnou edíciou sa literárny scenár na Slovensku presadzuje ako špecifický žáner a prestáva byť technickým polotovarom pre výrobu filmu“. Spolupráca so Štefanom Uhrom trvala zhruba dve desaťročia, a to od roku 1960, keď sa Alfonz Bednár stal dramaturgom a scenáristom v Československom štátnom filme Bratislava – Koliba. Za ten čas podľa Bednárových scenárov vznikli viaceré celovečerné a televízne filmy.
Bednárove názory na najrozmanitejšie problémy nájdeme v časti Autor o sebe a o diele, kde sa zmieňuje napríklad o vzťahu filmu a literatúry, o slovenčine v médiách z roku 1969, ale jeho postrehy pôsobia tak, ako keby líčil situáciu dnešnú. Tu je zahrnutý aj Vanovičov hodnotný rozhovor z roku 1968, kde nazval Bednára prozaikom polemickým, ktorý vytvoril nový model človeka: „Naša próza prvýkrát demaskovala nielen spoločenské lži a anomálie, ale predovšetkým anomálie a narušené veci v človeku.“  (Július Vanovič). V spomenutom rozhovore vyslovil Bednár i toto: „Možno próza vychodí z módy vôbec, možno z módy vychodí už i kniha, tento starý vynález, možno jej dni, ako jednej formy ľudského umeleckého prejavu, sú už spočítané a zrátané.“ 



.vlastnou cestou
Zaujímavý rozhovor urobila so svojím otcom i Katarína Bednárová (tiež spoluautorka Kalendária). V jednej z odpovedí Alfonz Bednár hovorí: „Preložil som dosť, jedno ako-tak, druhé zle, a to tretie veľmi zle. Dobre, že na preklady sa rýchle zabúda. Preklad musí vyzerať ako originál....“ Treba povedať, že veľká časť Bednárových prekladov (na rozdiel od jeho pôvodnej tvorby) nie je veľmi dobrá. Pritom to bol autor, ktorý ovládal niekoľko jazykov a pri každom novom vydaní svojho diela robil dôsledné štylistické úpravy a jazykové korektúry. Jazyky študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzite v Prahe (tu sa spoznal s Dominikom Tatarkom) a na UK v Bratislave, kam prešiel po rozpade Československa. Jeho diplomová práca o slovenskej balade, neskôr rozšírená o európsku baladu do podoby dizertačnej práce, mala značný vplyv takmer na celé Bednárovo literárne dielo, zasiahla jeho poetiku, stránku estetickú i autorovu literárnu reflexiu.
Alfonz Bednár sa politicko-spoločenských zmien, ktoré skryto, pokojne očakával, nedočkal – zomrel 9. novembra 1989. Až v roku 1992, zásluhou jeho dcéry Kataríny, mohla vyjsť kompletná románová sága Role, ktorú autor písal od konca 40. rokov, ale nový, objektívny spôsob stvárnenia vtedy chúlostivej témy kolektivizácie slovenského vidieka zabrzdil jej vydanie. Po jeho smrti vychádza aj kniha rozhovorov (K. Bednárová) a monografia Prozaik proti totalite – prípad Alfonz Bednár. (J. Vanovič)
Bednár si vytvoril vlastnú cestu i spôsob tvorby („narúšal ideologicky limitované    
hranice“), a tak jeho novela Osamelý havran („presne vytušený epilóg na margo vlastného života“), ktorá vyšla v roku jeho smrti, pôsobí  dvojnásobne symbolicky.
                                                                                          
Alfonz  Bednár: Sklený vrch a iné, editorka Zora Prušková. Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite