Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bel canto vo Zvolene

.pavel Unger .časopis .hudba

Keď pred tridsiatimi rokmi vtedajší riaditeľ banskobystrickej opery Jaroslav Blaho prišiel s myšlienkou obohatiť rozbehnutý činoherný festival Zámocké hry zvolenské o operný žáner, azda netušil, že položil základy podujatiu v slovenských reáliách na dlhé roky výnimočnému.

To je jednoducho holá pravda. Pod značkou ZHZ sa dodnes skrývajú jediné letné operné slávnosti na Slovensku. A nielen letné. Festivaly opery sa u nás – a to sa, paradoxne, s obľubou hrdíme floskulou o akejsi speváckej veľmoci – nenosia. Preto Zvolen stále nemá domáceho konkurenta. Za hranicami sa to opernými festivalmi mimo divadelnej sezóny len tak hemží. Okrem Bratislavy vari niet metropoly, ktorá by na dva mesiace zakopala žáner, nepoznajúci jazykovú bariéru. Operný turizmus je na Slovensku pojem neznámy.
.zo zámku do podzámku
Opera na Zámockých hrách zvolenských má kľukaté dejiny. Pamätá si vzopätia aj prešľapy, no predovšetkým nezabudnuteľné večery so sólistickými menami, zdobiacimi plagáty najprestížnejších talianskych open air festivalov. Zároveň získala nespochybniteľné renomé tribúny vzdorujúcej masovému vkusu. S touto devízou a jej nie bezrizikovými sprievodnými javmi, formuje tvár opery v „neopernom“ meste stále rovnaký festivalový šéf Jaroslav Blaho so svojím zanieteným tímom. Nová dramaturgická konštrukcia funguje piate leto. Jej prvým pilierom sú koncertné naštudovania rarít talianskej bel cantovej spisby v medzinárodnom obsadení (prvé slovenské uvedenia Verdiho raných opusov Bitka pri Legnane, Alzira, Lombarďania a Zbojníci, najnovšie Belliniho Norma), druhým je premiéra súboru banskobystrickej Štátnej opery. Rovnako s motívom objavovania (Verdiho Attila, Belliniho I Capuleti e i Montecchi, Donizettiho Linda di Chamounix) u nás nehraných opusov. Tretím, populárnejším akcentom, festival vychádza v ústrety širším diváckym vrstvám. Vzorka vymenovaných titulov, ponúknutých v krátkej päťročnej perióde, je sama osebe hodná úcty.
Zámocké hry zvolenské však neplynú bez ohrozujúcich faktorov. Na takú odvážnu dramaturgiu si verejnosť z regiónu zvyká len postupne a pri propagačných limitoch na území Slovenska (viac informácií o festivale prúdi do Viedne než Bratislavy) má každý domáci či cezpoľný návštevník cenu zlata. Rizikom je, napokon, aj vrtkavé počasie. Na zastrešenie nádvoria sa dosiaľ nenašli peniaze, takže na daždivý júnový týždeň doplatil aj ostatný, nezvykle skoro termínovaný ročník. Hlavné podujatia sa museli presťahovať do činoherného divadla, čím nechtiac pozmenili hlavičku zvolenských hier na „podzámocké“. Priaznivú odozvu publika to však nezmenilo.

.vachova Norma
Otváracím projektom zvolenského leta 2009 bolo vrcholné dielo predverdiovskej opernej literatúry, Norma od Vincenza Belliniho. Na Slovensku nezaznela štyri desaťročia, v okolitom svete ide však o bežný, hoci nesmierne náročný repertoárový titul. Hudobné a spevácke nástrahy partitúry neušetrili ani zvolenské koncertné naštudovanie. Neprítomnosť scénickej zložky ešte väčšmi zaostrí pozornosť diváka na zvládnutie vokálnych a orchestrálnych partov. V štyroch hlavných úlohách vystúpili hosťujúci umelci, orchester a zbor banskobystrickej Štátnej opery dirigoval jej umelecký šéf Marián Vach. Oproti raným dielam Giuseppe Verdiho, s ktorými sa súbor stretával v uplynulých rokoch, je partitúra Normy komplikovanejšia, nie sú v nej len uzavreté čísla, ale aj rozsiahle a strhujúco vygradované ansámblové scény. A to aj napriek tomu, že dátumom zrodu predbehla Verdiho. Bystričania v orchestri a zbore (pripravila ho Iveta Popovičová) siahli na hranice svojich možností, nie v každom okamihu zneli kolektívne telesá v žiaducej kvalite, no zreteľné a úprimné bolo úsilie zdolať náročnú úlohu. Navyše, keď zároveň s Normou študovali ďalší nový titul, Donizettiho Lindu di Chamounix. Žriedlom inšpirácií je osobnosť dirigenta Mariána Vacha, ktorý so súborom systematicky pracuje, kultivuje jeho tón a dodáva mu energiu. Ak v Norme pod jeho rukami zavše niečo neladilo stopercentne, či v agogike boli isté nuansy nedotiahnuté, neznížilo to celkové pozitívne vyznenie festivalového večera. Vach vie mimoriadne citlivo sprevádzať sólistov, dýchať s nimi a dokáže pohotovo zladiť kolektív, zložený neraz z umelcov, ktorí sa stretávajú po prvý raz. 
Latku kritérií na zahraničných sólistov si samotné ZHZ nastavili vysoko. Hostia v Norme ju síce nepreskočili, no v slovenskom kontexte aj tak znamenali značný prínos. Titulnú rolu stvárnila renomovaná americká sopranistka Susan Neves, dramatická sopranistka s objemným, v hĺbkach tmavým materiálom, zároveň však technicky schopným popasovať sa s pohyblivými ozdobami partu. Hoci zavše jej interpretácii chýbala esencia čistého bel canta, vynahradila to intenzitou výrazu a expresivitou v dramatických vzopätiach. Talianskej mezzosopranistke Laure Brioli (Adalgisa) sa vcelku podarilo v chúlostivých dvojspevoch s Normou udržať rytmickú a intonačnú čistotu, jej hlas však pôsobil príliš chladne. Aj keď je technicky dobre zakotvený, v polohách vyrovnaný, predsa len nevysielal potrebnú dávku emócií a výrazových nuáns. Tenor pôsobivej talianskej farby ponúkol Renzo Zulian ako Pollione a ak by spieval celý večer s takým nasadením ako vstupnú áriu, zaradil by sa k tomu najlepšiemu, čo ZHZ zažili. Solídnym, skôr otcovsky mäkkým než autoritatívnym Orovesom bol Danilo Rigosa, ako Clotilda zaujala mladá Judita Nagyová.

.klimovej Linda
Prvé slovenské uvedenie opery Linda di Chamounix od Gaetana Donizettiho pripravil súbor Štátnej opery pod režijným vedením Barbary Klimo. Dcéra Edity Gruberovej (súčasná primadona bel canta sa zúčastnila premiéry) má v génoch zmysel pre divadlo, jeho estetiku, ale aj vnútorné väzby. V diele, žánrovo ladenom ako opera semiseria, sa jej podarilo nájsť optimálny balans medzi svetom drámy a humoru. Rezolútne odolala zvodom ku karikovaniu (postava Markíza), Pierottovi vdýchla rozmer vnútorného hlasu Lindy a príbeh titulnej hrdinky, obklopenej na jednej strane milencom a na druhej otcom, rozohrala účinne a zároveň vkusne. Jednoduchú, bez gýčového koloritu koncipovanú scénu navrhol Jaroslav Valek, pričom najmä druhé, parížske dejstvo s viaczmyselnou hrou zrkadiel je unikátne a psychologicky hĺbavé. Klimová nenechala zbor ako strnulú masu, aranžovala s prehľadom a sama navrhla zaujímavé kostýmy. Po hudobnej stránke sa opäť potvrdil blízky vzťah dirigenta Mariána Vacha k predverdiovskému slohu, opäť bol oporou sólistom a vyburcoval hráčov k spoľahlivému výkonu. 
Nestáva sa často, že v predstavení niet jediného slabého výkonu. Od epizód, cez stredné roly (démonicky „čierny“ bas Ivana Zvaríka ako Prefekta, kultivovaný, kovový a výrazovo disciplinovaný Marián Lukáč ako Markíz, objav ZHZ  krásnym mezzosopránom vyzbrojená Judita Nagyová ako Pierotto) až po hlavné, všetci ctili tónovú kultúru a štýl. Martin Popovič (Antonio) prekvapil kantilénou a skvelou vysokou polohou, podobne Dušan Šimo (Carlo)  frázoval štýlovo a bez problémov rozbalil najvyššie tóny svojho farebného tenoru. Po stiesnenom prvom dejstve sa uvoľnila aj Martina Masaryková (Linda) a hoci jej hlasu chýbalo trocha viac žiaru i tepla v strednom registri, s exponovaným partom sa vyrovnala so cťou.  
Hoci pod zámkom a nie na ňom, Zvolenské hry boli znovu výnimočnouou opernou udalosťou.
Autor je operný kritik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite