Jedným z nich je postava tabakového lobistu. V jeden z tých nespočetných jarných dní v Bruseli, studených, sivých a zamračených, ktoré sa bránia pred príchodom jari, mi takáto postava otvorila dvere. Vopred poznamenávam, že mi nikdy predtým nebol v Bruseli nikto taký sympatický.
Hovorí sa, že v Bruseli je po Washingtone najviac lobistov na svete. Už sama definícia lobizmu je výsostne politická. Môžeme tak volať profesionálnych jakobínov boja proti klimatickým zmenám. Keď mi jeden z nich podstrčil cez obednú prestávku na konferencii o integrácii svoju vizitku a keď som si na tejto vizitke prečítal: „The cli¬mate is changing, are you?“ – nebol to už vtedy lobing?
Lobistov by sme mohli volať „výrobcovia vodomerov“, tisíce takýchto združení má v Bruseli svojich zástupcov. Tým najmenším problémom je definovať spoločnosti - consultancies, ktoré sa nechajú najať od hocikoho, kto platí. Ustavične sa snažím získať interview, no zvyčajne mi ani len neodpovedia. „Value Added Europe“ súhlasila - že „v skutočnosti nepracujú v European Public Affairs“, že chcú „stavať sklady“.
O to viac som bol šokovaný, keď konečne oproti mne sedel takýto lobista vo firme „Pleon“ na „Avenue des Arts“. Už vo svojej prvej odpovedi sa označil za „predajného“ a sladkasté opisy svojej práce ako „advocacy“ odmietol. Povedal, že ešte nikdy neodmietol žiad¬neho zákazníka. Jeho prah bolesti je vysoký, „rakety by som nepredával“. Jedným z jeho zákazníkov je tabakový koncern BAT.
Hermann Drummer, pôvodom Frank, po päťdesiatke, uhladené sivé vlasy, tmavý oblek, tmavá polokošeľa. Privítal ma v zasadačke s priehľadnými stenami. Za sklom prechádzali okolo atraktívne spolupracovníčky. Pri stole sedela ešte jedna mladá blondínka, nováčik vo firme. Celý čas počúvala, špúliac zmyselné pery do ľahkého výrazu pobavenia. Takmer neprestajne hľadela, na moje mierne rozčarovanie, na svojho šéfa.
Položil som jedinú zaujímavú otázku. Tabakový priemysel je ostreľovaný zo všetkých strán. Po Európe sa šíri zákaz fajčenia. Taký koncern ako Philipp Morris dokonca platí EÚ, čosi ako výpalné, 1,25 miliardy. A k tomu ešte satanský imidž profesie.
Tak som sa tabakového lobistu spýtal, či nechce, aby ho ľudia milovali. Drummer bleskovo odpovedal: „Milujú ma, viem to, a nielen moja žena.“ A hneď to vyjadril jemnejšie: „Ľudia mi dávajú najavo, že si ma vážia.“ Občas mu popri jeho hravom mladíckom úškrne prebleslo očami čosi plaché. To, že ho ženy milujú, som mu uveril.
O tabaku sme vlastne hovorili málo. Kvôli mne, pretože tento vyštudovaný politológ mal za sebou niekoľko z mojich vysnívaných džobov. Ako novinár písal o „víne, cestovaní a hoteloch“ – vo Švajčiarsku, za málo roboty veľa frankov. Písal prejavy istému špičkovému nemeckému politikovi: „Ešte nikdy som sa na svoj život nesťažoval“, povedal na záver tento šťastlivec.
Drummer vypracoval pre BAT kampaň proti pašovaniu cigariet. Upozornil som ho, že by tým mohol stratiť srdcia fajčiarov. Nie sú v pohraničných oblastiach fajčiari tými najväčšími pašerákmi, nepodporuje pašovanie cigariet európsku integráciu? Vysvetlil mi, že ide údajne o niečo iné, o náklady kamiónov z Číny a Ukrajiny. Videl som však na ňom, že mu tá pragmatická poznámka vŕta v hlave.
Čo robí lobista, to mi vysvetlil tento člen nemeckej sociálnej demokracie tiež, počínajúc eurokratickým tajným učením „Comitology“. O tom porozprávam inokedy. Zatiaľ, prv než v nás nebo nad Bruselom vyvolá pocit jari, ma pozýva môj dôverný tabakový lobista na pohár vína. Ak budem nabudúce bezdôvodne chváliť tabakové výrobky, tak ma ten starý lišiak dostal.
Hovorí sa, že v Bruseli je po Washingtone najviac lobistov na svete. Už sama definícia lobizmu je výsostne politická. Môžeme tak volať profesionálnych jakobínov boja proti klimatickým zmenám. Keď mi jeden z nich podstrčil cez obednú prestávku na konferencii o integrácii svoju vizitku a keď som si na tejto vizitke prečítal: „The cli¬mate is changing, are you?“ – nebol to už vtedy lobing?
Lobistov by sme mohli volať „výrobcovia vodomerov“, tisíce takýchto združení má v Bruseli svojich zástupcov. Tým najmenším problémom je definovať spoločnosti - consultancies, ktoré sa nechajú najať od hocikoho, kto platí. Ustavične sa snažím získať interview, no zvyčajne mi ani len neodpovedia. „Value Added Europe“ súhlasila - že „v skutočnosti nepracujú v European Public Affairs“, že chcú „stavať sklady“.
O to viac som bol šokovaný, keď konečne oproti mne sedel takýto lobista vo firme „Pleon“ na „Avenue des Arts“. Už vo svojej prvej odpovedi sa označil za „predajného“ a sladkasté opisy svojej práce ako „advocacy“ odmietol. Povedal, že ešte nikdy neodmietol žiad¬neho zákazníka. Jeho prah bolesti je vysoký, „rakety by som nepredával“. Jedným z jeho zákazníkov je tabakový koncern BAT.
Hermann Drummer, pôvodom Frank, po päťdesiatke, uhladené sivé vlasy, tmavý oblek, tmavá polokošeľa. Privítal ma v zasadačke s priehľadnými stenami. Za sklom prechádzali okolo atraktívne spolupracovníčky. Pri stole sedela ešte jedna mladá blondínka, nováčik vo firme. Celý čas počúvala, špúliac zmyselné pery do ľahkého výrazu pobavenia. Takmer neprestajne hľadela, na moje mierne rozčarovanie, na svojho šéfa.
Položil som jedinú zaujímavú otázku. Tabakový priemysel je ostreľovaný zo všetkých strán. Po Európe sa šíri zákaz fajčenia. Taký koncern ako Philipp Morris dokonca platí EÚ, čosi ako výpalné, 1,25 miliardy. A k tomu ešte satanský imidž profesie.
Tak som sa tabakového lobistu spýtal, či nechce, aby ho ľudia milovali. Drummer bleskovo odpovedal: „Milujú ma, viem to, a nielen moja žena.“ A hneď to vyjadril jemnejšie: „Ľudia mi dávajú najavo, že si ma vážia.“ Občas mu popri jeho hravom mladíckom úškrne prebleslo očami čosi plaché. To, že ho ženy milujú, som mu uveril.
O tabaku sme vlastne hovorili málo. Kvôli mne, pretože tento vyštudovaný politológ mal za sebou niekoľko z mojich vysnívaných džobov. Ako novinár písal o „víne, cestovaní a hoteloch“ – vo Švajčiarsku, za málo roboty veľa frankov. Písal prejavy istému špičkovému nemeckému politikovi: „Ešte nikdy som sa na svoj život nesťažoval“, povedal na záver tento šťastlivec.
Drummer vypracoval pre BAT kampaň proti pašovaniu cigariet. Upozornil som ho, že by tým mohol stratiť srdcia fajčiarov. Nie sú v pohraničných oblastiach fajčiari tými najväčšími pašerákmi, nepodporuje pašovanie cigariet európsku integráciu? Vysvetlil mi, že ide údajne o niečo iné, o náklady kamiónov z Číny a Ukrajiny. Videl som však na ňom, že mu tá pragmatická poznámka vŕta v hlave.
Čo robí lobista, to mi vysvetlil tento člen nemeckej sociálnej demokracie tiež, počínajúc eurokratickým tajným učením „Comitology“. O tom porozprávam inokedy. Zatiaľ, prv než v nás nebo nad Bruselom vyvolá pocit jari, ma pozýva môj dôverný tabakový lobista na pohár vína. Ak budem nabudúce bezdôvodne chváliť tabakové výrobky, tak ma ten starý lišiak dostal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.