Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rok, keď, ľud vyškrtol ľud

.jozef Majchrák .časopis .história

Pred dvadsiatimi rokmi sa v Poľsku uskutočnili čiastočne slobodné voľby, ktoré odštartovali zmenu režimu. Hoci táto udalosť neskôr trochu zanikla v tieni vizuálne atraktívnejších revolúcií, pre mnohých východoeurópskych revolucionárov bol poľský príklad odstavenia komunistov od moci zaujímavou inšpiráciou.

V polovici osemdesiatych rokov sa režim generála Jaruzelského ocitol v slepej uličke. Ekonomika padala ku dnu, čoho výsledkom bolo aj v prudké zníženie životnej úrovne. V Poľsku tých rokov v obchodoch chýbal nielen luxusnejší tovar, ale aj úplne základné veci. Celkom trefne to vystihovala poznámka jedného poľského robotníka, ktorá nejakou neopatrnosťou cenzorov prenikla do médií. „Štyridsať rokov socializmu, a stále nemáme ani toaletný papier,“ povzdychol si dotyčný muž.
Komunistický režim už pritom nebol až natoľko represívny a skôr sa snažil ľuďom nadbiehať. V roku 1987 dokonca zorganizoval referendum s otázkou, či by Poliaci podporili posilnenie samosprávy a rozšírenie občianskych práv. V tom istom roku bol dokonca zriadený inštitút ombudsmana. Žiadnej z týchto iniciatív však už drvivá väčšina ľudí neverila a ignorovala ich.
Aj keď ešte na jar 1988 hovorca poľskej komunistickej vlády Jerzy Urban sebavedome tvrdil, že hnutie Solidarita patrí do minulosti, už v lete vypukli štrajky, ktorých hlavným mottom bolo heslo „Nie ma wolnosci bez Solidarnosci“ (Bez Solidarity nie je sloboda). Režim musel dokonca z „minulosti“ vyloviť vodcu Solidarity Lecha Walesu a prosiť ho, aby presvedčil robotníkov na návrat do práce.

.v Magdalenke

Solidarita sa rozhodla túto situáciu využiť a vynútiť si od režimu rokovanie. Vo februári 1989 sa tak uskutočnil prvý z legendárnych Okrúhlych stolov, ktoré prebiehali v dedine Magdalenka pri Varšave. Komunistov na nich zastupoval generál Kisczak, Jaruzelského pravá ruka, ale napríklad aj mladý asistent vtedajšieho premiéra a neskorší poľský prezident Alexander Kwasniewski. Delegáciu Solidarity viedol Walesov poradca, katolícky vydavateľ Tadeusz Mazoviecki a jej členom bol aj súčasný poľský prezident Lech Kaczynski. Bývalí väzni tak zasadli k spoločnému stolu so svojimi väzniteľmi.
Rokovania vôbec neboli jednoduché a obidve delegácie boli pod veľkým tlakom. Tvrdé jadro komunistov bolo nespokojné, že sa ustupuje opozícii a niektorí nekompromisní členovia Solidarity zase kritizovali Walesu, že chystá „špinavú dohodu“ s komunistami. Rokovania takmer uviazli, keď komunisti dlho neboli ochotní akceptovať viac ako len zlegalizovanie Solidarity a umožnenie jej prívržencom, aby vo voľbách kandidovali na listine komunistickej strany.
Potom však práve Kwasnievski prišiel s návrhom, aby sa úplne slobodne volilo do hornej komory parlamentu – Senátu. V slobodnej súťaži malo byť zvolených aj 35 percent poslancov Sejmu (dolná komora), zvyšné mandáty ostali vyhradené pre komunistov a ich spojencov. Senát mal však dostať právo vetovať všetky zákony. Solidarita tiež získala prístup do médií a možnosť vydávať vlastné noviny. Tak vznikla Gazeta Wyborcza. Súčasťou dohody, ktorá bola podpísaná 4. apríla 1989, bol aj záväzok režimu, že najneskoršie do štyroch rokov sa v Poľsku na všetkých úrovniach uskutočnia úplne slobodné voľby.

.voľby

Volebná kampaň odštartovala takmer okamžite. Komunisti stavili na heslo „S nami je to bezpečnejšie.“ Solidarita zase na svoju dôveryhodnosť a, samozrejme, na Lecha Walesu. Na konci apríla sa všetci kandidáti Solidarity zišli v hale Lodeníc V. I. Lenina v Gdansku a v réžii známeho režiséra Andrzeja Wajdu sa postupne vyfotografovali, ako si podávajú ruku s Walesom. Tieto fotografie potom používali v kampani.
Vo voľbách 4. júna Solidarita s prehľadom zvíťazila. V hlasovaní do Senátu zvíťazili až na jednu výnimku všetci jej kandidáti. Porazený kandidát z mesta Pila sa pri spomínanom fotografovaní niekde zabudol, a tak v kampani nemohol použiť fotografiu s Walesom. Solidarita uspela aj v slobodnej súťaži o 35 percent mandátov do Sejmu. Komunisti v tomto hlasovaní získali len niečo okolo štyroch percent hlasov.

.poľské inšpirácie
V čase, keď v Poľsku Solidarita oslavovala víťazstvo, mali v Československu zdanlivo ešte všetko pod kontrolou zamračení súdruhovia z Ústredného výboru. Poľské udalosti u nás neviedli ani k žiadnym verejným prejavom nespokojnosti s režimom. Viacerí slovenskí predstavitelia vtedajšieho disentu či „šedej zóny“ si však spomínajú, že boli pre nich inšpiratívne. Signatár Charty 77 Miroslav Kusý nedávno na spomienkovej akcii Poľského inštitútu  uviedol, že poľské udalosti boli vtedajšou opozíciou vnímané ako názorná ukážka toho, že komunizmus nie je nezničiteľný a začína sa rúcať. „Okrúhly stôl bola pre nás fascinujúca skúsenosť. Videli sme, že voči komunistom sa dá postaviť ako rovnocenný partner,“ povedal Kusý.
Podľa jedného z lídrov novembra 1989, Martina Bútoru, boli poľské udalosti silným signálom pre obyvateľov strednej Európy. „Zvykli sme si, že sme umiestnení medzi dva civilizačné celky a nemôžeme s tým nič urobiť. Odrazu sme zistili, že sa to dá zmeniť.“
Pre neskorších aktérov Nežnej revolúcie bolo Poľsko zaujímavé aj v tom, že si uvedomili, že bez spolupráce s robotníkmi sa zmena režimu nebude dať uskutočniť. Aj preto ľudia z VPN začali po vypuknutí revolúcie cieľavedome navštevovať fabriky a diskutovať s ich zamestnancami. Pre Československo, ktoré nemalo veľa skúseností s politicky motivovanými štrajkami bolo inšpirujúce aj to, akú úlohu táto forma odporu voči režimu zohrala v Poľsku. No a nakoniec v poľskom štrajkovom hnutí osemdesiatych rokov malo podľa Bútoru korene aj rozhodnutie VPN, že počas prvých troch týždňov revolúcie sa budú, podobne ako v Poľsku, vyhýbať alkoholu. Aby ich niekto náhodou nevykresľoval ako nezodpovedných opilcov.

.spor o dejiny
Udalosti jari a leta 1989 nie sú pre dnešných Poliakov iba vyblednutou spomienkou. Stále sú veľmi silnou témou politickej diskusie. Akéhosi poľského sporu o dejiny. Časť obyvateľov, ale aj politických a intelektuálnych elít tvrdí, že vtedajší reprezentanti zašli v kompromise s komunistami príliš ďaleko. Výsledkom toho bolo, že v Poľsku neprebehli lustrácie a komunisti si roky udržali silné pozície v bezpečnostných štruktúrach a ekonomickej sfére.
To je však už trochu iný príbeh. Nespochybniteľné je, že poľský jún 1989 znamenal definitívny koniec Poľskej ľudovej republiky. Ako napísal britský historik Timothy Garton Ash, „ľud vtedy vyškrtol ľud.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite