Totiž u nás v ústave sa sformovalo VPN z ľudí, ktorí
tam naozaj nemajú čo hľadať, celé sa to uberá zlým smerom a žiaľ, nenašla
sa žiadna osobnosť, ktorá by to dokázala vhodne kočírovať. Starého riaditeľa
síce odvolávajú po práve, ale tí, čo sa majú dostať do vedenia, nemajú na
to nárok po žiadnej stránke. Veľká časť ľudí je zmanipulovaná, ďalšia sa
jednoducho bojí prejaviť, lebo tamojšia VPN nastolila v podstate teror, vládne
atmosféra strachu, úzkosti a nedôvery. Ešte som nezažila také ovzdušie
podozrievania a nevraživosti, osadenstvo sa rozpadlo na skupinky, ktoré
držia spolu proti iným, vybavujú si osobné úcty v mene demokracie atd'..."
.podnikové bunky VPN
Hneď po 17. novembri bolo jasné, že centrálnym problémom spoločnosti
nie je len sama zmena ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej
strany, ale premietnutie tejto zmeny do každodenného života ľudí.
Situácia bola podobná v školách, podnikoch, vedeckých ústavoch, kultúrnych
zariadeniach, ale i športových kluboch či umeleckých agentúrach. Občania
mali vo svojom vedomí pevne zafixovaný nielen pojem „nomenklatúra“,
ale aj jeho obsah. Stručne vyjadrené: po dlhé roky bolo základným
predpokladom výberu toho-ktorého odborníka do vyššej funkcie či medzi
takzvané kádrové rezervy členstvo v komunistickej strane. Neskôr sa pre toto
spojenie zaužívali spojenia „nomenklatúrne bratstvá“, „komunistické mafie“
či „staré štruktúry“.
Skutočnosť však bola zložitejšia. Medzi nomenklatúrnymi kádrami
bolo nemálo kvalitných odborníkov a členstvo v strane bolo vo väčšine prípadov skôr pragmatickým úkonom ako vyjadrením svetonázoru. Tak či onak však novembrová revolúcia, hneď po zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ, vstúpila do podnikov s razanciou, ktorá v modernej histórii nášho štátu nemá obdobu.
Jej nositeľmi sa stali bunky hnutia Verejnosť proti násiliu v podnikoch. Vzali na seba úlohu, ktorú sami nazvali očistou podnikov od predstaviteľov starého režimu. Aj keď tomuto procesu predchádzalo zrušenie kádrových oddelení – a pokus nahradiť kádrovanie normálnou personalistikou – to, čo sa vzápätí v podnikoch rozpútalo, malo jednoznačne podobu naozajstnej kádrovej vojny.
V prvej vlne to bol celkom legitímny pokus novej moci zmietnuť pozostatky tesného spojenia komunistickej vlády s hospodárstvom. Vzápätí sa však do tohto procesu začali premietať po dlhé roky neuspokojené základné potreby ľudí, túžba po odvete a snaha mnohých profitovať na revolučných premenách spoločnosti. Neregulovaný priebeh personálnych výmen začal ohrozovať nielen sociálnu klímu v podnikoch, ale aj normálny chod inštitúcií.
Na naliehanie predstaviteľov VPN – neraz aj proti vôli vel'kej časti jeho aktivistov a priaznivcov – vydala vláda akési odporúčania, ktoré mali zabrániť úplnému rozkladu riadiacej sféry. Prvých desať mesiacov ponovembrového vývoja bolo však napriek tomu poznačených značným chaosom v personálnej politike nielen v podnikoch,
ale aj v úradoch štátnej správy. Ťažko dnes odhadnúť úcinky, jedno je však isté – sústavný tlak na nomenklatúru vyvolal u väčšiny vyšších riadiacich kádrov z prednovembrového obdobia obrannú reakciu, ktorá posilnila nie hospodárske vedenia podnikov, ale integritu roztrasenej komunistickej strany.
.dve krídla
Za pozornosť stojí, že uvedené skutočnosti spôsobili ďalšiu z kríz v samotnom hnutí, ktoré sa rozložilo na dve krídla – prvé, ktoré upozorňovalo na negatívny efekt spontánnych kádrovačiek a druhé, ktoré bolo za ich zintenzívnenie. Zástancovia prvého krídla verili v očistnú silu nových trhových vzťahov a tí druhí zase
v potrebu vyradiť predstaviteľov „starých štruktúr“ z akýchkoľvek riadiacich
funkcií.
Koncom februára, teda v čase, keď „kádrová vojna“ vrcholila, urobilo Centrum pre výskum spoločenských problémov čitateľskú anketu o problémoch, ktoré občanov na Slovensku trápili najviac. Najpálčivejším problémom bol problém pretrvávania vplyvu starých mocenských mafií. V tom istom čase formulovalo hnutie, ústami vtedajšieho predsedu Slovenskej rady VPN Jána Budaja, svoje stanovisko takto:
„Hnutie VPN vzniklo ako snaha po demokratizácii života u nás. Patrí k nej
aj praktická demokracia na pracoviskách... Očakávame od VPN, že umožní rekonštrukciu rád pracujúcich v štátnych podnikoch, ale aj ich ustanovenie tam, kde doteraz neboli. Ich právne ustanovenie potvrdí reálny stav. Pracujúci majú záujem
o riadenie aj v podnikoch podliehajúcich národným výborom. Druhým právnym
subjektom budú slobodné odbory. Veríme, že sa budú dôsledne sústreďovať
na typicky odborovú škálu činností – stanú sa obhajcami sociálnych
a právnych istôt pracujúcich. Tretím subjektom rozhodovania je vedenie podniku.
V tomto prechodnom období, keď na pracoviskách ešte pôsobí komunistická
strana a keď sa uvedené subjekty tvoria, musí byť na pracoviskách
prítomné hnutie VPN. Práve pomoc pri tejto rekonštrukcii je úlohou nás všetkých,
ktorí sa považujú za súčasť hnutia za demokraciu v praxi.“
Môj osobný názor bol v tom čase predmetom ostrej kritiky práve zo strany
Jána Budaja. Bol som totiž presvedčený, že organizácie VPN do podnikov
nepatria. Mal som množstvo informácií o tom, že pod zástavou nášho hnutia
sa v podnikoch formujú šíky karieristov a profesionálne nekvalitných ľudí.
Vedel som, že formovanie podnikových rád, nezávislých odborov a samosprávnych
orgánov je dlhodobý proces, ktorý nemôže prirodzene prebiehať
pod kontrolou politického hnutia. Príliš mi to pripomínalo praktiky z dôb
nedávno minulých.
tam naozaj nemajú čo hľadať, celé sa to uberá zlým smerom a žiaľ, nenašla
sa žiadna osobnosť, ktorá by to dokázala vhodne kočírovať. Starého riaditeľa
síce odvolávajú po práve, ale tí, čo sa majú dostať do vedenia, nemajú na
to nárok po žiadnej stránke. Veľká časť ľudí je zmanipulovaná, ďalšia sa
jednoducho bojí prejaviť, lebo tamojšia VPN nastolila v podstate teror, vládne
atmosféra strachu, úzkosti a nedôvery. Ešte som nezažila také ovzdušie
podozrievania a nevraživosti, osadenstvo sa rozpadlo na skupinky, ktoré
držia spolu proti iným, vybavujú si osobné úcty v mene demokracie atd'..."
.podnikové bunky VPN
Hneď po 17. novembri bolo jasné, že centrálnym problémom spoločnosti
nie je len sama zmena ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej
strany, ale premietnutie tejto zmeny do každodenného života ľudí.
Situácia bola podobná v školách, podnikoch, vedeckých ústavoch, kultúrnych
zariadeniach, ale i športových kluboch či umeleckých agentúrach. Občania
mali vo svojom vedomí pevne zafixovaný nielen pojem „nomenklatúra“,
ale aj jeho obsah. Stručne vyjadrené: po dlhé roky bolo základným
predpokladom výberu toho-ktorého odborníka do vyššej funkcie či medzi
takzvané kádrové rezervy členstvo v komunistickej strane. Neskôr sa pre toto
spojenie zaužívali spojenia „nomenklatúrne bratstvá“, „komunistické mafie“
či „staré štruktúry“.
Skutočnosť však bola zložitejšia. Medzi nomenklatúrnymi kádrami
bolo nemálo kvalitných odborníkov a členstvo v strane bolo vo väčšine prípadov skôr pragmatickým úkonom ako vyjadrením svetonázoru. Tak či onak však novembrová revolúcia, hneď po zrušení ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ, vstúpila do podnikov s razanciou, ktorá v modernej histórii nášho štátu nemá obdobu.
Jej nositeľmi sa stali bunky hnutia Verejnosť proti násiliu v podnikoch. Vzali na seba úlohu, ktorú sami nazvali očistou podnikov od predstaviteľov starého režimu. Aj keď tomuto procesu predchádzalo zrušenie kádrových oddelení – a pokus nahradiť kádrovanie normálnou personalistikou – to, čo sa vzápätí v podnikoch rozpútalo, malo jednoznačne podobu naozajstnej kádrovej vojny.
V prvej vlne to bol celkom legitímny pokus novej moci zmietnuť pozostatky tesného spojenia komunistickej vlády s hospodárstvom. Vzápätí sa však do tohto procesu začali premietať po dlhé roky neuspokojené základné potreby ľudí, túžba po odvete a snaha mnohých profitovať na revolučných premenách spoločnosti. Neregulovaný priebeh personálnych výmen začal ohrozovať nielen sociálnu klímu v podnikoch, ale aj normálny chod inštitúcií.
Na naliehanie predstaviteľov VPN – neraz aj proti vôli vel'kej časti jeho aktivistov a priaznivcov – vydala vláda akési odporúčania, ktoré mali zabrániť úplnému rozkladu riadiacej sféry. Prvých desať mesiacov ponovembrového vývoja bolo však napriek tomu poznačených značným chaosom v personálnej politike nielen v podnikoch,
ale aj v úradoch štátnej správy. Ťažko dnes odhadnúť úcinky, jedno je však isté – sústavný tlak na nomenklatúru vyvolal u väčšiny vyšších riadiacich kádrov z prednovembrového obdobia obrannú reakciu, ktorá posilnila nie hospodárske vedenia podnikov, ale integritu roztrasenej komunistickej strany.
.dve krídla
Za pozornosť stojí, že uvedené skutočnosti spôsobili ďalšiu z kríz v samotnom hnutí, ktoré sa rozložilo na dve krídla – prvé, ktoré upozorňovalo na negatívny efekt spontánnych kádrovačiek a druhé, ktoré bolo za ich zintenzívnenie. Zástancovia prvého krídla verili v očistnú silu nových trhových vzťahov a tí druhí zase
v potrebu vyradiť predstaviteľov „starých štruktúr“ z akýchkoľvek riadiacich
funkcií.
Koncom februára, teda v čase, keď „kádrová vojna“ vrcholila, urobilo Centrum pre výskum spoločenských problémov čitateľskú anketu o problémoch, ktoré občanov na Slovensku trápili najviac. Najpálčivejším problémom bol problém pretrvávania vplyvu starých mocenských mafií. V tom istom čase formulovalo hnutie, ústami vtedajšieho predsedu Slovenskej rady VPN Jána Budaja, svoje stanovisko takto:
„Hnutie VPN vzniklo ako snaha po demokratizácii života u nás. Patrí k nej
aj praktická demokracia na pracoviskách... Očakávame od VPN, že umožní rekonštrukciu rád pracujúcich v štátnych podnikoch, ale aj ich ustanovenie tam, kde doteraz neboli. Ich právne ustanovenie potvrdí reálny stav. Pracujúci majú záujem
o riadenie aj v podnikoch podliehajúcich národným výborom. Druhým právnym
subjektom budú slobodné odbory. Veríme, že sa budú dôsledne sústreďovať
na typicky odborovú škálu činností – stanú sa obhajcami sociálnych
a právnych istôt pracujúcich. Tretím subjektom rozhodovania je vedenie podniku.
V tomto prechodnom období, keď na pracoviskách ešte pôsobí komunistická
strana a keď sa uvedené subjekty tvoria, musí byť na pracoviskách
prítomné hnutie VPN. Práve pomoc pri tejto rekonštrukcii je úlohou nás všetkých,
ktorí sa považujú za súčasť hnutia za demokraciu v praxi.“
Môj osobný názor bol v tom čase predmetom ostrej kritiky práve zo strany
Jána Budaja. Bol som totiž presvedčený, že organizácie VPN do podnikov
nepatria. Mal som množstvo informácií o tom, že pod zástavou nášho hnutia
sa v podnikoch formujú šíky karieristov a profesionálne nekvalitných ľudí.
Vedel som, že formovanie podnikových rád, nezávislých odborov a samosprávnych
orgánov je dlhodobý proces, ktorý nemôže prirodzene prebiehať
pod kontrolou politického hnutia. Príliš mi to pripomínalo praktiky z dôb
nedávno minulých.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.