Toto je miesto s dramatickými oblakmi, búrkami a zvláštnymi nebeskými úkazmy. Teda miesto pre mňa. Je tu pár ulíc, ale kamkoľvek sa pozriem, v pozadí vždy vidím les. Lúky, polia, les. Vtáčiky. Neďaleko je miesto odkiaľ vidieť tatry. Je tam taká malá dedinka Odorica, kde pestujú bylinky a pestujú Jersejské kravy. Z nich je výborná smotana. Majú tam aj kučeravé prasiatka. Na okolitých zelených stráňach som našla miesto, kde bol pravdepodobne Bill Gates fotiť svoj známy obrázok pre windovsácku plochu. Zelená lúka s modrým nebom. Máme tu blízko aj rómsku osadu. Žije ich tam v pár domoch 400 a vodu berú zo studne. Keď môj priateľ angličan videl ako žijú, nechcel mi veriť, že európska únia o tom vie. V domčekoch majú však krásne upratané a na stene majú ježiška a na stole dečky. A keď sa nebojíte dať si u nich kávu, príjmu vás medzi seba. Pre mňa sú to podmienky a vizuál blízky nepálu a tak sa cítim ako doma, čo ich teší. Decká sa na mňa tisnú a vyzerajú ako mojich 15 nepálskych sirôt o ktoré sa starám. Podaktorí rómovia z osady mi pomáhajú pripraviť neziskovú Nepálsku čajovňu u Dorotky, ktorú dneska otvárame. Už dva dni beháme s vŕtačkami a plátame čo sa dá. Výsledkom je unikátna kombinácia tradičných slovenských kolovrátkov a krosien a mažiarov s nepálskymi budhistickými vlajočkami a himalájskymi obrázkami. V neďalekej škole učí môj priateľ Jonny angličtinu a upravuje záhradu. Deti ho milujú. A učiteľky tiež. Prehovárajú ma, aby som ho už odtiaľ nebrala. Starosta mi včera pri vínku povedal, že som vniesla do dediny nový dych. A ja teraz hovorím, že to mne dedina do života vniesla nový dych. Keď si každý deň sadám na svoju obľúbenú lavičku pred domom a nastavujem tvár slnku, keď pozorujem bociana z okna, keď sa kochám miestnym krajom pri každom prejazde autom a ukazujem prstom na krásy spiša. Jonny mi kladie ruku späť na volant, krúti hlavou a tvrdí, že som ako Hrušínsky z vesničky a že raz skončíme v priekope. Už je čas dať tomuto článku nadpis. Spišský Hrhov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.