Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sme solidárny národ?

. .časopis .téma

Pravidelne darujeme dve percentá z

Pravidelne darujeme dve percentá z daní, kupujeme si žltý narcis či modrý gombík a v nedeľu prispievame do zvončeka v kostole. Všetko s úmyslom pomôcť. Sme však naozaj taký solidárny národ? A ktorí Slováci prispievajú viac než iní?


„Nosným prvkom a pilierom nášho programu je princíp solidarity. Spoločnosť musí byť založená na solidarite.“ Autorom týchto pekných slov je Robert Fico. Predseda vlády vôbec rád hovorí o solidarite. Stotožňuje ju so zmenou daňového systému, so zavedením šrotovného či s obmedzovaním dôchodkovej reformy. „Kľúčovou hodnotou“ je solidarita aj pre prezidenta Ivana Gašparoviča. Minimálne v jeho prejavoch. A napokon, solidarita sa nedávno dostala aj do názvu vzniknutej politickej strany. Zdá sa teda, že solidarite sa pod Tatrami musí dariť: veľa sa o nej hovorí, a na jej význame sa zhodnú postkomunisti s liberálmi aj kresťanskými demokratmi. Navyše, zdá sa, že systém darovania dvoch percent z daní sa osvedčil a početné charitatívne a mimovládne organizácie ho využívajú. Ako je to však naozaj? Aká je na Slovensku miera solidarity a najmä, kto sú solidárni Slováci?

.nech sa stará štát
Podľa reprezentatívneho výskumu verejnej mienky, ktorý na prelome apríla a mája tohto roku realizovala agentúra Maxima, sa iba 15 percent Slovákov nezapojilo do žiadnej finančnej zbierky. Teda 85 percent z nás peniaze daruje. Podoby môžu byť rôzne. Od darov pre miestnu školu alebo nemocnicu formou dvoch percent z daní cez verejnú zbierku organizovanú na ulici, cirkevnú zbierku v kostole alebo darovaciu esemesku až po pravidelný príkaz z účtu. Výskum tiež zistil, že viac ako polovica z nás vníma darcu, o ktorom sa dozvedeli, že finančne pomáha ľuďom v núdzi, pozitívnejšie než predtým. Rovnaké číslo  potvrdzuje aj Katarína Podracká z mimovládnej organizácie Fórum donorov: „Podľa posledného výskumu, ktorý sme urobili v spolupráci s agentúrou Focus, celkovo finančné darcovstvo využilo v minulom roku 85 percent respondentov.“
Napriek tomu tieto povzbudivé údaje ešte automaticky nerobia zo Slovenska solidárnu krajinu. Miroslav Kúska, asi štyridsaťročný sociológ a riaditeľ agentúry Maxima, vysvetľuje prečo: „Až 48 percent oslovených respondentov si myslí, že najchudobnejším by mal pomáhať najmä štát.“ Je to vôbec ešte solidarita? Na druhej strane asi rovnaká polovica populácie viac ako štátu dôveruje neštátnym inštitúciám. Najchudobnejším by podľa nich mala pomáhať najmä rodina, bohatí ľudia, cirkev či mimovládna organizácia. Slovensko je teda v pohľade na solidaritu rozdelenou krajinou: polovica z nás sa v boji proti chudobe a odkázanosti na pomoc spolieha na štát a druhá polovica na spoločnosť a rodinu. „Sám som bol prekvapený, v čom sa tieto dve časti Slovenska líšia, ale najmä, čo majú spoločné,“ hovorí pre .týždeň Kúska a hneď aj objasňuje dôvod: Ľudia, ktorí sa spoliehajú na štát, volia rovnako Smer ako SDKÚ či SNS. Nemožno ich rozlíšiť ani podľa toho, či vyštudovali vysokú, alebo strednú školu, či ide o muža, alebo ženu alebo či žijú v meste, či na vidieku. „Jediné, čo vieme povedať, je fakt, že na štát sa viac spoliehajú obyvatelia Trnavského kraja a ľudia, ktorí zarábajú 330 až 399 eur. Inak ide štatistický prierez celou krajinou,“ dodáva Kúska. Pri neštátnych inštitúciách je to zložitejšie. Na pomoc bohatších sa spoliehajú skôr ľudia starší ako 60 rokov, ženy a obyvatelia Bratislavy a Košíc a na rodinu ľudia s mierne podpriemernými mzdami, ktorí chodia nepravidelne do kostola. Ale ani tu nejde o  objasňujúce zistenie.

.aká je prax
Sedíme v malej, skromne zariadenej kancelárii s výrazne pastelovými stenami a starým nábytkom. Organizácia Človek v ohrození si za desať rokov získala rešpekt a uznanie. PR manažérka Ivana Kullová a riaditeľka Nora Beňáková poukazujú na to, že v porovnaní s Čechmi vyznievame zle. „Kým na Slovensku všetky humanitárne organizácie vyzbierali na cunami spolu do 40 miliónov korún, v Česku len samotný Člověk v tísni vyzbieral 400 miliónov,“ hovorí Beňáková. „Permanente je to tak, že sa v Česku vyberie desaťkrát viac peňazí ako na Slovensku.“
Prečo je to tak? Súvisí to zrejme s viacerými faktormi. Česi napríklad oveľa viac cestujú po svete. Slováci sú uzatvorenejší a nedôverčivejší, čo sa ukazuje najmä pri zbierkach na obete vojnových konfliktov. Obyvatelia Slovenska však majú menej dôvery aj k novým organizáciám, ktoré vznikli až po novembri 1989 a nemajú za sebou dlhoročnú tradíciu. Hoci sú často transparentnejšie ako mamutie svetové organizácie. Aj preto na Slovensku majú úspech skôr zbierky silných tradičných organizácií, ako je Červený kríž, UNICEF a v neposlednom rade cirkevné zbierky.
Hoci ľudia, ktorí sa venujú zbierkam na pomoc, v zahraničí tvrdia, že je ťažké získať Slovákov pre tieto témy, už štrnásť rokov sa v tomto smere angažuje hnutie eRKO – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Vďaka tomu, že hnutie je priamo spojené s Katolíckou cirkvou a zbierka Dobrá novina sa organizuje vo farnostiach, a teda nemusí presviedčať o svojej dôveryhodnosti, dokázalo eRKO bez výraznej mediálnej podpory vyzbierať za 13 rokov viac ako 100 miliónov korún. Aj minuloročné Vianoce, keď už bolo cítiť náznaky hospodárskej krízy, dali ľudia koledníkom 22 538 188 korún. Všetky peniaze idú pritom na rozvojové projekty do zahraničia.


.komu dávame?
Na čo naši ľudia dávajú najradšej? Slovenských darcov oslovujú najmä deti. Nie sme v tomto smere výnimoční, ale všetky tunajšie výskumy týkajúce sa darcovstva hovoria o silnej dominancii pomoci zbierok pre deti, najmä pre deti vo vojnových konfliktoch a pre deti choré či bojujúce o prežitie. Overil si to aj UNICEF, ktorý má výskum donorského správania z roku 2006. Stačí však pohľad na významné zbierky v roku 2008 – Dobrý anjel, Deň narcisov, Dobrá novina, Hodina deťom. S výnimkou zbierky Ligy proti rakovine ide o zbierky pre deti. „Slováci chcú podporiť niečo konkrétne,“ tvrdí Beňáková. Preto sú na Slovensku úspešné napríklad adopcie detí v zahraničí. Robí ich viacero organizácií – prostredníctvom Slovenskej katolíckej charity Slováci podporujú 244 detí v Albánsku, 1 247 detí v Indii, cez rehoľu pallotínov zabezpečujú viac ako dvesto detí z Rwandy. Aj Človek v ohrození má pozitívnu skúsenosť s adopciami detí v Afganistane, kde môže chodiť do školy vďaka darcom zo Slovenska 55 detí.
Ani detské zbierky však nefungujú celkom automaticky. Ani desať rokov trvajúca a mediálne silne podporovaná Hodina deťom sa nemôže spoliehať len na svoje renomé. „Na Slovensku sú úspešné zatiaľ len zvykové zbierky, a to sú najmä tie cirkevné,“ pripomína Lucia Štasselová z Nadácie pre deti Slovenska. Aj preto Hodina deťom musí ustavične robiť veľkú kampaň a zapájať do nej celebrity, aby sa vyzbierala relevantná suma. Pritom práve Hodina deťom už dnes funguje najmä na najjednoduchšom vyberaní peňazí – na darcovských sms správach. Z 531 579 eur vyzbieraných v poslednom ročníku Hodiny deťom až 301 660 eur pritieklo cez SMS. Ich nevýhodou však je jednorazovosť. A snom všetkých zberateľov je pravidelné darcovstvo, pravidelné platby na účet. To sa však u nás rozbieha veľmi pomaly. Človek v ohrození má v Klube darcov, ktorí prispievajú pravidelne, 120 ľudí – a považuje to za úspech.

.polievka pre bezdomovcov
Kdesi na opačnom konci záujmu darcov stoja bezdomovci. „Myslím si, že bezdomovectvo stále nie je pre darcov atraktívne,“ tvrdí Sandra Tordová z združenia Proti prúdu, ktorý vydáva časopis Nota Bene. V tomto prípade sú Slováci veľmi nedôverčiví a bezdomovectvo chápu skôr ako životný štýl asociálov a alkoholikov, a nie ako sociálny problém, ktorý sa týka širokej skupiny ľudí – od detí z detských domovov cez nízkopríjmové rodiny až po skrachovaných podnikateľov. Ale Tordová dodáva, že aj tu sa pomaličky upevňuje podpora individuálnych darcov. „Solidárnejšie sú skôr nižšie príjmové skupiny, až 27 percent má príjem do 8 000  korún,“ pripomína. A je tu nový trend – venovať bezdomovcom svoj čas. Napríklad niektoré rodiny doma varia polievku pre bezdomovcov, ktorú potom terénni pracovníci rozdávajú na ulici. Aj v tomto prípade ide o aktivitu s kresťanským pozadím – organizujú ju totiž v spolupráci s evanjelickou diakoniou a združením Kresťania v meste.

.čas alebo peniaze?
Hoci by oficiálne čísla mohli napovedať, že trend je správny, lebo narastá tendencia ľudí darovať svoj čas či peniaze, stále sme v darovaní oveľa opatrnejší ako v krajinách, ktoré sú s nami porovnateľné. Boris Strečanský z Centra pre filantropiu spomína výskum individuálneho darcovstva v Bulharsku, Rumunsku, Česku a na Slovensku. Prudký nárast hlásilo Rumunsko a Česká republika. Z čisto finančného pohľadu je naozaj výnimočné Česko, kde v rokoch 2000 — 2006 počet darcov stúpol o 85 percent.
V Bulharsku je však väčší sklon zapájať sa do zbierok pre konkrétnych ľudí. Tento trend badať aj na Slovensku. Strečanský pripomína, že nemožno filantropiu redukovať na finančné zbierky, pretože prejavom solidarity je aj vzájomná pomoc v komunitách, čo môže byť silnejšie v Bulharsku či na Slovensku. Naopak, Česko sa zrejme oveľa rýchlejšie približuje k americkému modelu, kde je darcovstvo výrazne založené na peniazoch. „Ale to nie je len o peniazoch, to je aj o ochote venovať svoj čas a keďže vo filantropii je dôležitý vzťah, ako najlepšie vznikne? Iste, aj cez darovanie peňazí, ale aj cez ten čas, ktorý niekto strávi s niekým či nejakou prácou. Preto u nás môže byť filantropia trochu iná.“
Strečanský však pripomína, že dôležité je, či sa darcovstvo deje iba v kruhu rodiny, alebo sa deje aj mimo neho. „Filantropia je skôr pomoc mimo svojej rodiny, a u nás sú tie rodinné väzby veľmi silné. Ale vo filantropii je dôležité, aká je miera našej dôvery k tým, ktorých nepoznáme. Keď presahujem rámec toho, koho poznám a vstupujem k cudziemu s dôverou, tak to je sociálny kapitál.“
Na Slovensku však pretrváva aj vo filantropii istý klientelizmus – pomáhame tým, ktorých poznáme. „Naša spoločnosť je v tomto do seba veľmi zahľadená,“ tvrdí Marcel D. Zajac z Centra pre filantropiu. „Filantropia sa začína vtedy, keď vychádzame zo svojho rodinného kruhu, keď dôverujeme nielen svojim najbližším ľuďom. Lebo inak volíme len svojich rodinných príslušníkov, zamestnávame len svoju rodinu, len tá vyhráva tendre, a tak to na Slovensku potom aj vyzerá. Spoločnosť to deformuje.“

.charita a dane
Slovensko je zaujímavé tým, že má uzákonený mechanizmus dvojpercentnej „daňovej asignácie“ otvorený pre zamestnancov aj firmy. Vďaka tomu síce neziskovým organizáciám narástli zdroje, ale zároveň adresovanie dvoch percent z daní konkrétnym organizáciám často dostatočne napĺňa potrebu ľudí zapojiť sa do charity. „Problém asignačného mechanizmu je v tom, že peniaze idú na daňový úrad a potom v istých balíkoch vybranej organizácii, tá ich však nevie identifikovať, nevie, kto bol darcom, a tak nevznikajú vzťahy medzi darcom a obdarovaným,“ pripomína Marcel D. Zajac. „Ľudí potom ani príliš nezaujíma, ako boli ich peniaze využité. Nevzniká tu pokračujúci vzťah. Asignačný mechanizmus je navyše slovensky klientelistický. Kam idú dve percentá? Zväčša do organizácií, ktoré človek pozná.“ Najväčším problémom asignačného modelu teda je, že to žiadna charita nie je. Darovaním dvoch percent z daní sa darca ničoho nevzdáva, dane by aj tak musel štátu odviesť, naopak slúži mu to ako alibi, že si svoju povinnosť splnil.

.kto sú darcovia
Kto vlastne sú slovenskí darcovia, ktorí charitu podporujú a svojimi príspevkami ju držia pri živote? Miroslav Kúska tvrdí: „Z prieskumov vyplýva, že ľudia, ktorí chodia pravidelne do kostola, prispievajú o čosi viac. Naše údaje sú však na hranici štatistickej významnosti.“  Ukazuje sa však aj iná vec, a síce, že praktizujúci veriaci pociťujú dôveru najmä voči cirkevným zbierkam. „Keby sme tieto zbierky nezapočítali, silná súvislosť medzi chodením do kostola a darovaním sa takmer stratí,“ dodáva Kúska. Potvrdzuje to aj skúsenosť organizácií ako Človek v ohrození. Keď spolupracujú s hnutím eRKO, Univerzitou sv. Alžbety, prípadne katolíckym kňazom v Keni, výsledky zbierok sú nadštandardné. Súvislosť medzi darcovstvom a návštevou kostola potvrdzuje aj výskum Fórumu donorov, podľa ktorého „až 46 percent respondentov uviedlo, že v roku 2008 prispelo na dobročinnosť práve príspevkom do pokladničky v kostole,“ dodáva Podracká.

.komu darovať?
Z dostupných výskumov a skúseností oslovených organizácii možno urobiť istý záver, komu a prečo Slováci darujú peniaze alebo voľný čas. Najdôležitejšia je dôvera voči organizácii, ktorá zbierku organizuje. Tú možno budovať desaťročia, ako je to v prípade cirkví alebo aj dva roky, ako ukázal úspešný projekt Dobrý anjel. Dôveryhodnosť možno zvýšiť zapojením kňazov či hercov a celebrít. Tretím faktorom dôveryhodnosti môže byť medzinárodný charakter organizácie. Ľudia tiež čoraz viac sledujú narábanie s prostriedkami a oceňujú adresnosť a konkrétnosť pomoci.
To najdôležitejšie sa však netýka výberu konkrétnej organizácie ani kampane, ktorá ich osloví či pravidiel rozdelenia pomoci. Prečo by sme vlastne mali darovať peniaze alebo voľný čas iným ľuďom? Nech už je dôvodom čokoľvek, charita môže začať až vtedy, keď má človek túto otázku sám zodpovedanú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite