Kráčam po vysušenej zemi a dívam sa na spustošenú krajinu. Nijaké domy, zvieratá, takmer nijaký život. Len občas zničené stromy, zvyšky bambusových striech, zopár roztrúsených rodín. Tak vyzerá delta rieky Irrawaddy rok po cyklóne Nargis.
Miestni sa mi však stále prihovárajú. Z každej strany počúvam, koľko ľudí zomrelo. Pripadám si ako v mesačnej krajine. „Pane, vyzujte sa,“ vraví mi ktosi. Prosím? „Kráčate po buddhistickom chráme,“ znie neuveriteľné zdôvodnenie. Znovu sa obzriem a napriek pochybnostiam poslúchnem. Z chrámu nezostalo nič. Len pozostalí sa sem chodia ďalej modliť a kľačia na popraskanej pôde.
.strach generálov
Cyklón Nargis bol jednou z najvážnejších prírodných katastrof, ktoré za posledné storočie zasiahli ázijský kontinent. Pred rokom sa prehnal cez Mjanmarsko a vyžiadal si viac než 138-tisíc mŕtvych alebo nezvestných a zanechal takmer 2,4 milióna postihnutých. Potvrdili sa odhady, že takmer 40 percent obetí po ničivom cyklóne tvorili deti. Najhoršia situácia bola a stále zostáva v delte rieky Irrawaddy, najmä v mestách Bogalay a Labutta.
Do bývalého hlavného mesta Yangon som pred rokom priletel krátko po cyklóne. (Bývalého preto, že junta si v posledných rokoch vybudovala nové moderné hlavné mesto Naypyidaw, kam presťahovala rodiny generálov a všetky úrady). Mnohé časti Yangonu vtedy nemali funkčnú elektrinu, internet fungoval len veľmi obmedzene – ten však nefunguje skoro nikdy bez ohľadu na cyklón –, telefonovať sa dalo iba s ťažkosťami. Polámané stromy a dvojnásobné ceny potravín a benzínu – taký bol základný obraz situácie. „Nekonzumujte ryby,“ radili mi miestni znalci. Dôvod obáv? Predstavitelia vládnucej vojenskej garnitúry informovali verejnosť, že ryby poslúžia ako „prírodný likvidátor“ mŕtvych tiel po cyklóne. Zahraniční humanitárni pracovníci medzitým čakali celé dni až týždne na víza v okolitých krajinách.
Armáda vydala po cyklóne nezmyselný zákaz vstupu humanitárnych pracovníkov do postihnutej oblasti. Čoho sa obávala? Narušenia už aj tak rozvrátenej krajiny? Oslabenia vlastnej moci? Odhalenia vlastnej neschopnosti? Ľudia postihnutí katastrofou zostávali bez akejkoľvek pomoci. Režim napokon povolil vstup a distribúciu pomoci len domácim pracovníkom alebo jednotlivcom. Cudzinci pomáhať nemohli, a tak sa mnohí tunajší obyvatelia rozhodli venovať jedlo, ošatenie a vlastné ruky na pomoc blížnym. Domáci tým však riskovali – po niekoľkých dňoch sa junte znepáčilo, koľko ľudí mieri do postihnutej delty. Začalo sa zatýkanie, vyhrážky, tresty. Nezdalo sa však, že by to zaúčinkovalo. Mjanmarčania sa už dávno naučili pohybovať v spleti zákazov či obmedzení a počty obetavých dobrovoľníkov neklesali.
.kedy sa skončí náš trest?
„Prežila som, ale neviem prečo. Nemám nič. Jedlo, strechu nad hlavou, rodinu. Nedokázala som zachrániť svoje deti. Držala som ich pevne, ale nestačilo to. Dcérku Nu som neudržala, mala len dva roky. Syn Mya sa utopil, hoci som ho držala. Aspoň som ho mohla v pokoji pochovať. Aká som to matka? Sú nás tisíce, sú tisíce mŕtvych, ale nevieme, čo s nami bude, ani kedy sa skončí náš trest.“ Slová Ma Sein, jednej zo žien, ktoré prežili, kopírujú desiatky podobných príbehov, aké som si vypočul v Ázii počas cunami. Tie príbehy sa jeden druhému podobajú, to však len umocňuje ich hrôzu. Všade zúfalí pozostalí, presídlenci, mĺkvi postihnutí v utečeneckých táboroch. A hodiny nekonečného čakania. Čakania na nový život.
Chceli sme pomáhať, no pre zákazy úradov to bolo veľmi komplikované. Našťastie nie nemožné. Slovenská organizácia Magna Deti v núdzi, ktorá je už dlhšie etablovaná v Kambodži, poslala do Mjanmarska zásielku zdravotníckeho materiálu a liekov. Aj napriek byrokracii a obmedzeniam, z ktorých potom vyplývali trpko úsmevné prvenstvá. Ešte nikto nikdy totiž nevyvážal zdravotnícku pomoc z biednej Kambodže do inej krajiny. Vyžiadalo si to takmer štyridsať podpisov rôznych úradníkov na ministerstve zdravotníctva vrátane samého ministra. Už niekoľko dní po katastrofe Magna distribuovala medicínsku a potravinovú pomoc priamo v postihnutej delte. Mobilné tímy na lodiach navštevovali odľahlé oblasti, kde nijaká iná vládna alebo nezisková organizácia pomoc dovtedy nedistribuovala. V delte Irrawaddy sa pritom žilo ťažko už pred cyklónom. Viac ako 25 percent detí v oblasti trpelo podvýživou. Cyklón Nargis situáciu ešte zhoršil.
.zostali zabudnutí
Akoby musela jedna absurdita stíhať druhú, miestne úrady začali mesiac po cyklóne rušiť utečenecké tábory. Ich obyvatelia sa potom bezprizorne motali po okolí – nemali kam ísť. Netúžili sa vrátiť do svojich dedín, ktoré boli zničené. Objavili sa nové dilemy. Ako týmto ľuďom distribuovať pomoc?
„Nebolo vždy jednoduché dostať sa do odľahlých oblastí, vyhnúť sa nebezpečným hliadkam a kontrolám a ochrániť náklad pred konfiškáciou. Ale podarilo sa to. Aj keď sme bojovali so silným dažďom, pokazenou loďou, zničenými mostami,“ komentuje situáciu Myatt, lokálny koordinátor Magna Deti v núdzi v Mjanmarsku. „Boli sme radi, že môžeme pomáhať tak priamo a adresne. Ľudia v dedinách hladovali a tí, ktorí prežili cyklón, zomierali na liečiteľné ochorenia. Prístup k pitnej vode bol veľmi ťažký. Aj mňa osobne prekvapili hrozné podmienky, ktoré Nargis zanechal. Ľudia zubami otvárali konzervy a vrecia s ryžou, hlad panoval všade. Cyklón navyše zničil úrodu a ľudia budú hladovať aj ďalej, lebo pre záplavy nemajú kam zasiať...“
Dodnes sa junta obáva zahraničných profesionálov a vstup do delty je možný len na špeciálne povolenia. Ja som sa sem dostal až po viac ako ôsmich mesiacoch vybavovania. A ani potom to nebolo lepšie. Pred vstupom do každého mesta boli vojenské kontrolné stanoviská, takisto nás kontrolovali pred každým mostom. Zátarasy, prehliadky, otázky.
Rok po cyklóne Nargis zostávajú postrehy z delty stále veľmi skľučujúce. Situácia vôbec nie je stabilizovaná, všade je nedostatok liekov, jedla a pitnej vody. Takmer rok po prírodnej katastrofe zostáva väčšina obyvateľov týchto oblastí bez prístupu k pitnej vode. Školy neboli obnovené a siroty a traumatizované deti naďalej bývajú v buddhistických kláštoroch, kde mali mať pôvodne len dočasné útočisko – nemajú sa kam vrátiť.
Všetko ešte komplikuje globálna ekonomická kríza. Napríklad podľa stránky Refugees International majú farmári v postihnutých oblastiach problém predať aj to málo z úrody ryže, ktorú sa im vďaka medzinárodnej pomoci podarilo zachrániť. Ceny na trhu totiž v porovnaní s minulým rokom o tretinu klesli, a tak sa pestovateľom znížil zisk. Teraz často nemajú dosť peňazí ani na to, aby si kúpili osivo a hnojivá na ďalšiu sezónu. Pokles cien zasiahol aj rybárov, ktorí dostali od medzinárodných charitatívnych organizácií nové člny.
Ľudia bývajú v provizórnych obydliach, ktoré nevydržia ani prvý väčší dážď. Utečenecké tábory sa po čase premenovali na tábory pre vysídlencov, to je však prakticky jediná zmena. Pitná voda je stále nedostupná pre takmer dvadsať dedín v oblasti mesta Laputta, ako aj pre desiatky dedín v oblasti Bogalay, pretože sladkovodné zdroje vody počas cyklónu kontaminovala morská voda. Nečudo, že v tejto situácii pretrvávajú veľké obavy z epidémie cholery a iných hnačkových ochorení.
Magne sa do krajiny podarilo dopraviť vyše tonu liekov, doviezť vakcíny a 400-tisíc tabliet na čistenie vody, distribuovať plastikové fólie. Od mája do decembra 2008 sa s pomocou lokálnych lekárskych tímov liekmi zo zásielky od Magny liečilo až 250-tisíc ľudí žijúcich v oblastiach delty rieky Irrawaddy. Lieky boli distribuované na miestnych (neštátnych) klinikách a v rámci mobilných výjazdov do postihnutých oblastí. Do delty dvakrát vyrazil tím dobrovoľníkov, ktorí zabezpečovali potravinovú pomoc obetiam cyklónu.
Smutným faktom však zostáva, že rok po katastrofe, ktorá je najhoršou v zaznamenaných dejinách Mjanmarska, sa už o tom, čo spôsobila, vo svete nehovorí. Pritom obete cyklónu stále žijú v neľudských podmienkach. „Humanitárna katastrofa, ktorú cyklón spôsobil v Mjanmarsku, sa rovná päťnásobku katastrofy spôsobenej vlnou cunami z roku 2004,“ informovala v Berlíne šesť dní po katastrofe eurokomisárka pre vonkajšie vzťahy Benita Ferrerová-Waldnerová. Pritom na pomoc obetiam cunami sa celosvetovo vyzbieralo viac finančných prostriedkov, ako bolo nakoniec potrebné. Obete cyklónu Nargis ostali ďaleko za nimi...
Autor pracuje v organizácii Magna Deti v núdzi
Miestni sa mi však stále prihovárajú. Z každej strany počúvam, koľko ľudí zomrelo. Pripadám si ako v mesačnej krajine. „Pane, vyzujte sa,“ vraví mi ktosi. Prosím? „Kráčate po buddhistickom chráme,“ znie neuveriteľné zdôvodnenie. Znovu sa obzriem a napriek pochybnostiam poslúchnem. Z chrámu nezostalo nič. Len pozostalí sa sem chodia ďalej modliť a kľačia na popraskanej pôde.
.strach generálov
Cyklón Nargis bol jednou z najvážnejších prírodných katastrof, ktoré za posledné storočie zasiahli ázijský kontinent. Pred rokom sa prehnal cez Mjanmarsko a vyžiadal si viac než 138-tisíc mŕtvych alebo nezvestných a zanechal takmer 2,4 milióna postihnutých. Potvrdili sa odhady, že takmer 40 percent obetí po ničivom cyklóne tvorili deti. Najhoršia situácia bola a stále zostáva v delte rieky Irrawaddy, najmä v mestách Bogalay a Labutta.
Do bývalého hlavného mesta Yangon som pred rokom priletel krátko po cyklóne. (Bývalého preto, že junta si v posledných rokoch vybudovala nové moderné hlavné mesto Naypyidaw, kam presťahovala rodiny generálov a všetky úrady). Mnohé časti Yangonu vtedy nemali funkčnú elektrinu, internet fungoval len veľmi obmedzene – ten však nefunguje skoro nikdy bez ohľadu na cyklón –, telefonovať sa dalo iba s ťažkosťami. Polámané stromy a dvojnásobné ceny potravín a benzínu – taký bol základný obraz situácie. „Nekonzumujte ryby,“ radili mi miestni znalci. Dôvod obáv? Predstavitelia vládnucej vojenskej garnitúry informovali verejnosť, že ryby poslúžia ako „prírodný likvidátor“ mŕtvych tiel po cyklóne. Zahraniční humanitárni pracovníci medzitým čakali celé dni až týždne na víza v okolitých krajinách.
Armáda vydala po cyklóne nezmyselný zákaz vstupu humanitárnych pracovníkov do postihnutej oblasti. Čoho sa obávala? Narušenia už aj tak rozvrátenej krajiny? Oslabenia vlastnej moci? Odhalenia vlastnej neschopnosti? Ľudia postihnutí katastrofou zostávali bez akejkoľvek pomoci. Režim napokon povolil vstup a distribúciu pomoci len domácim pracovníkom alebo jednotlivcom. Cudzinci pomáhať nemohli, a tak sa mnohí tunajší obyvatelia rozhodli venovať jedlo, ošatenie a vlastné ruky na pomoc blížnym. Domáci tým však riskovali – po niekoľkých dňoch sa junte znepáčilo, koľko ľudí mieri do postihnutej delty. Začalo sa zatýkanie, vyhrážky, tresty. Nezdalo sa však, že by to zaúčinkovalo. Mjanmarčania sa už dávno naučili pohybovať v spleti zákazov či obmedzení a počty obetavých dobrovoľníkov neklesali.
.kedy sa skončí náš trest?
„Prežila som, ale neviem prečo. Nemám nič. Jedlo, strechu nad hlavou, rodinu. Nedokázala som zachrániť svoje deti. Držala som ich pevne, ale nestačilo to. Dcérku Nu som neudržala, mala len dva roky. Syn Mya sa utopil, hoci som ho držala. Aspoň som ho mohla v pokoji pochovať. Aká som to matka? Sú nás tisíce, sú tisíce mŕtvych, ale nevieme, čo s nami bude, ani kedy sa skončí náš trest.“ Slová Ma Sein, jednej zo žien, ktoré prežili, kopírujú desiatky podobných príbehov, aké som si vypočul v Ázii počas cunami. Tie príbehy sa jeden druhému podobajú, to však len umocňuje ich hrôzu. Všade zúfalí pozostalí, presídlenci, mĺkvi postihnutí v utečeneckých táboroch. A hodiny nekonečného čakania. Čakania na nový život.
Chceli sme pomáhať, no pre zákazy úradov to bolo veľmi komplikované. Našťastie nie nemožné. Slovenská organizácia Magna Deti v núdzi, ktorá je už dlhšie etablovaná v Kambodži, poslala do Mjanmarska zásielku zdravotníckeho materiálu a liekov. Aj napriek byrokracii a obmedzeniam, z ktorých potom vyplývali trpko úsmevné prvenstvá. Ešte nikto nikdy totiž nevyvážal zdravotnícku pomoc z biednej Kambodže do inej krajiny. Vyžiadalo si to takmer štyridsať podpisov rôznych úradníkov na ministerstve zdravotníctva vrátane samého ministra. Už niekoľko dní po katastrofe Magna distribuovala medicínsku a potravinovú pomoc priamo v postihnutej delte. Mobilné tímy na lodiach navštevovali odľahlé oblasti, kde nijaká iná vládna alebo nezisková organizácia pomoc dovtedy nedistribuovala. V delte Irrawaddy sa pritom žilo ťažko už pred cyklónom. Viac ako 25 percent detí v oblasti trpelo podvýživou. Cyklón Nargis situáciu ešte zhoršil.
.zostali zabudnutí
Akoby musela jedna absurdita stíhať druhú, miestne úrady začali mesiac po cyklóne rušiť utečenecké tábory. Ich obyvatelia sa potom bezprizorne motali po okolí – nemali kam ísť. Netúžili sa vrátiť do svojich dedín, ktoré boli zničené. Objavili sa nové dilemy. Ako týmto ľuďom distribuovať pomoc?
„Nebolo vždy jednoduché dostať sa do odľahlých oblastí, vyhnúť sa nebezpečným hliadkam a kontrolám a ochrániť náklad pred konfiškáciou. Ale podarilo sa to. Aj keď sme bojovali so silným dažďom, pokazenou loďou, zničenými mostami,“ komentuje situáciu Myatt, lokálny koordinátor Magna Deti v núdzi v Mjanmarsku. „Boli sme radi, že môžeme pomáhať tak priamo a adresne. Ľudia v dedinách hladovali a tí, ktorí prežili cyklón, zomierali na liečiteľné ochorenia. Prístup k pitnej vode bol veľmi ťažký. Aj mňa osobne prekvapili hrozné podmienky, ktoré Nargis zanechal. Ľudia zubami otvárali konzervy a vrecia s ryžou, hlad panoval všade. Cyklón navyše zničil úrodu a ľudia budú hladovať aj ďalej, lebo pre záplavy nemajú kam zasiať...“
Dodnes sa junta obáva zahraničných profesionálov a vstup do delty je možný len na špeciálne povolenia. Ja som sa sem dostal až po viac ako ôsmich mesiacoch vybavovania. A ani potom to nebolo lepšie. Pred vstupom do každého mesta boli vojenské kontrolné stanoviská, takisto nás kontrolovali pred každým mostom. Zátarasy, prehliadky, otázky.
Rok po cyklóne Nargis zostávajú postrehy z delty stále veľmi skľučujúce. Situácia vôbec nie je stabilizovaná, všade je nedostatok liekov, jedla a pitnej vody. Takmer rok po prírodnej katastrofe zostáva väčšina obyvateľov týchto oblastí bez prístupu k pitnej vode. Školy neboli obnovené a siroty a traumatizované deti naďalej bývajú v buddhistických kláštoroch, kde mali mať pôvodne len dočasné útočisko – nemajú sa kam vrátiť.
Všetko ešte komplikuje globálna ekonomická kríza. Napríklad podľa stránky Refugees International majú farmári v postihnutých oblastiach problém predať aj to málo z úrody ryže, ktorú sa im vďaka medzinárodnej pomoci podarilo zachrániť. Ceny na trhu totiž v porovnaní s minulým rokom o tretinu klesli, a tak sa pestovateľom znížil zisk. Teraz často nemajú dosť peňazí ani na to, aby si kúpili osivo a hnojivá na ďalšiu sezónu. Pokles cien zasiahol aj rybárov, ktorí dostali od medzinárodných charitatívnych organizácií nové člny.
Ľudia bývajú v provizórnych obydliach, ktoré nevydržia ani prvý väčší dážď. Utečenecké tábory sa po čase premenovali na tábory pre vysídlencov, to je však prakticky jediná zmena. Pitná voda je stále nedostupná pre takmer dvadsať dedín v oblasti mesta Laputta, ako aj pre desiatky dedín v oblasti Bogalay, pretože sladkovodné zdroje vody počas cyklónu kontaminovala morská voda. Nečudo, že v tejto situácii pretrvávajú veľké obavy z epidémie cholery a iných hnačkových ochorení.
Magne sa do krajiny podarilo dopraviť vyše tonu liekov, doviezť vakcíny a 400-tisíc tabliet na čistenie vody, distribuovať plastikové fólie. Od mája do decembra 2008 sa s pomocou lokálnych lekárskych tímov liekmi zo zásielky od Magny liečilo až 250-tisíc ľudí žijúcich v oblastiach delty rieky Irrawaddy. Lieky boli distribuované na miestnych (neštátnych) klinikách a v rámci mobilných výjazdov do postihnutých oblastí. Do delty dvakrát vyrazil tím dobrovoľníkov, ktorí zabezpečovali potravinovú pomoc obetiam cyklónu.
Smutným faktom však zostáva, že rok po katastrofe, ktorá je najhoršou v zaznamenaných dejinách Mjanmarska, sa už o tom, čo spôsobila, vo svete nehovorí. Pritom obete cyklónu stále žijú v neľudských podmienkach. „Humanitárna katastrofa, ktorú cyklón spôsobil v Mjanmarsku, sa rovná päťnásobku katastrofy spôsobenej vlnou cunami z roku 2004,“ informovala v Berlíne šesť dní po katastrofe eurokomisárka pre vonkajšie vzťahy Benita Ferrerová-Waldnerová. Pritom na pomoc obetiam cunami sa celosvetovo vyzbieralo viac finančných prostriedkov, ako bolo nakoniec potrebné. Obete cyklónu Nargis ostali ďaleko za nimi...
Autor pracuje v organizácii Magna Deti v núdzi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.