Koncert za hranicami vlasti, uprostred týždňa a bez predkapely? Na to si väčšinou trúfne iba osvedčená značka so stabilnou fanúšikovskou základňou a šikovným promotérom. O to väčšmi v krajine, kde sa na hudbu chodieva čoraz menej. Česká kapela -123 Min. si na to v prvú májovú stredu trúfla.
„Mínus stodvacettři minut“ stihli za 12 rokov svojej doterajšej existencie odohrať množstvo koncertov v Čechách, Európe i Spojených štátoch, vydať päť úspešných albumov a vyslúžiť si niekoľko superlatívov od hudobnej kritiky v štýle „najlepšia česká koncertná kapela“. Keď v roku 1999 získali titul „objav roka“ od českej Akadémie populárnej hudby, boli už renomovaným telesom, ktoré plní kluby svojimi pozoruhodnými inštrumentálnymi výkonmi a silným nábojom živých vystúpení. Hádam v každom meste majú – 123 Min. svojich skalných, ktorí vedia spraviť dobrú atmosféru, cestujú za svojou kapelou aj do iných miest a hovoria jej familiárne – Minúty.
Sála bratislavského Randalu však ešte o pol deviatej zíva prázdnotou. Parket sa zaplní až o 20 minút neskôr, keď trio hudobníkov vystupuje na pódium a ostrým strihom nás ponára do značkovej zmesy blues, soulu, džezu a world music. Gitarista a spevák Zdeněk Bína nastoľuje v úvodnom jame svižné tempo, vzápätí sa pridáva Fredrik Janáček a jeho Fender Jazz Bass. Tvrdý spodok zabezpečuje malá, ale výbušná džezová súprava bubeníka Dana Šoltísa.
Hoci sa Minúty na pódiách už predstavili i v rozšírenej podobe s perkusiami, klávesami a saxofónom či flautou, originálna trojčlenná podoba kapely šliape najlepšie. Je až neuveriteľné, že mladý Dano Šoltís dnes iba zaskakuje za pôvodného bubeníka zostavy Miloša Dvořáčka. „S chlapcami sme dobrí kamaráti, občas spolu skočíme na pivo. No a dnes sme si spolu pred koncertom aj hodinku zahrali.“ Tento systém skúšania však evidentne funguje. Všetky akcenty a stoptajmy sú presne na svojom mieste. Keď k tomu prirátame dravý goove, v ktorom kapela pláva od prvého taktu, je jasné, že dobrí hráči sa najlepšie dohovoria hudbou samotnou.
Ani to najlepšie zvládnutie jazyka však nenahradí obsah výpovede. Špeciálne v blues sa často hovorí o duši. Tú Minútam vdýchol najmä autor hudby Zdeněk Bína. Svojou nespútanou hrou púta najväčšiu pozornosť, ani jednu notu však nevypúšťa bez precítenia. Je samoukom a v pesničkách je to cítiť – to, čo počujeme, nepasuje vždy do bluesových schém alebo akademických vzorcov, ale najmä do uší. Od nich je už iba kúsok naspäť k duši, tentoraz poslucháčovej.
Druhou stránkou Zdeňkovho spontánneho prístupu k tvorbe (a najmä koncertom) sú občas nekonečné vyšívačky na hmatníku. Patria však k najprirodzenejšej podobe Minút. Svojmu koncertnému prejavu sa kapela snažila čo najviac priblížiť aj na poslednom štúdiovom albume Mom, ktorý nahrávali všetci spolu, bez playbacku a metronomu. Výsledok iba potvrdil, že to hlavné sa odohráva naživo. A neprekáža ani takmer absentujúca textová výpoveď. Význam slov, ktoré frontmanovi vkladá do úst basgitarista Fredrik, môžeme loviť s pomocou bookletu v pokoji domácej obývačky. Na koncerte sa oplatí zapnúť vnímanie na čisto mimoverbálnej úrovni. Hlas Zdeňka Bínu nedokonalou angličtinou, prípadne zvukomalebnou imitáciou iných jazykov sa tak stáva štvrtým hudobným nástrojom telesa. Ďalšou farbou na palete. A keď sú chlapi pri chuti, hádžu farbami ako odušu. K veľkému nadšeniu neveľkého publika, ktoré však vie, prečo prišlo.
Vystúpenie za hranicami vlasti, bez predkapely a uprostred týždňa býva rizikom aj pre veľké mená. Keď však ide o kapelu, akou je – 123 Min., výsledkom môže byť vibrujúca komorná atmosféra a priamy prenos pozitívnej energie. S nulovými stratami a maximálnym zahriatím na duši.
-123 Min., 5. máj, Randal, Bratislava.
Autor je člen skupiny PunkFunk Genius.
„Mínus stodvacettři minut“ stihli za 12 rokov svojej doterajšej existencie odohrať množstvo koncertov v Čechách, Európe i Spojených štátoch, vydať päť úspešných albumov a vyslúžiť si niekoľko superlatívov od hudobnej kritiky v štýle „najlepšia česká koncertná kapela“. Keď v roku 1999 získali titul „objav roka“ od českej Akadémie populárnej hudby, boli už renomovaným telesom, ktoré plní kluby svojimi pozoruhodnými inštrumentálnymi výkonmi a silným nábojom živých vystúpení. Hádam v každom meste majú – 123 Min. svojich skalných, ktorí vedia spraviť dobrú atmosféru, cestujú za svojou kapelou aj do iných miest a hovoria jej familiárne – Minúty.
Sála bratislavského Randalu však ešte o pol deviatej zíva prázdnotou. Parket sa zaplní až o 20 minút neskôr, keď trio hudobníkov vystupuje na pódium a ostrým strihom nás ponára do značkovej zmesy blues, soulu, džezu a world music. Gitarista a spevák Zdeněk Bína nastoľuje v úvodnom jame svižné tempo, vzápätí sa pridáva Fredrik Janáček a jeho Fender Jazz Bass. Tvrdý spodok zabezpečuje malá, ale výbušná džezová súprava bubeníka Dana Šoltísa.
Hoci sa Minúty na pódiách už predstavili i v rozšírenej podobe s perkusiami, klávesami a saxofónom či flautou, originálna trojčlenná podoba kapely šliape najlepšie. Je až neuveriteľné, že mladý Dano Šoltís dnes iba zaskakuje za pôvodného bubeníka zostavy Miloša Dvořáčka. „S chlapcami sme dobrí kamaráti, občas spolu skočíme na pivo. No a dnes sme si spolu pred koncertom aj hodinku zahrali.“ Tento systém skúšania však evidentne funguje. Všetky akcenty a stoptajmy sú presne na svojom mieste. Keď k tomu prirátame dravý goove, v ktorom kapela pláva od prvého taktu, je jasné, že dobrí hráči sa najlepšie dohovoria hudbou samotnou.
Ani to najlepšie zvládnutie jazyka však nenahradí obsah výpovede. Špeciálne v blues sa často hovorí o duši. Tú Minútam vdýchol najmä autor hudby Zdeněk Bína. Svojou nespútanou hrou púta najväčšiu pozornosť, ani jednu notu však nevypúšťa bez precítenia. Je samoukom a v pesničkách je to cítiť – to, čo počujeme, nepasuje vždy do bluesových schém alebo akademických vzorcov, ale najmä do uší. Od nich je už iba kúsok naspäť k duši, tentoraz poslucháčovej.
Druhou stránkou Zdeňkovho spontánneho prístupu k tvorbe (a najmä koncertom) sú občas nekonečné vyšívačky na hmatníku. Patria však k najprirodzenejšej podobe Minút. Svojmu koncertnému prejavu sa kapela snažila čo najviac priblížiť aj na poslednom štúdiovom albume Mom, ktorý nahrávali všetci spolu, bez playbacku a metronomu. Výsledok iba potvrdil, že to hlavné sa odohráva naživo. A neprekáža ani takmer absentujúca textová výpoveď. Význam slov, ktoré frontmanovi vkladá do úst basgitarista Fredrik, môžeme loviť s pomocou bookletu v pokoji domácej obývačky. Na koncerte sa oplatí zapnúť vnímanie na čisto mimoverbálnej úrovni. Hlas Zdeňka Bínu nedokonalou angličtinou, prípadne zvukomalebnou imitáciou iných jazykov sa tak stáva štvrtým hudobným nástrojom telesa. Ďalšou farbou na palete. A keď sú chlapi pri chuti, hádžu farbami ako odušu. K veľkému nadšeniu neveľkého publika, ktoré však vie, prečo prišlo.
Vystúpenie za hranicami vlasti, bez predkapely a uprostred týždňa býva rizikom aj pre veľké mená. Keď však ide o kapelu, akou je – 123 Min., výsledkom môže byť vibrujúca komorná atmosféra a priamy prenos pozitívnej energie. S nulovými stratami a maximálnym zahriatím na duši.
-123 Min., 5. máj, Randal, Bratislava.
Autor je člen skupiny PunkFunk Genius.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.