Jediné, čo z navrhovanej novely školského zákona z dielne SDKÚ-DS zostane v povedomí ľudí, je škandál okolo hlasovania Ivety Radičovej za kolegyňu Tatianu Rosovú, ktorá ju predkladala.
Závažnosť tohto konania, z ľudskej i logickej stránky pochopiteľného, z politickej a morálnej stránky však neprijateľného, absolútne prehlušilo akékoľvek informácie o obsahu novely, ktorá bola hravo zamietnutá koaličnou väčšinou.
Len tak cvične som položila kontrolnú otázku ľuďom v kancelárii, kde celý deň sledujú tlačové servisy a neprestajne tam beží spravodajská televízia, či si vedia z hlavy vybaviť, o čom tá novela bola. Až po pomôcke „povinná angličtina“ sa niektorým vybavilo, že išlo o zavedenie povinnej angličtiny na školách. O ďalších zmenách netušili, ani keď som im ich vymenovala.
Ich informovanosť bola presným obrazom toho, čo sa v médiách pred Radičovej dvojitým hlasovaním o poslaneckom návrhu premieľalo. Takmer do jedného všetky vytiahli do titulku povinnú angličtinu. Pritom je to zo všetkých vecí v novele to najmenej podstatné. Osobne som odporcom každého povinného predmetu, ktorý by politici radi nastrkali z rôznych čudesných dôvodov do školských osnov a myslím si, že čím ďalej sa ktorýkoľvek politik drží od školy, tým lepšie.
Do čoho by však parlament kecať mal, to je šafárenie úradníkov s našimi peniazmi a toho sa týka práve návrh na uvoľnenie trhu s učebnicami. Do väčšiny médií sa to dostalo akurát tak zmienkou, že SDKÚ-DS chce umožniť učiteľom používať rozličné učebné texty a materiály, čo v súčasnosti nie je možné.
Chápem, že čudesná diktátorská učebnicová politika súčasného ministerstva školstva sa len ťažko zmestí do čitateľsky príťažlivého a zrozumiteľného titulku a že sa aj veľmi ťažko zisťuje na ulici, čo si o tom okoloidúci myslia.
Celý náš život sa splošťuje do chytľavých titulkov a jednoduchých hesiel. Všetko medzi tým je pre väčšinu ľudí čoraz menej zrozumiteľné. Chápem to, ale nechcem sa tým nechať zošrotovať. Eh, aj to šrotovanie je už len heslo.
Závažnosť tohto konania, z ľudskej i logickej stránky pochopiteľného, z politickej a morálnej stránky však neprijateľného, absolútne prehlušilo akékoľvek informácie o obsahu novely, ktorá bola hravo zamietnutá koaličnou väčšinou.
Len tak cvične som položila kontrolnú otázku ľuďom v kancelárii, kde celý deň sledujú tlačové servisy a neprestajne tam beží spravodajská televízia, či si vedia z hlavy vybaviť, o čom tá novela bola. Až po pomôcke „povinná angličtina“ sa niektorým vybavilo, že išlo o zavedenie povinnej angličtiny na školách. O ďalších zmenách netušili, ani keď som im ich vymenovala.
Ich informovanosť bola presným obrazom toho, čo sa v médiách pred Radičovej dvojitým hlasovaním o poslaneckom návrhu premieľalo. Takmer do jedného všetky vytiahli do titulku povinnú angličtinu. Pritom je to zo všetkých vecí v novele to najmenej podstatné. Osobne som odporcom každého povinného predmetu, ktorý by politici radi nastrkali z rôznych čudesných dôvodov do školských osnov a myslím si, že čím ďalej sa ktorýkoľvek politik drží od školy, tým lepšie.
Do čoho by však parlament kecať mal, to je šafárenie úradníkov s našimi peniazmi a toho sa týka práve návrh na uvoľnenie trhu s učebnicami. Do väčšiny médií sa to dostalo akurát tak zmienkou, že SDKÚ-DS chce umožniť učiteľom používať rozličné učebné texty a materiály, čo v súčasnosti nie je možné.
Chápem, že čudesná diktátorská učebnicová politika súčasného ministerstva školstva sa len ťažko zmestí do čitateľsky príťažlivého a zrozumiteľného titulku a že sa aj veľmi ťažko zisťuje na ulici, čo si o tom okoloidúci myslia.
Celý náš život sa splošťuje do chytľavých titulkov a jednoduchých hesiel. Všetko medzi tým je pre väčšinu ľudí čoraz menej zrozumiteľné. Chápem to, ale nechcem sa tým nechať zošrotovať. Eh, aj to šrotovanie je už len heslo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.