Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Homo Gašparovič

.časopis .téma

Ten pán sa asi opäť stane prezidentom. Niežeby sa našej krajine nemohlo stať aj niečo horšie. Len by to bolo vzhľadom na jeho politickú minulosť veľmi nespravodlivé. A takisto to v sebe nesie veľké riziko. Ako v minulosti.

Ten pán sa asi opäť stane prezidentom. Niežeby sa našej krajine nemohlo stať aj niečo horšie. Len by to bolo vzhľadom na jeho politickú minulosť veľmi nespravodlivé. A takisto to v sebe nesie veľké riziko. Ako v minulosti.


Limbach 21. marca, krátko pred polnocou. Víťaz prvého kola prezidentských volieb práve dokončil rozhovory pre médiá a odchádza za oponu s jeho logom. Sedia tam jeho poradcovia a nagélovaný hovorca Trubač. Tvária sa vážne. Prezident si prisadne k hokejistovi Slovana Marekovi Uramovi a chytí ho okolo pliec. Dajú sa do reči a prezident je zrazu veselší. Ak na ňom existuje niečo, čo mu spoločne uznajú podporovatelia aj oponenti, je to jeho družná povaha. „Bol to prijateľný ‚parťák‘, prinášal najnovšie vtipy a klebety, robil dobrú náladu v rektorskom tíme,“ napísal o ňom nedávno v denníku SME Miroslav Kusý.
Takúto skúsenosť majú s Gašparovičom všetci, ktorých .týždeň oslovil. „Čo vám poviem, Gašparovič bol vždy kamarátsky, usmievavý  typ, ktorý je vždy ochotný sa porozprávať,“ spomína na neho kolega z právnickej fakulty, ktorý si neželal byť menovaný – anonymných postáv, ktoré sa s Gašparovičom v jednotlivých etapách života stretli, no neželajú si publicitu, bude v tomto texte viac.

.dobrá povaha
Ivan Gašparovič je skôr nekonfliktný človek. Pred novembrom 1989 nepatril medzi hrdinov ani typických kariéristov. Viac ako trestné právo ho zaujímal hokej a autá. Volali ho „Ičo blatník“, pretože mal všade veľa známych a bol dobrý kamarát človeka, ktorý vtedy vedel zohnať náhradné diely z mototechny. Mal humor a vďaka žoviálnej povahe aj sympatie ľudí. Mnohých zaviedol prvýkrát na Slovan, s inými sa tam stretal a aj keď mali neskôr v politike spory, o hokeji sa vždy dalo porozprávať. A platí to dodnes. To je však len prvá tretina príbehu. 

.kariéra
V roku 1964 skončil štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a onedlho sa opäť vrátil  na fakultu. Už ako odborný asistent na katedre trestného práva, ktorý sa veľmi rýchlo, už štyri roky po skončení školy, stal kandidátom vied a habilitoval na docenta. Na mladého človeka s minimom skúseností rýchly postup. Ako straník bol fanúšikom Dubčeka a jeho socializmu s ľudskou tvárou – napokon, o 30 rokov bol skôr zástancom, aspoň v súkromí,  mečiarizmu s ľudskou tvárou.
Ale späť do zlatých 60. rokov. Žoviálny Ivan stíhal okrem školy funkcionárčiť aj v Československom zväze ľadového hokeja. Na katedre pôsobil s Milanom Čičom či dnešným ombudsmanom Pavlom Kandráčom. To ešte netušil, ako sa mu jeho známosti v živote raz vyplatia. Po vpáde sovietskych vojsk bol ako dubčekovec vyškrtnutý zo strany, čo bol ešte mäkkší typ trestu oproti vylúčeniu. Gašparoviča sa veľké dejiny až tak nedotkli. Naďalej pôsobil na fakulte aj v hokejovom zväze. Na škole mal mladý docent dobrú povesť. Nebol to žiadny vedec, nepublikoval žiadne odborné články, no medzi študentmi bol obľúbený. Svoje hodiny dokázal okoreniť vtipmi, historkami zo súdov. Neskôr to už vraj nebolo ono. „Bola to úmorná prednáška, čítal z papiera monotónnym hlasom, takmer sme pospali,“ hovorí Ivana, ktorá Gašparoviča zažila pár mesiacov predtým, než sa stal prezidentom. Raz darmo, už nemal tridsať a drsné 90. roky v politike musia človeka zmeniť. 

.kamarát na Úrade vlády
Jeho chvíľa prichádza s novembrom 1989. Niekdajšie vyškrtnutie zo strany je zrazu tromfom. Stáva sa prorektorom UK a stojí pri ňom jeho celoživotný priateľ Milan Čič. Ten sa stal po Sviečkovej demonštrácii komunistickým ministrom spravodlivosti a po revolúcii predsedom vlády národného porozumenia. Gašparovič stúpa nahor. Ochádza robiť generálneho prokurátora ČSFR do Prahy. Vtedajší federálny minister vnútra Ján Langoš mu v marci 1991 na svojom úrade dokonca zorganizoval oslavu päťdesiatky. Na obzore sú však iní kamaráti. V apríli roku 1991 padla prvá Mečiarova vláda. Vzniklo opozičné HZDS, Mečiar je na Slovensku populárnejší než dnes Robert Fico a o generálnom prokurátorovi v Prahe sa šíria chýry, že sa pravidelne stretáva s Mečiarom v Bratislave. „Je fakt, že Gašparovič sa v práci nešiel veľmi roztrhnúť. Chodil tam tak v utorok a už vo štvrtok sa často vracal domov. Viac než robota ho bavil tenis,“ hovorí náš zdroj, ktorý vtedy pracoval na prokuratúre.
Výhrady voči Gašparovičovi sa množili. Poslanci českých politických strán na čele s ODS a slovenskí poslanci z ODÚ-VPN zaslali prezidentovi Havlovi list, v ktorom vyčítali generálnemu prokurátorovi, že je pasívny, nezaoberá sa vyšetrovaním komunistickej minulosti ani eštebákov, ktorí sa dopustili trestných činov. Oskar Villági, vtedajší poslanec ODÚ-VPN a dnešný generálny riaditeľ Slovnaftu, na jeho adresu vo februári 1992 povedal: „Pán prokurátor, váš čas sa naplnil“.
Tak aj bolo. Havel si Gašparoviča predvolal na Hrad a oznámil mu, že musí preč. Gašparovič následne v rozhovore pre Národnú Obrodu, ktorá sa Slováka v Prahe patrične zastala, povedal, že hlavným dôvodom jeho demisie boli kamarátske styky s Mečiarom. V tom mal pravdu. No zamlčal, prečo vtedy prokuratúra nekonala v kauze Tisovej vily v Trenčíne, z ktorej boli odcudzené zväzky ŠTB – podľa výpovede Leonarda Čima, majora inšpekcie ministerstva vnútra, dal pokyn na ukradnutie týchto zväzkov sám minister vnútra Vladimír Mečiar. Gašparovič bol teda prokurátor v jeho službách.
Na otázku Národnej Obrody, či je politika špinavá vec, vtedy čerstvo odvolaný prokurátor odpovedal: „Ešte horšie.“ Netušil, že to najšpinavejšie v politike je ešte pred ním – on už však nebude vystupovať v role obete.


.obdobie prvé
Prešli len štyri dni, čo ho Havel ponižujúco odvolal z funkcie a Ivan Gašparovič mal pred sebou veľké, burácajúce publikum. Na míting HZDS na Pasienkoch prišlo 6-tisíc ľudí kvôli jedinému mužovi. Ale aj odvolaný prokurátor vtedy podľa novinárov „vysoko zabodoval“. HZDS bolo jasným víťazom blížiacich sa júnových volieb, po ktorých prišlo ďalšie povýšenie: Gašparovič sa stal predsedom slovenského parlamentu a spolutvorcom ústavy rodiaceho sa samostatného štátu. V kuloároch HZDS sa o ňom dokonca hovorilo ako o budúcom prezidentovi. Gašparovič to však nechcel.
„Bol som pritom, ako za ním takmer v slzách prišiel Michal Kováč a povedal mu: ‚Ivan, ty si mladý, nekandiduj, máš ešte veľa času‘“, spomína si Ľuboš Jurík, dlhoročný hovorca a poradca Ivana Gašparoviča.
Bol vtedy Gašparovič Mečiarovým prisluhovačom? To áno, ale nebol jeho bezmedzným pritakávačom. „Na začiatku sa snažil vytvárať voči Mečiarovi istú protiváhu,“ hovorí pre .týždeň Roman Kováč, bývalý podpredseda HZDS a dnes dekan Slovenskej zdravotníckej univerzity. Na pamätnom zasadnutí HZDS v Zlatej Idke napríklad nesúhlasil s návrhom vysloviť Mečiarovi bezpodmienečnú vernosť. Zaujímavý bol však jeho dôvod. „Na rozdiel od nás, ktorí sme neskôr od Mečiara odišli, nehovoril, že je to nesprávne, ale len zbytočné,“ spomína si Roman Kováč. Mečiara vraj nekritizoval ani vtedy, keď na zasadnutí v Detve členom HZDS oznamoval, že privatizovať majú oni a ich rodinní príslušníci.
Ľuboš Jurík tiež potvrdzuje, že Gašparovič nebol voči Mečiarovi úplne servilný: „Občas sa pohádali. Raz po ňom dokonca Mečiar hodil stoličku, skoro sa pobili,“ dodáva Jurík ako očitý svedok ich mnohých stretnutí. Podľa Romana Kováča práve Gašparovič trval na tom, aby sa súčasťou ústavy stala aj Listina základných práv, s čím mal šéf HZDS problém. Gašparovič bol v rámci hnutia naozaj tým umierneným. Kováč si vybavuje Gašparovičove slová, keď spolu s Jozefom Moravčíkom odchádzali z HZDS: „Roman, nebláznite, počkajte, až nás bude viac.“ Kamarát, ktorý dokázal byť kritický aj k Mečiarovi: taký bol Ivan Gašparovič v prvých dvoch rokoch. Aj preto ho opoziční politici, ktorí v marci 1994 zvrhli Mečiara, nechali do predčasných volieb na poste predsedu NR SR. Mnohí to dodnes veľmi ľutujú. 

.obdobie druhé
Do volieb v roku 1994 išlo HZDS s legendárnou piesňou Vivat Slovakia. A s Ivanom Gašparovičom, ktorý na mítingoch horlil za svojho šéfa. HZDS opäť triumfovalo a spolu so SNS a Ľuptákovými robotníkmi zakrátko ovládalo krajinu z parlamentu. Gašparovič najskôr obhájil stoličku šéfa parlamentu, pri tajnom hlasovaní dostal dokonca viac ako dvadsať opozičných hlasov. Éru mečiarizmu, plnú klamstiev, krádeží, násilia a protiústavných aktov, naštartovalo zasadnutie parlamentu z 3. na 4. novembra 1994, ktoré sa do našich dejín naveky zapíše ako noc dlhých nožov.
Parlament pod Gašparovičovým vedením vtedy nepretržite zasadal 23 hodín a hlasovacia väčšina ovládla mnohé dôležité orgány štátu. Neakceptovala paritné zastúpenie opozície v parlamentných výboroch, ani v ďalších verejných inštitúciách a začala vládnuť podľa dovtedy nepoznanej logiky „víťaz berie všetko“. Teda úplne všetko. Za noc ovládli Fond národného majetku, Generálnu prokuratúru, Národný kontrolný úrad, Rozhlasovú radu aj Radu STV. Šéfkou Rady STV sa stala Eva Kristínová, jej členmi Jerguš Ferko či mečiarovská novinárka Viera Urbanová. V Rozhlasovej rade zase sedeli kádre ako Maroš Púchovský či Jaroslav Rezník. „Po tej noci sme si s Gašparovičom naliali pohár whisky, bol z toho rozladený, smutný a považoval to za nezmyselné,“ spomína dnes Jurík. „Hovoril, že sa to malo urobiť postupne, elegantne, takto budú protestovať médiá aj zahraničie,“ reprodukuje jeho výhrady exporadca.
Verejne však hovoril inak. „Schôdza bola v súlade so zákonmi aj ústavou,“ znelo z jeho úst. O totálnom ovládnutí verejnoprávnych médií celkom vážne tvrdil, že „malo niekoľko cieľov – profesionalizáciu oboch médií, objektivitu spravodajských relácií“. Zahraničným novinárom, ktorí protestovali, odkázal, že nový riaditeľ rozhlasu Ján Tužinský, inak poslanec za HZDS, nie je žiadna „prominentná postava HZDS“, ale spisovateľ s dielami, známymi „pre svoj mravný pátos“.
Bola to hrozná doba. Premiér Mečiar vtedy na „pasienkových“ mítingoch ohlasoval, že po zrušení Večerov Milana Markoviča prídu nové zábavné relácie a že satirický program Halušky už bude vyzerať inak, HZDS útočilo na prezidenta Michala Kováča a naznačovalo, že si želá jeho odstúpenie pre vlastizradu. Stranícke noviny Slovenská republika, ktoré uverejňovali odporné útoky na prezidenta v rubrike Prezident očami ľudí napodobňovali to najhoršie z ľudáckeho Gardistu a komunistickej Pravdy.
Stelesnením doby bol Mečiarov poslanec Dušan Macuška, ktorý stál na čele Vyšetrovacej komisie na objasnenie príčin krízy ústavného zriadenia v SR v roku 1994 (išlo o Mečiarovo odvolanie po odchode skupiny okolo Moravčíka a Kováča z HZDS – pozn. red.). HZDS ustavične hrozilo, že vylúči poslancov Moravčíkovej DÚ z parlamentu. A čo robil Ivan Gašparovič? Juríkovi v súkromí dával najavo, že radikálov ako Macuška, Hofbauer, Slobodník, Cabaj má plné zuby. Verejne však všetky kroky hájil.  „Myslím si, že je skutočne krátkozraké, nezodpovedné nevidieť, aký dopad má takáto dikcia na vnútornú i zahraničnú politiku. (...) Nie sú to len osobné ambície a neochota priznať si do určitej miery politickú prehru?“ Týmito slovami kritizoval „umiernený“ Gašparovič kritické slová zdesenej opozície a médií.
Akú zodpovednosť za to nesie on, ktorý by sám tie úbohosti neinicioval? „Mečiarizmus sa mohol realizovať len preto, že parlament schvaľoval zákony a predseda parlamentu tie schôdze riadil a všetko to umožnil,“ hovorí Roman Kováč. Gašparovič to zlo chápal, no držal líniu strany. Tak či onak, z Gašparoviča sa po roku 1994 stáva servilný politik. A to práve v najťažšom období slovenského postkomunizmu. 

.obdobie tretie
Je 31. august 1995. Jurík sedí v aute s Gašparovičom, vracajú sa zo zahraničnej cesty zo Štrasburgu. Šofér niekde pri Viedni ladí rádio Twist, v ktorom práve vysielajú, že prezidentov syn Michal Kováč mladší bol unesený do Hainburgu. Gašparovič očervenie a v šoku hovorí: „Tak oni to predsa urobili?“ Jurík sa domnieva, že Gašparovič o príprave únosu vedel. „Nemám dôkaz, ale čo iné mohla znamenať tá jeho veta? Viem, že bol vnútorne proti tomu, ale verejne držal líniu. Pýtate sa, prečo vtedy od toho neodišiel? Treba si uvedomiť, že kľúčovým problémom pre týchto ľudí bola privatizácia. Bolo by hlúpe predpokladať, že Gašparovič sa vtedy nesnažil nič získať. Veď všetci okolo neho z toho profitovali. Nie je zrejme náhoda, že v súvislosti s ním sa hovorí o Nafte Gbely. Dôkazy však nemáme.“
V tomto období je reálnou dvojkou v HZDS šéf SIS Ivan Lexa. Gašparovič však páchateľov zločinu, o ktorých, podľa všetkého, v tom čase vedel, kryl. V rozhovore pre Slovenskú republiku s Miroslavom Šáškym, ktorý sa stal neskôr hovorcom Lexovej SIS, kritizoval novinárov, že „sú absolútne jednostranní a využívajú situáciu na spolitizovanie tej nešťastnej veci, ktorá sa stať nemala“ a usilovne pripomínal, že si netreba všímať len únos, ale aj zatykač Interpolu na Kováča mladšieho. Roman Kováč aj Ľuboš Jurík spolu súhlasia, že postupne prechádza Gašparovič do istej rezignácie. „Zlom nastal po Remiášovej smrti, vtedy sa prestal k Lexovi aktívne vyjadrovať,“ hovorí Kováč.
Najťažšou chvíľou bolo odvolanie poslanca Františka Gauliedera z parlamentu. „Tu sa celkom zlomil,“ spomína Jurík. „Večer pred odvolávaním Gauliedera sme spolu sedeli, boli sme sami. Povedal, že zajtra podá demisiu, a že sa musíme pobaliť. Sekretárka doniesla whisky, vypili sme si a začali sme ukladať veci do kartónov. Vtedy prišiel telefonát. Gašparovič mal vtedy ešte taký veľký mobil, s ktorým vyšiel von, hoci vždy telefonoval predo mnou. Po 20 minútach sa vrátil bledý. Nepovedal mi, kto volal, len prikázal: Vybaľujte, ostávame. S kým a o čom sa bavil, môžeme len špekulovať.“ O niekoľko dní označil Jurík pre Českú televíziu vyhodenie Gauliedera za „ťažký politický omyl“. Gašparovič vraj nato trieskal pred ním novinami po stole a kričal. „Povedal mi, že už nemôže so mnou ďalej spolupracovať. To bol prakticky náš posledný rozhovor. Keď sa stal prezidentom, volal ma na služobné cesty, ale som to, samozrejme, odmietol.“
 
.cap prezidentom
Ostatné je čerstvá história. Gašparovič sa pred voľbami roku 2002 rozišiel so slabnúcim Mečiarom, lebo ten ho vnímal ako ohrozenie, a preto ho na kandidátke zaradil na smiešnom mieste. Výsledok? Gašparovič o dva roky postúpil s najtesnejším rozdielom do druhého kola prezidentských volieb, kde mu voliči, pre ktorých bol v 90. rokoch ikonou spolupáchateľa, dopomohli v súboji s Mečiarom k úradu prezidenta – vlastne to bola opäť zásluha Mečiara. Ten však tentoraz prvýkrát s Gašparovičom prehral. A Gašparovič si druhýkrát našiel svojho nového vodcu. Ale to už je horúca prítomnosť.

.bezpečnostné riziko 
Drahoslav Machala, autor insitnej knihy Prezident Ivan Gašparovič, o prezidentovi píše: „Videl som priamo, ako sa z politika rodí štátnik. Kráčal po svojej ceste dozrievania trpezlivo a s pokorou. Pritom v každej, i v tej najzložitejšej situácii zostal človekom, homo Gašparovič. To je konštanta, ktorá sa nemení.“ Aj my sme prešli životnú cestu Ivana Gašparoviča. Ukazuje sa nám však niečo iné. Človek, ktorý chce byť s každým kamarát, v najdôležitejších okamihoch svojej kariéry zlyhal. Homo Gašparovič naozaj existuje – je to človek, ktorý má síce isté vnútorné zábrany, ale je mu to nanič. Vždy totiž podľahne vonkajšiemu tlaku. Skrátka, tak trochu nebezpečný kamarát.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite