Priznám sa dopredu, čokoľvek napíšem o Woodym, nebude objektívne, lebo vďaka tým mnohým príjemným chvíľam, ktoré mi pripravil, som mu všeličo poodpúšťal.
Nikdy nebol bohvieaký klarinetista. A čo sa filmov a písania týka – zostarol nám a už to nie je, čo to bývalo. Všetci, ktorí ho máme radi, však s nádejou čítame každý ďalší príspevok v časopisoch a ideme poslušne na nový film, aby sme potom viac či menej sklamaní spomínali na Annie Hall, Hannu so sestrami, Mannhattan, Radio Days, Všetko čo ste chceli vedieť o sexe, Zeliga, opis návštevy pantomímového predstavenia v spoločnosti umývača okien a všetky ostatné klenoty.
Pre mňa zostane Woody už navždy jedným z nie dostatočne dlhého radu donkichotovských bojovníkov s hlúposťou. Na rozdiel od priamočiaro nevymáchaných papúľ (ako ja) to Woddy robí elegantne, vtipne, s odstupom a nenapodobiteľným, ale hojne napodobovaným humorom. Musel som si ho obľúbiť: hrozne rád si robí srandu z neuróz inšitucionálnych, ako sú organizovaná relígia, konceptuálne umenia, pseudofilozofické bláboly postmodernizmu, ale aj vlastných, ktorých je tiež neúrekom a na rozdiel od tých predošlých sú mi veľmi blízke a sympatické. K psychoanalytikovi som sa ešte nedopracoval, ale keďže už skoro dva roky bývam na Manhattane, som na najlepšej ceste.
Fascinuje ma jeho neúnavné filmárske tempo. Dôsledkom je občas aj kolísavá kvalita, ale aj ten najhorší Allen je stále oveľa pozerateľnejší ako väčšina jeho kolegov. Teším sa, že po Londýne, ktorý mu nesedí a Španielsku, ktoré mu sadlo trošku lepšie, sa teraz vracia s najnovším filmom späť na Manhattan, kam patrí a kde sa mu vždy darilo najviac.
Vždy som sa zdráhal uveriť, že jeho ponášky na milovaného Bergmanna myslel vážne. Dúfam, že príde deň, keď nám odhalí nejakú veľkú srandu, ktorá je za nimi skrytá. Ak sa to nestane, aj tak som ochotný priznať mu nárok na všetky zlyhania za jedinú scénu z Annie Hall. Woody sa v rade na lístky do kina (samozrejme, Bergmann) poháda o Marshallovi McLuhanovi s profesorom komunikácie z NYU. Nato z plagátu vystúpi osobne Marshall a oznámi profesorovi, že je idiot a vôbec ničomu nerozumie. Woody sa otočí na kameru a povie „A nemohlo by to takto ísť v živote vždy?”
Nemohlo?
Nikdy nebol bohvieaký klarinetista. A čo sa filmov a písania týka – zostarol nám a už to nie je, čo to bývalo. Všetci, ktorí ho máme radi, však s nádejou čítame každý ďalší príspevok v časopisoch a ideme poslušne na nový film, aby sme potom viac či menej sklamaní spomínali na Annie Hall, Hannu so sestrami, Mannhattan, Radio Days, Všetko čo ste chceli vedieť o sexe, Zeliga, opis návštevy pantomímového predstavenia v spoločnosti umývača okien a všetky ostatné klenoty.
Pre mňa zostane Woody už navždy jedným z nie dostatočne dlhého radu donkichotovských bojovníkov s hlúposťou. Na rozdiel od priamočiaro nevymáchaných papúľ (ako ja) to Woddy robí elegantne, vtipne, s odstupom a nenapodobiteľným, ale hojne napodobovaným humorom. Musel som si ho obľúbiť: hrozne rád si robí srandu z neuróz inšitucionálnych, ako sú organizovaná relígia, konceptuálne umenia, pseudofilozofické bláboly postmodernizmu, ale aj vlastných, ktorých je tiež neúrekom a na rozdiel od tých predošlých sú mi veľmi blízke a sympatické. K psychoanalytikovi som sa ešte nedopracoval, ale keďže už skoro dva roky bývam na Manhattane, som na najlepšej ceste.
Fascinuje ma jeho neúnavné filmárske tempo. Dôsledkom je občas aj kolísavá kvalita, ale aj ten najhorší Allen je stále oveľa pozerateľnejší ako väčšina jeho kolegov. Teším sa, že po Londýne, ktorý mu nesedí a Španielsku, ktoré mu sadlo trošku lepšie, sa teraz vracia s najnovším filmom späť na Manhattan, kam patrí a kde sa mu vždy darilo najviac.
Vždy som sa zdráhal uveriť, že jeho ponášky na milovaného Bergmanna myslel vážne. Dúfam, že príde deň, keď nám odhalí nejakú veľkú srandu, ktorá je za nimi skrytá. Ak sa to nestane, aj tak som ochotný priznať mu nárok na všetky zlyhania za jedinú scénu z Annie Hall. Woody sa v rade na lístky do kina (samozrejme, Bergmann) poháda o Marshallovi McLuhanovi s profesorom komunikácie z NYU. Nato z plagátu vystúpi osobne Marshall a oznámi profesorovi, že je idiot a vôbec ničomu nerozumie. Woody sa otočí na kameru a povie „A nemohlo by to takto ísť v živote vždy?”
Nemohlo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.