Mlčať, prispôsobiť sa a ohnúť chrbát je vraj naša národná vlastnosť. Vraj je to návod na prežitie. Ale takí, ktorí sa ozvali, aj keď to bolelo, sú omnoho dôležitejší. Tento časopis na to dnes vyzýva všetkých hrdých sudcov.
Mlčať, keď štátna moc pácha neprávosť, je pohodlné. Nehrozí strata výhod, trest ani verejná pohana. Naopak, zvyčajne sa ujde odmena za lojalitu k republike. Mnohí z tých, čo mlčali, keď sa tu za Tisa prijímali neľudské protižidovské zákony, dostali štátne funkcie. A keď nebodaj mlčali aj vtedy, keď boli ich vlastní susedia nakladaní do dobytčiakov, dostali ešte aj arizované majetky. Keď sa neskôr pritakavo mlčalo pri poprave Milady Horákovej, z niktoša sa mohol stať ľudovodemokratický riaditeľ či dokonca sudca. A keď sa ešte neskôr previerkovo podpísalo, že ruské tanky nám okupáciou pomohli, z pisálka bol zrazu rektor a z ľudskej úbohosti rovno Ústredný výbor KSČ.
Ale aj v tých najťažších časoch nikdy nemlčia všetci. Vždy sa nájdu takí, pre ktorých je sloboda viac než priazeň moci. Preto nie sú medzi nami iba gottwaldovskí krvaví sluhovia a husákovskí vlastizradcovia, ale aj politickí väzni a popravení mučeníci, preto nemáme dodnes medzi sebou len smiešneho Biľaka, ale aj úctyhodného Jukla či Srholca.
Dnes, po 20 rokoch slobody, už nehrozia za názor popravy. Sudcom hrozí nanajvýš strata platu, funkcie či celej kariéry. Ak ale ostanú ticho, hrozí omnoho viac. Veď načo sú sudcovia, ktorým nik neverí a načo súdnictvo, ktoré nehľadá spravodlivosť, ale vlastný pokoj?
.týždeň si uvedomuje, že dobre fungujúca justícia, ktorá je pre slobodnú spoločnosť kľúčová, si vyžaduje striedmosť sudcov pri verejnom vyjadrovaní. Vieme, že sudca nie je novinár či politik. Ale to, čo sa dnes deje v slovenskom súdnictve, prekročilo všetky hranice, ktoré ospravedlňujú mlčanie.
V tomto čísle prinášame šokujúci rozhovor so sudkyňou Darinou Kuchtovou, ktorá je kolegami sudcami postihovaná len preto, že ako svedkyňa pred súdom povedala pravdu. A prinášame aj odvážny článok ďalšej sudkyne, Ľudmily Babjakovej, podľa ktorej je medzi sudcami zámerne vytvorená atmosféra strachu, a jej dôsledkom je ich mlčanie. Podľa sudkyne Babjakovej však už nemožno mlčať, pretože teraz ide na Slovensku o spravodlivosť na celé roky dopredu.
Obe sudkyne prehovorili nezávisle od seba, a pridali sa k nedávnym odvážnym slovám sudkyne Dubovcovej a sudcu Hrnčiara (obaja už pocítili trpké dôsledky svojich slov). Nie je to veľa, stále sú to iba jednotlivci, ale je to dobrý začiatok možnej zmeny. Áno, kedysi, za sudcu Bradáča, malo odvahu aj celé Združenie sudcov Slovenska, a dnes ju už nemá. A áno, kedysi bolo pre sudcov omnoho ľahšie prehovoriť, pretože ministrami spravodlivosti boli ľudia, ktorí neklamali celému parlamentu, a ktorí hľadali cestu k lepšej justícii, a nie k zrušeniu Špeciálneho súdu. Ale o to dôležitejšie je dnes nemlčať.
.týždeň týmto vyzýva na verejnú diskusiu o stave nášho súdnictva. Sme pripravení uverejniť odvážne názory našich sudcov, právnikov, politikov aj expertov, ponúkame možnosť rozhovorov, a na našej internetovej stránke otvoríme v prípade záujmu sudcov samostatnú sekciu venovanú stavu našej justície.
„Súdnictvo nie je súkromný podnik, takže nejde len o personálne záležitosti niektorých sudcov. Ide o konštituovanie justície a výkon spravodlivosti na dlhé roky do budúcna – a to je vec verejná. Preto som sa rozhodla prehovoriť,“ napísala nám sudkyňa Babjaková. Tlieskame a čakáme na reakcie jej kolegov.
Mlčať, prispôsobiť sa a ohnúť chrbát, to je vraj naša národná vlastnosť. Vraj je to návod na prežitie. Ale takí, ktorí sa ozvali, aj keď to bolelo, sú omnoho dôležitejší. Chcete len prežiť, alebo chcete viac, sudcovia slovenskí?
Viac o stave nášho súdnictva v rozhovore s Darinou Kuchtovou, a v texte sudkyne Babjakovej
Mlčať, keď štátna moc pácha neprávosť, je pohodlné. Nehrozí strata výhod, trest ani verejná pohana. Naopak, zvyčajne sa ujde odmena za lojalitu k republike. Mnohí z tých, čo mlčali, keď sa tu za Tisa prijímali neľudské protižidovské zákony, dostali štátne funkcie. A keď nebodaj mlčali aj vtedy, keď boli ich vlastní susedia nakladaní do dobytčiakov, dostali ešte aj arizované majetky. Keď sa neskôr pritakavo mlčalo pri poprave Milady Horákovej, z niktoša sa mohol stať ľudovodemokratický riaditeľ či dokonca sudca. A keď sa ešte neskôr previerkovo podpísalo, že ruské tanky nám okupáciou pomohli, z pisálka bol zrazu rektor a z ľudskej úbohosti rovno Ústredný výbor KSČ.
Ale aj v tých najťažších časoch nikdy nemlčia všetci. Vždy sa nájdu takí, pre ktorých je sloboda viac než priazeň moci. Preto nie sú medzi nami iba gottwaldovskí krvaví sluhovia a husákovskí vlastizradcovia, ale aj politickí väzni a popravení mučeníci, preto nemáme dodnes medzi sebou len smiešneho Biľaka, ale aj úctyhodného Jukla či Srholca.
Dnes, po 20 rokoch slobody, už nehrozia za názor popravy. Sudcom hrozí nanajvýš strata platu, funkcie či celej kariéry. Ak ale ostanú ticho, hrozí omnoho viac. Veď načo sú sudcovia, ktorým nik neverí a načo súdnictvo, ktoré nehľadá spravodlivosť, ale vlastný pokoj?
.týždeň si uvedomuje, že dobre fungujúca justícia, ktorá je pre slobodnú spoločnosť kľúčová, si vyžaduje striedmosť sudcov pri verejnom vyjadrovaní. Vieme, že sudca nie je novinár či politik. Ale to, čo sa dnes deje v slovenskom súdnictve, prekročilo všetky hranice, ktoré ospravedlňujú mlčanie.
V tomto čísle prinášame šokujúci rozhovor so sudkyňou Darinou Kuchtovou, ktorá je kolegami sudcami postihovaná len preto, že ako svedkyňa pred súdom povedala pravdu. A prinášame aj odvážny článok ďalšej sudkyne, Ľudmily Babjakovej, podľa ktorej je medzi sudcami zámerne vytvorená atmosféra strachu, a jej dôsledkom je ich mlčanie. Podľa sudkyne Babjakovej však už nemožno mlčať, pretože teraz ide na Slovensku o spravodlivosť na celé roky dopredu.
Obe sudkyne prehovorili nezávisle od seba, a pridali sa k nedávnym odvážnym slovám sudkyne Dubovcovej a sudcu Hrnčiara (obaja už pocítili trpké dôsledky svojich slov). Nie je to veľa, stále sú to iba jednotlivci, ale je to dobrý začiatok možnej zmeny. Áno, kedysi, za sudcu Bradáča, malo odvahu aj celé Združenie sudcov Slovenska, a dnes ju už nemá. A áno, kedysi bolo pre sudcov omnoho ľahšie prehovoriť, pretože ministrami spravodlivosti boli ľudia, ktorí neklamali celému parlamentu, a ktorí hľadali cestu k lepšej justícii, a nie k zrušeniu Špeciálneho súdu. Ale o to dôležitejšie je dnes nemlčať.
.týždeň týmto vyzýva na verejnú diskusiu o stave nášho súdnictva. Sme pripravení uverejniť odvážne názory našich sudcov, právnikov, politikov aj expertov, ponúkame možnosť rozhovorov, a na našej internetovej stránke otvoríme v prípade záujmu sudcov samostatnú sekciu venovanú stavu našej justície.
„Súdnictvo nie je súkromný podnik, takže nejde len o personálne záležitosti niektorých sudcov. Ide o konštituovanie justície a výkon spravodlivosti na dlhé roky do budúcna – a to je vec verejná. Preto som sa rozhodla prehovoriť,“ napísala nám sudkyňa Babjaková. Tlieskame a čakáme na reakcie jej kolegov.
Mlčať, prispôsobiť sa a ohnúť chrbát, to je vraj naša národná vlastnosť. Vraj je to návod na prežitie. Ale takí, ktorí sa ozvali, aj keď to bolelo, sú omnoho dôležitejší. Chcete len prežiť, alebo chcete viac, sudcovia slovenskí?
Viac o stave nášho súdnictva v rozhovore s Darinou Kuchtovou, a v texte sudkyne Babjakovej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.