Vietnam poznáme ako exotickú destináciu, ako krajinu lacných výrobkov a lacnej pracovnej sily. Pritom súčasný Vietnam je úplne iný ako naše predstavy. Štát ležiaci medzi dvoma svetovými civilizáciami, Indiou a Čínou, sa momentálne derie dopredu.
Nedá sa poprieť, že aj moderný Vietnam si so sebou nesie problémy z minulosti a snaží sa s nimi vyrovnať – raz lepšie, inokedy horšie. Hlavný rozpor spočíva v tom, ako si s nimi poradia na jednej strane bežní Vietnamci a na druhej strane ich vláda. Jedni i druhí sa totiž usilujú napodobniť svoj veľký vzor, pozerajú však inam. Kým ľudia vidia spásu v príklade Spojených štátov amerických, vláda vidí svoj vzor v Pekingu, v jeho úspechoch, predovšetkým ekonomických.
Vývoj dnešného Vietnamu najlepšie demonštrujú tri mestá: Hanoj ako politické centrum a zároveň hlavné mesto, Dien Bien Phu ako mesto na periférii štátu a historické miesto oslobodenia od kolonializmu, a napokon Hočiminovo Mesto, čiže niekdajší Saigon – ekonomické centrum celého Vietnamu.
.červené nápisy v sivom Hanoji
Hanoj sa nachádza v severnej časti Vietnamu, často označovanej aj ako kolíska vietnamskej kultúry, ktorá je stará takmer štyritisíc rokov. Hanoj bol v histórii Vietnamu politickým centrom viac ako 800 rokov a momentálne je ním opäť – od roku 1945. Nie sú tu prítomné len dávne dejiny – práve Hanoj a severný Vietnam sú typické tým, že tu človek narazí na nespočetné množstvo budovateľských nápisov, ktoré sú (našťastie) vo vietnamčine a okrem miestnych ľudí im nikto nerozumie. Na prvý pohľad vidieť, že tu socializmus zanechal nezahojiteľné rany. Nevkusné pamätníky socialistického realizmu sa týčia na každom kroku, hoci táto ideológia už zostala iba v oficiálnych doktrínach.
Aj v tieni hesiel však môže vývoj pôsobiť optimisticky. Vietnam, oficiálne stále socialistická krajina, povolila svojim občanom slobodne podnikať a cestovať. Pozorovateľ je akurát mierne zaskočený vo chvíli, keď zistí, že z trhovcov nikto neplatí dane, pretože tu neexistuje sociálny ani zdravotný systém, do ktorého by si ľudia prispievali. Trhové hospodárstvo sa tu rozmáha plnými dúškami.
Hanoj je politické centrum a napriek novej slobode stále kladie dôraz na prezentáciu štátnej ideológie. Napokon, práve tu bola v roku 1945 vyhlásená Vietnamská demokratická republika, ktorá trvala od roku 1945 do roku 1976 a bola predchodkyňou súčasnej Vietnamskej socialistickej republiky. A hanojské Hočiminovo mauzóleum by malo stále dokazovať, že aj Vietnam – podobne ako Čínska ľudová republika a Sovietsky zväz – mal a má svoju osobnosť, ktorá okrem toho, že bola socialistického zmýšľania, nezabudla na svoj národ. Hočiminovo mauzóleum a jeho múzeum sú na prvý pohľad príkladom toho, že socializmom sa tu žije dňom i nocou.
Skutočne praktický Hanoj zatiaľ rieši iné otázky: zahraničné investície či podporu vlády občanom, aby mohli vycestovať za prácou do zahraničia. Mesto sa síce ešte tvári ako politické centrum, no obsahom by sa rado priblížilo skôr Pekingu – a výzorom rušným mestám v USA. Problém je však to, že stále ide o tretí svet.
. zabudnuté mestečko Dien Bien Phu
Dien Bien Phu je dvadsaťpäťtisícové mesto, na vietnamské pomery vlastne veľmi malé. Napriek tomu sa v správnom členení krajiny nachádza na úrovni štvormiliónového Hanoja a šesťmiliónového Hočiminovho Mesta. Je provinčné, ale jeho význam sa poprieť nedá. Dňa 8. mája 1954 tu totiž bol porazený francúzsky kolonializmus. Ale to je aj všetko – inak je to polozabudnuté centrum. Okrem osláv výročí sa tu prakticky nič nedeje. Niekoľko tunajších historických pamiatok sú v skutočnosti len nedokonalé napodobeniny, ktoré hľadačov autentických dejín neuspokoja. No skutočný Vietnam sa spoznáva práve tu, na okraji štátu.
Mesto je slabo rozvinuté a vidiek, ktorý ho obklopuje, je už naozajstný tretím svetom. Hoci sa Vietnam v posledných rokoch snaží rozvinúť aj priemysel, stále tvorí v podstate agrárnu spoločnosť, v ktorej hlavnými produktmi ostávajú tie poľnohospodárske. Pohľad na spôsob obrábania pritom vyráža dych. Na poliach pracujú ľudia bez strojov, ich nástroje zostali akoby na úrovni doby kamennej a oveľa lepšie na tom nie sú ani ich jednoduché príbytky či skôr chatrče.
.celkom iný Saigon
Po návšteve Hanoja a severného Vietnamu vyzerá Saigon (Hočiminovo Mesto) ako úplne iný štát. Má to niekoľko príčin, ktoré sú výsledkom sociálno-ekonomických premien vietnamskej spoločnosti. Saigon sa nachádza na území, ktoré bolo anektované vietnamským štátom ako posledné – až v 17. storočí. Neskôr tu bolo centrum francúzskej kolónie Kočinčína a v rokoch 1954 – 1975 hlavné mestoVietnamskej republiky.
V Saigone sa preťali dve najväčšie kultúry Ázie – kultúra Indie a Číny. Neskôr tu bol výrazný vplyv Francúzov a po ich odchode získali vplyv Američania. To všetko robí zo Saigonu neopakovateľnú metropolu, kde vedľa seba stoja kresťanské kostoly a buddhistické pagody. V meste je dokonca aj hinduistický chrám, pretože tu žije malá komunita hinduistov (viac ako 40 ľudí sa do nej asi nepočíta). A aby nechýbalo naozaj nič, nájde sa aj mešita, ale tá je skôr historickým pozostatkom.
Saigon je v historickom ponímaní takmer o pol tisícročia mladší ako Hanoj, a nie je to politické, ale ekonomické centrum štátu. Vidieť to na prvý pohľad. Žiadne budovateľské nápisy na uliciach – namiesto nich všade visia reklamné bilbordy. Človek odrazu stráca pocit, že sa nachádza v jednom z posledných štátov, ktoré sa hlásia k socialistickému zriadeniu. Samé moderné sídla zahraničných firiem, všade elegantný biznis štýl.
Na pohľad komerčne orientovaný Sajgon je zároveň centrom kresťanstva. V porovnaní so severným Vietnamom, ktorý je sekulárny, zostal juh krajiny kresťanský. Je tu množstvo kresťanských kostolov, pozostatok francúzskej prítomnosti. Lenže sú tu aj kostoly nové, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako konfuciánske chrámy. Práve tu sa odohráva rozmach kresťanstva, aj keď by si mnohí mysleli, že v socialistickom štáte budú náboženstvá tvrdo potierané. Vo Vietname sa pred pár rokmi začali zmeny, ktoré umožňujú slobodu vierovyznania, hoci obmedzenia činnosti náboženských skupín zostávajú.
.vietnam pred svojou budúcnosťou
Vietnam sa snaží a bude sa snažiť napodobovať svoje veľké vzory, ktorými sú Čínska ľudová republika a Spojené štáty americké. Čínsky príklad ho láka ako ukážka úspechu socialistickej veľmoci, USA ponúkajú víziu prosperity. Tu však stále ide o tretí svet v socialistickom šate, plný rozporov a rozdielov. Tieto rozdiely medzi Západom a Vietnamom napriek všetkým snahám zrejme pretrvajú.
Bola by však škoda, keby sa z Vietnamu stala len akási napodobnenina oboch svojich vzorov. Vietnam bol vždy jedinečný a svet by prišiel o kultúru, v ktorej sa preťali ázijské civilizácie a vplyvy Západu.
Autor je študentom vietnamistiky a sinológie na Filozofickej fakulte UK v Prahe
Nedá sa poprieť, že aj moderný Vietnam si so sebou nesie problémy z minulosti a snaží sa s nimi vyrovnať – raz lepšie, inokedy horšie. Hlavný rozpor spočíva v tom, ako si s nimi poradia na jednej strane bežní Vietnamci a na druhej strane ich vláda. Jedni i druhí sa totiž usilujú napodobniť svoj veľký vzor, pozerajú však inam. Kým ľudia vidia spásu v príklade Spojených štátov amerických, vláda vidí svoj vzor v Pekingu, v jeho úspechoch, predovšetkým ekonomických.
Vývoj dnešného Vietnamu najlepšie demonštrujú tri mestá: Hanoj ako politické centrum a zároveň hlavné mesto, Dien Bien Phu ako mesto na periférii štátu a historické miesto oslobodenia od kolonializmu, a napokon Hočiminovo Mesto, čiže niekdajší Saigon – ekonomické centrum celého Vietnamu.
.červené nápisy v sivom Hanoji
Hanoj sa nachádza v severnej časti Vietnamu, často označovanej aj ako kolíska vietnamskej kultúry, ktorá je stará takmer štyritisíc rokov. Hanoj bol v histórii Vietnamu politickým centrom viac ako 800 rokov a momentálne je ním opäť – od roku 1945. Nie sú tu prítomné len dávne dejiny – práve Hanoj a severný Vietnam sú typické tým, že tu človek narazí na nespočetné množstvo budovateľských nápisov, ktoré sú (našťastie) vo vietnamčine a okrem miestnych ľudí im nikto nerozumie. Na prvý pohľad vidieť, že tu socializmus zanechal nezahojiteľné rany. Nevkusné pamätníky socialistického realizmu sa týčia na každom kroku, hoci táto ideológia už zostala iba v oficiálnych doktrínach.
Aj v tieni hesiel však môže vývoj pôsobiť optimisticky. Vietnam, oficiálne stále socialistická krajina, povolila svojim občanom slobodne podnikať a cestovať. Pozorovateľ je akurát mierne zaskočený vo chvíli, keď zistí, že z trhovcov nikto neplatí dane, pretože tu neexistuje sociálny ani zdravotný systém, do ktorého by si ľudia prispievali. Trhové hospodárstvo sa tu rozmáha plnými dúškami.
Hanoj je politické centrum a napriek novej slobode stále kladie dôraz na prezentáciu štátnej ideológie. Napokon, práve tu bola v roku 1945 vyhlásená Vietnamská demokratická republika, ktorá trvala od roku 1945 do roku 1976 a bola predchodkyňou súčasnej Vietnamskej socialistickej republiky. A hanojské Hočiminovo mauzóleum by malo stále dokazovať, že aj Vietnam – podobne ako Čínska ľudová republika a Sovietsky zväz – mal a má svoju osobnosť, ktorá okrem toho, že bola socialistického zmýšľania, nezabudla na svoj národ. Hočiminovo mauzóleum a jeho múzeum sú na prvý pohľad príkladom toho, že socializmom sa tu žije dňom i nocou.
Skutočne praktický Hanoj zatiaľ rieši iné otázky: zahraničné investície či podporu vlády občanom, aby mohli vycestovať za prácou do zahraničia. Mesto sa síce ešte tvári ako politické centrum, no obsahom by sa rado priblížilo skôr Pekingu – a výzorom rušným mestám v USA. Problém je však to, že stále ide o tretí svet.
. zabudnuté mestečko Dien Bien Phu
Dien Bien Phu je dvadsaťpäťtisícové mesto, na vietnamské pomery vlastne veľmi malé. Napriek tomu sa v správnom členení krajiny nachádza na úrovni štvormiliónového Hanoja a šesťmiliónového Hočiminovho Mesta. Je provinčné, ale jeho význam sa poprieť nedá. Dňa 8. mája 1954 tu totiž bol porazený francúzsky kolonializmus. Ale to je aj všetko – inak je to polozabudnuté centrum. Okrem osláv výročí sa tu prakticky nič nedeje. Niekoľko tunajších historických pamiatok sú v skutočnosti len nedokonalé napodobeniny, ktoré hľadačov autentických dejín neuspokoja. No skutočný Vietnam sa spoznáva práve tu, na okraji štátu.
Mesto je slabo rozvinuté a vidiek, ktorý ho obklopuje, je už naozajstný tretím svetom. Hoci sa Vietnam v posledných rokoch snaží rozvinúť aj priemysel, stále tvorí v podstate agrárnu spoločnosť, v ktorej hlavnými produktmi ostávajú tie poľnohospodárske. Pohľad na spôsob obrábania pritom vyráža dych. Na poliach pracujú ľudia bez strojov, ich nástroje zostali akoby na úrovni doby kamennej a oveľa lepšie na tom nie sú ani ich jednoduché príbytky či skôr chatrče.
.celkom iný Saigon
Po návšteve Hanoja a severného Vietnamu vyzerá Saigon (Hočiminovo Mesto) ako úplne iný štát. Má to niekoľko príčin, ktoré sú výsledkom sociálno-ekonomických premien vietnamskej spoločnosti. Saigon sa nachádza na území, ktoré bolo anektované vietnamským štátom ako posledné – až v 17. storočí. Neskôr tu bolo centrum francúzskej kolónie Kočinčína a v rokoch 1954 – 1975 hlavné mestoVietnamskej republiky.
V Saigone sa preťali dve najväčšie kultúry Ázie – kultúra Indie a Číny. Neskôr tu bol výrazný vplyv Francúzov a po ich odchode získali vplyv Američania. To všetko robí zo Saigonu neopakovateľnú metropolu, kde vedľa seba stoja kresťanské kostoly a buddhistické pagody. V meste je dokonca aj hinduistický chrám, pretože tu žije malá komunita hinduistov (viac ako 40 ľudí sa do nej asi nepočíta). A aby nechýbalo naozaj nič, nájde sa aj mešita, ale tá je skôr historickým pozostatkom.
Saigon je v historickom ponímaní takmer o pol tisícročia mladší ako Hanoj, a nie je to politické, ale ekonomické centrum štátu. Vidieť to na prvý pohľad. Žiadne budovateľské nápisy na uliciach – namiesto nich všade visia reklamné bilbordy. Človek odrazu stráca pocit, že sa nachádza v jednom z posledných štátov, ktoré sa hlásia k socialistickému zriadeniu. Samé moderné sídla zahraničných firiem, všade elegantný biznis štýl.
Na pohľad komerčne orientovaný Sajgon je zároveň centrom kresťanstva. V porovnaní so severným Vietnamom, ktorý je sekulárny, zostal juh krajiny kresťanský. Je tu množstvo kresťanských kostolov, pozostatok francúzskej prítomnosti. Lenže sú tu aj kostoly nové, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako konfuciánske chrámy. Práve tu sa odohráva rozmach kresťanstva, aj keď by si mnohí mysleli, že v socialistickom štáte budú náboženstvá tvrdo potierané. Vo Vietname sa pred pár rokmi začali zmeny, ktoré umožňujú slobodu vierovyznania, hoci obmedzenia činnosti náboženských skupín zostávajú.
.vietnam pred svojou budúcnosťou
Vietnam sa snaží a bude sa snažiť napodobovať svoje veľké vzory, ktorými sú Čínska ľudová republika a Spojené štáty americké. Čínsky príklad ho láka ako ukážka úspechu socialistickej veľmoci, USA ponúkajú víziu prosperity. Tu však stále ide o tretí svet v socialistickom šate, plný rozporov a rozdielov. Tieto rozdiely medzi Západom a Vietnamom napriek všetkým snahám zrejme pretrvajú.
Bola by však škoda, keby sa z Vietnamu stala len akási napodobnenina oboch svojich vzorov. Vietnam bol vždy jedinečný a svet by prišiel o kultúru, v ktorej sa preťali ázijské civilizácie a vplyvy Západu.
Autor je študentom vietnamistiky a sinológie na Filozofickej fakulte UK v Prahe
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.